Som fotograf. Nájdete ma nawww.jurokovacik.comFacebookTwitter Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Krajina, Fotenie, Technické veci, Lightroom
Cesta Mlynickou a Furkotskou dolinou pre mňa často dopadla ináč, ako som plánoval. Skoro vždy som sa ráno zdržal a potom už iba naháňal čas či hľadal stratené sily. Hneď na začiatku Mlynickej doliny, tak hodinu a pol na Štrbským plesom, totiž leží najkrajší tatranský vodopád s nie príliš malebným názvom Skok. Magické miesto, ktoré ma vždy pritiahlo ako magnet železné piliny rozsypané po stole.
Kriváň je zvláštny kopec. V knihe o ňom píšem ako o symbole nie toho, čím sme, ale čím by sme chceli byť. Jeho naklonená pyramída trčí nad krajinou a zdobí profil hôr tak ako nos zdobí mužný profil Cyrana. Kriváň sa stal znakom, v ktorom sa spoznávame. Je v ňom naša romantická rozorvanosť a nepraktickosť, asymetrická krása, túžba vyniknúť a neschopnosť byť súčasťou niečoho. Na Wikipedii sa píše, že "Štúrovci na Kriváň podnikli niekoľko výstupov a vajatali na ňom". Podľa synonymického slovníka tam teda buď rodili, alebo sa okúňali. Tento článok bude o tom, ako sa na Kriváni fotí.
Pred pár rokmi bola v Bratislave v rámci Mesiaca fotografie výstava Ansela Adamsa. Vidieť jeho fotky naživo bol zážitok, akých nie je v živote veľa. Von z galérie som vychádzal v presvedčení, že najlepšie bude hneď predať všetko čo mám, kúpiť si veľkú kameru a fotiť už iba na čiernobiely film a veľký formát. Potom ma však napadla otázka: Ak by Ansel Adams fotil dnes, s čím by fotil? Odpoveď môžeme hľadať aj v knihe Digitálna krajinárska fotografia, ktorú napísal Michael Frye.
Práve v týchto dňoch by sa mala do kníhkupectiev dostať kniha Tatry, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovart. Séria článkov k téme fotenia Tatier bude nepokrytou reklamou na túto knihu. Okrem toho sa v nich ale budem snažiť hovoriť o veciach, na ktoré nebolo v knihe miesto. Na Tatry sa budem tak ako v knihe pozerať očami beznádejne zamilovaného. Tu sa chcem ale viac venovať tomu, aké sú Tatry z pohľadu fotografa a snáď si spomeniem aj na jednu či dve skúsenosti všeobecného, nie iba fotografického charakteru. Linky na knihu a ďalšie prekvapenia nájdete na konci článku. Ak by ste mali otázky alebo námety, napíšte ich v diskusii alebo mi pošlite mail, mal by byť uvedený niekde napravo v profile.
Do lesov nad Račou chodím už vyše dvadsať rokov. Keď bol Samo malý vozil som ho na detskej sedačke na starej ukrajine z Rače na Kamzík. Na ceste z Pezinskej Baby do Rače som zažil svoj krátky intenzívny zážitok s bežkami, ktorý sa už nezopakoval. Možno aj preto, že ten prvý sa skončil odpadnutým nechtom na palci pravej nohy. Nabehal som tu najkrajšie denné i nočné kilometre svojho života a zabehol svoje najlepšie preteky. So psami som tu nachodil vo väčšej či menšej svorke stovky kilometrov. Nafotil som tu veľa filmov a megabajtov obrázkov. Vždy som si hovoril, hja, chlapče, keď budeš starý a už nebudeš vládať chodiť po horách, vtedy tu ešte vždy budú lesy nad Račou ako miesto, kde nájdeš všetko, čo hľadáš. Teraz som si tým už nie až taký istý.
Svitanie je každodenne sa opakujúci zázrak, doba, kedy môžeme byť znovu a znovu svedkami zrodenia sa sveta. Fotenie krajiny v prvom svetle dňa je zážitkom, na aký sa nezabúda. Všetko frflanie a nadávanie na skoré vstávanie do tmy je zabudnuté. Mrzutosť vystrieda úžas a oslobodenie, ktoré prináša iba znovu pripomenutie si toho, aký krásny a dokonalý je svet, v ktorom žijeme.
