katolícky kňaz potýkajúci sa s problémami aj radosťami mimoriadnych ľudí Zoznam autorových rubrík: náboženské, modlitby, pôstne zamyslenia, kázne a príhovory, súkromné, myšlienky, M&Co., všeličo iné
Veru, stalo sa to realitou. Po dlhšom očakávaní poštárky mi napokon priniesla doporučený list. Neprebral som ho sám, nakoľko som bol v tom čase v Ríme, ale dozvedel som sa, čo je v ňom napísané. Niekoľkodňové akési napätie povolilo. Dostal som možnosť naplniť sľub poslušnosti. A tak som sa začal baliť, aby som sa mohol presťahovať. Stal som sa totiž "farárom" v jednej (nie tak vzdialenej) dedine.
Posledný deň (piatok) našej spoločnej dovolenky sme už nemali nič mimoriadne naplánované. Ráno sme o siedmej slávili v miestnej kaplnke svätú omšu a niečo málo zjedli. Prišiel nás navštíviť jeden spolubrat študujúci v Ríme, Pýtali sme sa ho, čo by sa ešte oplatilo v Ríme vidieť. Zhodli sme sa na jednej bazilike, v ktorej ešte ani on počas ôsmych rokov štúdia nebol. San Pietro in Vincoli (Svätý Peter v okovách). "Naštartovali" sme svoje unavené nohy a popri rímskych fórach sme sa vybrali ku kostolu, kde sú podľa tradície uložené okovy, v ktorých držali sv. Petra.
Predposledný deň nášho putovania po meste na Tiberi by sme mohli nazvať "schodový". Ono sme totiž prešli niekoľko stoviek schodov (smerom hore aj dole). Začalo to ráno, keď sme sa vybrali na kupolu svätopeterskej baziliky. Tých schodov, ak pôjdete "kúsok" výťahom je tam 320 (a dole tiež toľko).
Tretí deň nášho pobytu v Ríme sme sa rozhodli ponať pútnicko-turisticky. Ráno za nepríjemného škrekotu čajok sme sa vybrali na námestie sv. Petra na generálnu audienciu s pápežom. Prípravu námestia na túto každotýždennú akciu sme mohli sledovať už včera. Niekoľko tisíc stoličiek rozdelených do sektorov a zaplnených pútnikmi čakalo na príchod Kristovho námestníka. Napokon sa všetci presne o 10.30 dočkali...
Dnešný deň sme si rezervovali na Vatikán. Ako pre kňazov sa náš dnešok začal tak "normálne". Pred pol ôsmou sme sa cez kontrolu dostali do svätopeterskej baziliky, kde naše kroky viedli k sakristii. Ono je to totiž malá miestnosť určená pre prípravu kňazov a miništrantov pred svätou omšou. Ale tu je sakristia vo veľkosti nášho farského kostola :-)
Dnes sa mi podarilo dostať sa na "predčasnú dovolenku". Vedno s tromi spolužiakmi sme sa vybrali na pár dní do Ríma. Radi by sme navštívili to najzaujímavejšie, čo toto Večné mesto ponúka nie pre bežných turistov (dozviete sa v najbližších dňoch).
Pred pár dňami som takmer súčasne požehnával dve ženy - matky. Jedna aj druhá mali pod srdcom dieťa. Jedna prežívala veľkú radosť a očakávanie, druhá veľkú bolesť a sklamanie. Chcel som vtedy napísať blog, ale bolesť bola priveľmi silná, ostalo len pri modlitbe. Dnes som jednej z nich dieťa pochovával.
Počas víkendu sa u nás počasie dosť vydarilo. Prišli ma navštíviť spolužiaci aj so svojími kamarátmi a kamarátkami. Ponúkam vám niekoľko fotografií s krátkym komentárom, ako sme boli na malom výlete na druhej strane Dunaja.
Mám už za sebou niekoľko desiatok článkov uverejnených na blogu. Prečítalo si ich pekných pár tisíc (viac ako 20) ľudí. V diskusiách k nim je nie menej ako 1700 príspevkov. Moje sklamanie spočíva v ich výpovednej hodnote a obsahu, ktoré jasne naznačujú, kto stojí za akým názorom.
To, čo budete čítať ďalej, je moja cesta ku kňazstvu. Možno sa nezdá byť ničím výnimočná alebo zvláštna, nebudú sa diať nijaké očividné zázraky (aj keď nejaké predsa). Na tejto ceste som stretol viacero ľudí. A nemala vždy smer k Bohu. Ale za všetko som Mu nesmierne vďačný.
Práve pred týždňom vo štvrtok (26. mája) oslavovali katolíci slávnosť Božieho Tela (Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi). Ako prežíval pápež Benedikt XVI. túto slávnosť? Kľačiaci na kolenách pred Kristom v Oltárnej Sviatosti, Ježišovým Telom pod podobou chleba. Ponúkam vám zaujímavú fotografiu z Ríma na ceste medzi Lateránskou bazilikou a bazilikou Santa Maria Maggiore, z procesie Božieho Tela. Je tu pekne vidieť, kto je ozajstným stredobodom - Ježiš Kristus.
Nehovorím, že toho bolo toľko, žeby som to nestihol... Chcem sa s vami podeliť o to, ako vyzerala moja sobota. Krstil som, sobášil, slávil svätú omšu a chystám sa ešte trochu bicyklovať...
Mám garáž. Umiestnenú vo dvore, za bránou. Mám auto s poplašným systémom. A s autorádiom a reproduktormi ako „vianočným darčekom“. Asi to niekomu vadilo. Prišiel potme, rozbil okno a vzal, čo mu nepatrilo.
Myslím si, že je dobré, ak človek niečomu nerozumie, že sa pýta. Kúpil som si časopis, ale moc som nerozumel, prečo sa vzhľadom na svoj podtitul venuje úplne inej téme, ako proklamoval. A tak som sa opýtal. E-mailom.
Ako som už písal v prvej časti, pri používaní internet bankingu mojej finančnej inštitúcie som sa pomýlil a napísal som chybný kód banky, kam som chcel poukázať istú sumu. Peniažky mi ale z účtu napriek tomu odišli. Dnes večer sa to vyriešilo...
Ešte ako študent som si založil v banke osobný účet. Nič mimoriadne. Vtedy už tiež dávali rôzne výhody študentom, tak som to využil (mimochodom, ktorá banka má 2600 obchodných miest?). K účtu bežne patrí platobná karta a ja som sa rozhodol aj pre internet banking. V tom čase nebolo veľa bankových inštitúcií, ktoré by túto službu ponúkali. Súčasnosť ukázala, že táto forma komunikácie má svoj zmysel. A práve včera sa mi stal malý problém...
Pochopiteľne sa tu rozpútala debata o platoch duchovných. Prispeli k tomu aj informácie o ďalšom zvyšovaní spomínaných platov. Dovoľte mi ako kňazovi zaujať svoje stanovisko.
Keď som pri poslednom sčítaní obyvateľov robil sčítacieho komisára, povedali nám na jednom školení, že štatistika je presný súčet nepresných čísel. Neviem, koľko je na tomto tvrdení pravdy, ponúkam vám však niekoľko konkrétnych čísel, ako sa mi už (ešte len) mesiac darí písať články do môjho blogu.
Učím. Áno, som učiteľom náboženstva, mám na to odbornú aj pedagogickú spôsobilosť. Ale nejaké dva semestre špeciálnej pedagogiky na vysokej škole ma nemohli pripraviť na to, s čím sa stretávam v špeciálnej základnej škole tu u nás.
