Tentokrát sme už nezišli z cesty, dávali sme lepší pozor na turistické značenie, našli sme tú správnu úžľabinu, ktorá vedie do sedla. Bolo to pomerne náročné. Na Rokoši je pamätník Ľ. Štúra a A. Dubčeka. Obaja sú to rodáci z neďalekého Uhrovca, dokonca sa narodili v tom istom dome, len v inom čase. Naspäť do Podhradia sme išli po červenej trase s odbočením po modrej na Uhrovský hrad a späť do Uhrovského Podhradia. Na Jankov vŕšok sme išli tiež, ale už za súmraku, z opačnej strany autom.
Zaujímavá hospodárska stavba na začiatku cesty sa pri našej prvej túre zapísala do pamäte tým, že v nej bol salaš, kde sme si kúpili kusisko ovčieho syra a žinčicu.
Chata na rázcestí, kde sme si chvíľu posedeli. Za najbližšou zákrutou lesnej cesty pokračuje modrá značka odbočkou do lesa, cez strmú úžľabinu do sedla Rokoš. Nie sú tam žiadne serpentíny, ide sa takmer rovno hore.
Záber, ktorý dokumentuje moje slová o náročnosti tohto úseku výstupu.
Terén je skalnatý, zaujímavý. Stále je čo obdivovať.
V tej strmine sa aj skaly navzájom podopierajú. Spolu to dokážeme...
Na konci septembra je už les pokrytý listami stromov.
Nachádzame aj detaily hodné zaznamenania. Napríklad takúto tanečnicu na spadnutom strome.
Alebo havarované mini UFO.
Súboj balvana a stromu zatiaľ končí nerozhodne.
Výstražné nápisy nás upozorňujú, že v teréne hrozí lavínové nebezpečenstvo. Veríme, že len v zime.
Záhadná sila donútila tento strom skloniť svoj driek.
Niektoré podľahli snehovým, alebo skalným lavínam. Cítime sa ako v pralese.
Konečne sme v sedle a vnímame niekoľko zaujímavých výhľadov.
Vodná nádrž v Nitrianskom Rudne.
Doklad o dobytí vrcholu. Na spiatočnej ceste nás bude sprevádzať červená, smerom na Jankov vŕšok, ale potom odbočíme modrou značkou na Uhrovský hrad a do Uhrovského Podhradia.
Skromný pamätník Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka na lúke pod Rokošom.
Na spiatočnej ceste vidíme pamätník ešte raz. Je tam kde smeruje modrá šipka.
Aj pri zostupe po červenej značke sú úseky, ktoré dajú zabrať brzdovým svalom, kolenám a iným kĺbom (Ako správne chodiť).
Na zostupnej trase prechádzame aj lúkami, aj takýmito čistinkami, na ktorých si hovorím, že predsa je tá naša Zem guľatá.
Vo výhľadoch sa objavujú skalné úbočia. Aj terén okolo nás trochu pripomína Súľovské skaly.
V diaľke sa nám onedlho ukáže Uhrovský hrad.
Zatiaľ stojí a bude stáť...
Aj keď bašty ohlodal zub času.
Na záchrane hradu sa usilovne pracuje. Vtedy to tak bolo a verím, že už je tam urobený kus práce.
Rytieri v plnej zbroji by sa asi neodvážili precválať na koni cez túto lešeňovú lávku.
Ale je to odvážne a fotogenické dielo.
Symbol vekov.
Bez strechy nad hlavou.
Nechávame za sebou otvorené okná, aj otvorené nebo. Zostupujeme do Podhradia. Za súmraku ešte stíhame navštíviť autom Jankov vŕšok.
Ak bude príležitosť, návštevu Uhrovského hradu si zopakujeme...
