Neoznačené fotografie na blogu výlučne z vlastnej tvorby (c). Inak je všetko vo hviezdach... "štandardný už tradičný bloger, s istou mierou poctivosti" (jeden čitateľ) Zoznam autorových rubrík: Slovensko, Český raj, Cestovanie, Fotografie, História, Kultúra, Poézia, Próza, Myšlienky, názory, Blogovanie, Technika a technológia, Domácnosť, Záhrada, Zábava, Zdravie, Súkromné, EÚ
Kedysi bolo zvykom písať zoznam účinkujúcich hercov vo filme podľa abecedy, aby sa ani náhodou nikto z nich neurazil. Tak mi napadlo (aj ma napadlo), z nedostatku lepších aktuálnych možností, opäť siahnuť do archívu - v abecednom poradí...
Po čiernobielom svete minulosti sa mi žiada trochu farieb. Na upokojenie je najlepšia zelená, tak som sa na ňu zameral. Nie len ja, ale aj stavitelia mosta Slobody alias Chucka Norrisa. Našťastie, ostala z toho len číra sloboda. Zelený most je dobrý na upokojenie vášní, len neviem či nevyvolá u slabších pováh podobný pocit ako kolísanie lode pri plavbe oceánom.
Využili sme Európsky týždeň mobility a nechali sme auto v garáži. Bezplatnou MHD sme sa vybrali na obchôdzku mesta. Pôvodne sme mali v úmysle zájsť do Modry na malý turistický výlet k rozhľadni na Homole. Keď som porovnal tamojší terén s Bratislavskou mestskou túrou na Slavín, vyšlo mi to dosť podobne, tak Slavín vyhral, aj preto, že sme tam už dávno neboli.
V sobotu sa má človek venovať nejakej, pre seba prospešnej činnosti. Napríklad vybrať sa s fotoaparátom k rieke Váh. Tak som to urobil aj ja, presne pred týždňom. Istý typ fotografií by mal byť chvíľu v "páci" a uložený v chladničke, aby potom zábery nasali do seba akúsi patinu fantázie.
Na pozvanie našej dcéry a vnučky sme strávili niekoľko dní na území Stredozeme - tak som si pracovne nazval to známe zimné stredisko. Cez Donovaly sme zvyčajne iba prechádzali zdola hore alebo naopak. Treťou možnosťou bolo, nechať sa vytiahnuť lanovkou na Novú hoľu a tam si trochu pochodiť po okolitých kopcoch.
Bratislava je možno najmenšie, ale iste aj najkrajšie veľkomesto. Prečo nie? Ktokoľvek príde večer do uličiek starého mesta, musí sa tu cítiť ako doma, všetko je blízko, na dosah ruky. A nenachodí sa tu tak, ako na Ramla Bay v Barcelone, ani nemusí cestovať do Carcassonne, aby tam ochutnal stredovekú kuchyňu.
Bratislava je kultúrne mesto najmä v lete. Tým nechcem povedať, že by sa jej kultúra v zime vyhýbala, ale leto je predsa len bohatšie na udalosti a ľudia majú viac času, okrem pláží aj na hudbu a umenie. Kultúra je preto viditeľne cez leto bohatšia a príjemnejšia.
Dudinský travertín má belavú, jemne žltkastú farbu – veľmi sa drobí a je teda dosť slabo spevnený. To sa píše na stránke o mineráloch a horninách Slovenska. Vďaka horninám má dudinská voda liečivé účinky, čo si vraj všimli už Rimania, keď sa túlali v tomto kraji so zbraňou v ruke a asi aj s nejakými zraneniami. Dokladom toho sú, v skale vytesané "Rímske kúpele". Neskôr ich domáci používané ako močidlá.
Hrad Beckov znovu otvoril svoje brány pre návštevníkov 19. mája 2012. Dva roky bol zatvorený kvôli rekonštrukcii. Zrejme bude čo pozerať, lebo je to hrad dosť rozsiahly a členitý. Na hradnom nádvorí by mohlo byť živšie, mali by tam pribudnúť nové turistické atrakcie.
