Je veľmi krehké, vzácne, no veľmi rýchlo môže byť lacné a nedôveryhodné. vie rozveseliť, utešiť, pomôcť a vyčarovať úsmev, na tvári slzy šťastia vie ublížiť, nahnevať, na tvári slzy smútku ( tie vyslovené, ktoré vzápätí ľutujeme ) vie privolať nádej ( tie vyslovené, ktoré sa tak krásne počúvajú ), sklamanie ( tie vyslovené, ktoré nám vyvolali nádej, no zostalo to len pri ich vyslovení ) vie vyvolať ľahko stratu dôvery ( slová bez činov )
Ministerstvo pôdohospodárstva SR a Ministerstvo životného prostredia SR- dva štátne orgány, ktoré rozhodujú o uvoľnení GMO na trh so súhlasom členského štátu EU. Pozastavené, alebo úplne zakázané pestovanie týchto plodín: Rakúsko , Maďarsko, Poľsko, Peru, Veľká Británia, Rusko... Slovensko ????
Je všade, nepovie nie, neobmedzené portfólio možností, neobmedzuje čas ani priestor. Niekedy netreba ísť ani ďaleko, vlastne nikam............................... Hektický život a stres, staré známe, náročné dni z práce a ešte viac, oni chcú všetko a hneď. Ten neustály zvuk telefónu, nespokojný zákazník, meškáš so splátkou, čo zase a bla bla.....
Kvapky dažďa jej stekali po tvári. Cítila každú kvapku, ktorá symbolizovala jej myšlienku. Súboj smútku a šťastia. Kolobeh právd a lží. Opäť krátka poviedka s rovnakým koncom? Začiatok na oko smutný, no duša sa chveje.
Je to zvláštne. Zobudiť sa v jeden deň a uvedomiť si, že takto to nechceš, chceš zmenu, potrebuješ viac, život viac progresívny. Tvoje priority sú síce hodnotné, ale nesplniteľné s danými okolnosťami.
Tá fyzická pomynie, možno pár sekúnd, minút...len chvíľkový pocitový vnem, kedy receptory dávajú signál mozgu. Duševná trvá, bolí všade. Od končekov prstov, preniká cez celé telo. Napáda všetky orgány a jej trvanie? Otázna sila duše, ale bez toho zlého by nebolo to dobré, ako hovorí Fiodor Michajlovič Dostojevskij: " Utrpenie a bolesť sú vždy záväzné pre veľké poznanie a hlboké srdce. "
Mala približne 6 týždňov, skoro vyhodená na ulicu kvôli tomu, že mala jedno uško kratšie ako druhé. Pozerala na nás z papierovej krabice, maličká ako dlaň. Mala som 8 rokov. Keď som ju uvidela, tešila som sa ako každé malé dieťa. Nemysliac na okolnosti, aké to obnáša, vrátane toho, že nás raz opustí.
Odišla v krokoch každodenných, tak známou cestou, no nie s tak známym pocitom. Bol iný ako tie pred tým, líšíl sa úplne vo všetkom. Myšlienky tak monotónne bez zmyslov. Čo keby, ak...
Ľudia si začnú važiť danú vec, osobu, čokoľvek, až keď o to prichádzajú. Táto veta je nesmrteľná a v žiadnom prípade nebude nikdy spadať do tých každodenných kliše. Najväčší vtip je v tom, že sme si túto vetu vytvorili sami, tak ako aj danú situáciu. Pritom stačí tak málo, ako ešte menej. Vážiť si to teraz, tu a každý deň, každú sekundu. Kedykoľvek, kdekoľvek a stále. Možnosť vrátiť čas, ľutovať, odpustiť? Kontraproduktívne. Jedna z vecí, ktorá je pre nás banálna a pritom vôbec :
Do nového roku si predsavzatia nedávam, je to príliš veľké klišé, keď chcem niečo zmeniť, jednoducho to urobím. Nezáleží či je nedeľa, piatok, alebo nový rok...no možno by som mala jedno všeobecné prianie :
Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žilo dievča s veľkým srdcom vnútri, duša krehká, ale nepoznalo samé seba, ani svoje pocity.
Čo spraviť ak neviete ako ďalej? Požiadať niekoho o pomoc? S očakavaním satisfakcie...vytvárať si vlastné konšpiračné teórie a dôsledky? Neustále zamestnávať hlavu dňom i nocou s domienkou vyriešenia problému, alebo v krajných prípadoch siahnuť po iných takzvaných " mentálnych pomôckach " , ktoré zastavia tok myšlienok, iba dočasne.? Zavhrnúť celú teóriu, opustiť a začat s niečím úplne novým? Ako a kde nájsť ten správny " záchranný pás " . Možno treba skúsiť všetky možnosti, ale treba očakávať aj " vedľajšie efekty "
Silno emotivný pocit, s pohonom vpred. Duševný krok k rovnováhe. Krehká, pri strate balansu, pád do prázdna. Nemý krik prervávajúci obdobie, kedy neprijímame spoločnosť.
Absurdné predstaviť si jeho hranice, pri vyjadrení ho akokoľvek - doba, úsek, obdobie, fáza, žitie, lehota, etapa... Je ťažké byť dvojzmyselným v dobe, kde slová nič neznamenajú. ( Stanislaw Jerzy Lec )
Stale nás sprevádza, ešte v mladosti, z prvého dňa v škole, ako nás prijímu. Aké to bude? To nové, nepoznané? Všade s nami, náš tichý spoločník. Aké bude ďaľšie ráno a či vôbec bude? Opäť sa na nás niekto škaredo pozrie, alebo sa usmeje...
Skúsme sa len na chvíľu zastaviť, stopnúť čas. Nemyslieť materiálne a nečakať zásluhy. Okamihy, ktoré ovplyvňujú život, do takej miery, akej dovolíme. Sú tak nepodstatne podstatné a neopisateľne vzácne.
Bola na mieste, ktoré nepoznala. Potrebovala sa dostať z bodu A do bodu B. Chcela len poradiť, pomôcť...len pár slov, možno iba jedno, žiadna veľká snaha. Aj bez slov ukázať cestu, smer, spôsob.
Žila možno podobný život. Bola obeť obete? Nemala to ľahké ako dieťa, život ju skúšal, hľadala cestu, hľadala seba...stretla ho. Na prvý pohľad pohľadný muž, charizmatický, niečo v ňom bolo. Niečo v ňom videla. Skúsili to...spoločný čas ubiehal, neskôr sobáš, deti. Navonok dokonalý pár, no v skutočnosti boli úplne iní, 2 rozdielne strany mince. Protiklady sa priťahujú? Diskutabilné. Netrvalo dlho, ich cesty sa rozišli. Jednoducho to neklapalo. Už sa jej nezdal taký ako predtým, prvé ohúrenie prešlo. Iskra v oku vyhorela. Skončilo to predpovedateľne, rozvodom.
Berie vám to spánok, sny, ilúzie. Budíte sa v noci pri pomyslení na TÚ myšlienku. Sprevádza vás, vrytá v koži, v tele, v duši. Chvíľu je to fajn a potom opäť...stále dokola, ničiteľ, démon. Nezastaviteľná ako perpetuum mobile. Robíte dosť? Viete viac... zlepšenie osobnosti, výsledkov, výkonu...
Človek, bytosť ( homo sapiens ) - človek rozumný. Takže racionálne uvažújuci, pripravený prijať všetky dôsledky, vyplyvajúce z jeho činov. Ale sme dosť vyrovnaní? Keď...
