Juditka Hitková
Snehuliaci nevymrú :)
Po niekoľkodňovom, veľmi mierne povedané, vytáčaní sa na mobilného operátora, mám chuť napísať niečo milé. Pozerám na výbeh, kam chodím venčiť, teraz ho strážia snehuliaci.
Som kvapka vo vesmírnom mori ... pre niektorých aj malým vesmírom ... Zoznam autorových rubrík: Poetry experiment, Príbehy čajovne, Moje pasie, Súkromné, Zamyslenia
Po niekoľkodňovom, veľmi mierne povedané, vytáčaní sa na mobilného operátora, mám chuť napísať niečo milé. Pozerám na výbeh, kam chodím venčiť, teraz ho strážia snehuliaci.
Neviem či si niekto od ružových prečítal môj blog alebo ich len tak náhle osvietilo, ale služobník kráľovstva vytočil dnes moje nové nechcené mobilné číslo. Ich ponuka predčila aj vrcholné číslo z môjho predchádzajúceho blogu.
Takmer pre 12 rokmi som prišla do kráľovstva ružového operátora a prešťastná som si užívala služby s mojou prvou mobilnou „krabicou". Dlhé roky som poslušne platila nekresťanské peniaze, keď nadišiel čas, tak som poslušne podpísala otroctvo na ďalšie 2 roky s paušálom, ktorý mi poradili ako "najvýhodnejší" pre mňa. Ani vernostné body (okrem jedného razu) som nevyužívala. Roky plynuli ako voda, nič som nežiadala, nesťažovala sa, platila ... taký super otrok-klient som bola.
Počúvam a čítam (určite aj vy) mnoho povzdychov nad hrôzou na Slovensku, najmä tou politickou a korupčnou a o tom, že kde sa stráca hrdosť Slováka, že ľudia odchádzajú do cudziny, opúšťajú vlastnú krajinu v týchto ťažkých časoch ... neviem sa úplne stotožniť s týmto názorom na nich.
Neprivítala nás ani slnkom, ani snehobielou prikrývkou. Plakala, podozrievala som ju, že nad hotelom, ktorý sme "vymákli" cez zľavu dňa. Bez debaty zostáva fakt, že Praha je kúzelná v každom šate.
Týždeň som váhala, či tento blog napísať. Nechcem mať farebnú nálepku nacionalistu alebo antimaďaristu, tí čo ma poznajú, vedia, že opak je pravdou. Minulý piatok 8. decembra podvečer som však zažila moment, ktorý ma presvedčil o tom, že bez vetríka sa ani lístok nepohne alebo, že na každom mýtuse je kúsok pravdy.
Volám nás familiárne "bezlepkáči". V prvom rade je nezpochybniteľné, že celiakia je závažné autoimúnne ochorenie postihujúce hlavne tenké črevo, pri prijímaní lepku v strave dochádza k chronickému zápalu a atrofii klkov tenkého čreva. O závažnosti ochorenia svedčí aj to, že celiatici na Slovensku sú uznaní ako zdravotne ťažko postihnutí.Druhá dimenzia problému je finančná, určite ste minimálne počuli, ako sú potraviny pre bezlepkáčov cenovo odlišné od klasických potravín, samozrejme smerom nahor. Tretím rozmerom je spoločenský, od obedov v práci, cez akcie, párty, dovolenky, akýkoľvek pohyb mimo domova sprevádza celiatika množstvo prekážok, človek je tak trochu na okraji. Únavné dopytovanie sa na obsah jedál, spôsob prípravy, a obmedzovanie sa, sú moji dobrí kamoši. Konzumácia na oslavách sa u mňa zúžila na kofolu:) Už som bola pre ľudí otravná krava, aj preháňajúca citlivka alebo trúba, čo sa bojí trochu pribrať (pritom sa borím s opačným problémom). Ale nehaním ich, jednoducho sú zdraví a dôvody 100% bezlepkovej diéty nevedia doceniť, tak ako ja neviem o zložitosti stoviek iných chorôb.
V piatok pri rozlúčke s kolegami sme spomínali na staré zážitky s deťmi, úsmevné, smutné, ale aj tie ľudské, ktoré vo vás zanechajú niečo viac ako len spomienku. Rozprávala som o pánovi Doktorovi, ktorý môjmu synovi neuveriteľne pomohol, navždy zmenil názor na lekárov a dal zelenú alternatívnej medicíme v mojom živote.
Poznáte ten zvláštno zapelklitý pocit, dlho sa tešíte na chvíľu, kedy už to očakávané príde a potom vás zradí vlastné "ja" a vy až desivo nerozumiete tomu, že čarokrásna radosť neprichádza. Že z vás vôbec nepadá kameň bremena. Včera som sa posledný krát prechádzala chodbami v práci, spomínala na mnohé chvíle, stretala ľudí, čo mi želali len to najlepšie a polonahlas nesmelo premýšľali, že by tiež veľmi radi niečo v svojom živote zmenili, ale nenašli zatiaľ odvahu. Rozveseľovala som ich víziou, že im na rozdiel odo mňa, zostáva každomesačná istota výplatnej pásky.