V marci roku 2005 sme sa prvýkrát vydali na cestu z Uhrovského Podhradia na vrch Rokoš, vysoký len 1010 m. Neuspeli sme, náhoda a nepozornosť nás zaviedla na opačnú stranu ako je Rokoš. Napriek tomu to bola zaujímavá túra. O tej píšem v článku Zvláštny deň. Druhý pokus o zdolanie Rokoša sa nám vydaril v septembri 2006 a doteraz bol zapadnutý vo fotoarchíve.
Výletu loďou k zrúcaninám hradu Devín a sútoku rieky Dunaj s Moravou sme sa zúčastnili pred siedmimi rokmi. Mohlo by sa zdať, že je to neaktuálne, ale ono to chytilo akúsi patinu, hlavne na hradnej panoráme. Plavba začína v Bratislave. Počas plavby vidieť kus historickej časti mesta, nábrežie, hrad a dva mosty na Dunaji. Hodinová prestávka je na Devíne.
Pohľady do krajiny cez otvor v starom múre, alebo cez bránu bývajú častým námetom dovolenkových fotografií, hlavne na hradoch. Je to preto, lebo staré múry a zrútené veže síce majú svoje osbité čaro, ale to spojenie s krajinou dodáva fotografiám punc súčasnosti. Okná a schody sú tiež často osviežujúcim motívom.
Krásna Hôrka vždy bola naozaj krásna. Dnes, keď stratila hlavu, musí sa snažiť obnoviť svoju krásu aspoň do pôvodnej podoby. Aj jej meno ju k tomu zaväzuje.
Keď už človek precestoval takmer pol sveta, môže sa vrátiť domov a poobzerať sa po najbližšom okolí. Trochu preháňam, ale niečo na tom bude. Šaľu som fotil prakticky od roku 1968, keď som si kúpil trochu zvláštnu zrkadlovku EXA 1A. Samozrejme že na kinofim.
Nový rok by sa mal začínať doma. Najlepšie by sa začínalo zasneženými Tatrami, alebo Malou Fatrou, či Slovenským rajom. Patrím k tým, čo sa viac prietelia s letom, ako so zimou. Preto mi neostáva nič iné, len sa na chvíľu vrátiť do leta. Bol máj a všetko sa už zelenalo. Aj skaly na hornej Kalamárke nad Detvou boli zelené.
Vonku je typický december, dosť neurčitý čas - hmlisto a občasný dážď, či sneh a možno sa pridá aj poľadovica. Je to čas, ktorý nie je veľmi vhodný na cestovanie. Najlepšie je sedieť doma v teple a využiť len blízke okolie na krátku, ale intenzívnu kondičnú chôdzu. Aj príťažlivých fotografických námetov je menej. Napriek tomu občas cestujem, no nie prstom na mape, ale ukazovátkom myši vo svojom fotoarchíve.
Tohtoročná jeseň ma prekvapila tým, že prišla nebadane. Dlho nebolo jasné, či už je, alebo ešte nie. Potom zrazu bola, ale ako keby preskočila to obdobie prefarbovania listov. Zrazu sú dolu a ja nemám zachytenú jej jesennú paletu.
Humanita je ľudskosť. Humánne je to, čo je ľudské, nenásilné, bezbolestné. Napriek tomu, že sa dotýka ľudí, môže a mala by sa prejavovať aj vo vzťahu k zvieratám a k prírode. Detská farma Humanita v Kráľovej nad Váhom bola zriadená v roku 1995 za účelom rozvoja sociálnych služieb, zachovania prírodných, duchovných a kultúrnych hodnôt, na ochranu a podporu zdravia a vzdelávania.
Každý vstup na územie Bratislavy mi prináša niečo nové. Niekedy aj nové, prekvapivé uhly pohľadov, stačí len chodiť s otvorenými očami. Len netreba myslieť na žabomyšie vojny, či sú lepší originálni Bratislaváci, alebo tí, čo z nej spravili veľkomesto. Ja to mesto mám rád, lebo sa spája s malinkým kúskom mojej mladosti a s veľkou nádejou budúcnosti.
Vždy keď sa blížime k Dolným Orešanom, spustí sa mi v hlave pieseň o "Orešanském kostelíčku". Horšie je, že pri ceste do Horných Orešian ma žiadna pieseň nenapadá. Hádam by to mohla byť nejaká nová, čo ešte neexistuje, hoci aj o Orešanském kláštore. Dnes teda ideme do Horných Orešian bez pesničky.