Pokora (lat. humilitas) je jednou zo siedmych cností, je to pocit, keď si človek uvedomuje vlastnú nedokonalosť alebo závislosť na niekom. Opakom je pýcha (lat. superbia), ktorá patrí medzi sedem hlavných hriechov (Wikipédia). Priznanie ide ako z chlpatej deky, ale chýba nám pokora, tá voči sebe, aj tá voči iným ľuďom, prírode, planéte ...
Vždy keď pozriem z kuchynského okna, nedá sa prehliadnuť nová monštruózna budova môjho predbývalého zamestnávateľa.Napadne ma, že mestská architektka ma asi nemá v láske, keď súhlasila so zničením môjho romantického výhľadu na hradný kopec. Druhá myšlienka zalieta k môjmu exšéfovi, niekde za múrmi tej budovy pracuje.
"bola som dnes na tom vyšetrení""hm""to je všetko čo mi na to povieš? nezaujíma ťa, ako to dopadlo?""neskôr""čo!? veď je to dôležité pre nás, pre našu budúcnosť" "ok! neskôr!"
Stojím na balkóne fajčím "rannú" ku kávičke. Je zima a mliečno mliečna hmla. Priateľa ráno napadlo, že som si ju mohla nabrať do kávy miesto mlieka. Stačí natiahnuť ruku a dotknúť sa. Nevidím nič, žiadnu realitu tam vonku, vzrušujúco - strašidelno - zvedavý pocit prebúdza moje snílkovské ja. Môžem si predstavovať naozaj čokoľvek, čo by sa tam za hmlou mohlo diať.
Veľká letná kuchyňa u babky (využívaná aj v zime) je už niekoľko dní centrom vianočných príprav. Spleť opojných vôní sladkých koláčikov, od vanilkových rožkov, cez medovníky všetkých druhov, ktoré sme asi týždeň ozdobovali, takže sa na nich odráža fantázia niekoľkých pojašených detí, po vôňu štrúdlí a iných dobrôt prepletané vôňou kapustovej polievky a oparom vyprážaného kapra. Dospelí sa družne bavia, občas si štrngnú pohárikom domáceho ríbezláku. (V lete sme my mladší oberali a šlapali v sude ríbezle.)
Ako každý, mám svoje sny, niektoré sú reálnejšie, niektoré menej. Väčšina má spoločné to, že ich splnenie závisí len od toho, ako veľmi chcem. Jedným z tých mojich reálnejších je mať čas na kreslenie. Nie že by som bola talent aký sa len tak ľahko nevidí, ani neviem či ho vôbec mám. Ale nie je to jedno? Nie je dôležitejšie to, čo pri tom prežívam?
Často počúvam, čo ja sám zmôžem, čo dokáže jeden človek zmeniť? Nič, odpovie si väčšina. Občas aj ja tresne obdobnú pesimistickú kopu slov. Je to skutočne tak? Naozaj čo vykonáme navyše alebo lepšie sa nikde neodrazí, nezanechá stopy, nezmení beh vecí? Pravá príčina našej skepsy nie je v odpovediach na tieto otázky, pravda je, že postoj nemohúcnosti je jednoducho pohodlný. Stojí nás pramálo námahy táto výhovorka a navyše je spoločensky veľmi akceptovaná, zvykli sme si na ňu, nezamýšľame sa. Prostredníctvom iných ospravedlňujeme prípadnú budúcu svoju pohodlnosť.
Sedím na káve s kamošom. Pravdu povediac, srdce mi neplesalo od nadšenia, keď mi zavolal, že sa zastaví. Nie, že by som ho nemala v láske, ale som na ceste z finančného biznisu a on je finančný poradca jednej z „tých nenásytných" finančných spoločností. A navyše miluje rozprávať o svojej práci ... Dozvedá sa, že končím, nečítal môj blog :)
Chodby našej biznis budovy majú s ľudským teplom nie veľa spoločné. Mňa postretlo úplne náhodou medzi sivými stenami malých obchodíkov na prízemí, kde mimo obednej špičky väčšina predavačov letargicky a neprítomne hľadí do neznáma.
Za dlhých 21 rokov odchádzam tretí krát zo zamestnania. Nie som verným zamestnancom čias minulých, keď človek doštudoval, nastúpil do práce a z nej s pompou odchádzal do dôchodku. Mám ako dieťa odpozorované z maminej práce, že však v časoch minulých boli ľudia za vernosť odmeňovaní, v časoch minulých boli skúsenosti a vrásky cenené, v časoch minulých boli zamestnanci ľuďmi, ktorých aj vyšší šéf poznal po mene, vedel o ich rodine, trápeniach a radostiach.
Zízam naosene z okna v kuchyni, už mesiace je po funuse neumyté Stromisko v daždi stojí a moje myšlienky letia smerom k nemu hnute