Tento príspevok má byť apologetikou statívu v digitálnej ére. Na webe môžete nájsť pár článkov o tom, ako vysoké ISO a redukcia vibrácií v objektívoch či fotoaparátoch znamená koniec statívu. Toto tvrdenie nie je pravdivé všeobecne a určite nie je pravdivé pri fotení krajiny. Sú situácie, kedy vám statív pomôže a sú zábery, ktoré bez statívu neurobíte.
Predstavte si muzikanta. Skladá pesničky a nahráva ich. Má kapelu, hrá na elektrickú gitaru alebo syntetizátor. Okolo seba má spústu krabičiek a konečnú podobu dáva pesničkám na počítači a v štúdiu. Zvuk upravuje a doťahuje tak, aby mal farbu a cveng, aby bol vyjadrením a zosilnením toho, čo chce svojou hudbou povedať. A potom večer príde domov, zvesí zo steny staré ukulele, sadne si vzadu na dvor a len tak si začne brnkať. Fotografovým ukulele môže byť, napríklad, mobilný telefón.
Nástup digitálu do fotografie možno zmenil veľa vecí, určite však neurobil nič s tým, že fotograf krajinkár je bytostne závislý na svetle. Línie, akcenty, plochy, textúra, farba, to všetko sa mení v závislosti od osvetlenia. Svetlo ovplyvňuje nie len zafarbenie, náladu či atmosféru, ale je základným kompozičným prvkom záberu.
Toto bude ďalší dlhý a nudný článok. Nevyhnem sa slovám ako je histogram a moje odporúčanie bude zabudnúť na automatiku a nastavovať pri fotení krajiny všetko manuálne. A nebude v ňom myslím ani jedna pekná fotka. Stále hovorím, že technika nie je dôležitá a potom napíšem takýto traktát. Možno preto, že verím, že ak aj technika dôležitá nie je, technika fotenia určite áno. Ak vás to neodradilo, môžeme pokračovať.
Napriek blízkosti v polohe i názve sú Západné Tatry z pohľadu fotografa úplne iný svet, ako Tatry Vysoké. Vo Vysokých Tatrách chodíte vo výške okolo 2000 metrov v hornej časti dolín, medzi ktorými prechádzate cez sedlá alebo stúpate na vrchol štítov. Údolia Západných Tatier stúpajú strmo hore. Veľa času strávite priamo na hrebeni, keď postupne prechádzate radom štítov hore a dolu ako na bláznivej horskej dráhe. Všetky fotky sú potom tak trochu vrcholové.
Tento článok musím začať upozornením. Chodenie po horách u mňa vyplynulo z fotenia krajiny, nie naopak. Som nadšený turista - amatér. Hory mám rád a pravidelne sa do nich vraciam. Všetky moje skúsenosti sú však limitované a určite nie sú vhodné ako jediné východisko alebo prameň, odkiaľ by ste mali čerpať skúsenosti čo sa týka vysokohorskej zimnej turistiky. Chodenie po horách v zime si vyžaduje viac ako chuť a nadšenie a ak idete do zimných hôr nepripravený a bez výstroje riskujete život. Na webe nájdete veľa dobrých zdrojov informácií a rád. Výborným miestom kde začať je www.hiking.sk
Fotenie krajiny je krásne svojou nepredvídateľnosťou. Svetlo nenastavujete vy, ale hlavný osvetľovač. Každý má rád slnko, ale zamračený upršaný deň vôbec nemusí byť tým najhorším počasím, čo vás pri fotení postihne. Naopak, tlmené rovnomerné svetlo sa vám pri dobrom exponovaní odmení mäkkou kresbou krajiny a sýtosťou farieb, akú by ste pri plnom slnku nemali šancu dosiahnuť.
Viem, že na webe sa to nepatrí, ale toto bude dlhý článok. Je o tom, čo je a čo nie je dovolené v krajinkárskej fotografii ale zrejme nevyústi do zlatej knihy všeplatných pravidiel a odporúčaní. Dlhý článok, ktorý je navyše tak trochu školometský a okrem odporúčania fotiť na RAW neobsahuje žiadnu praktickú radu.
Mám rád Mesiac na obrázkoch krajiny. Je priamym spojením nášho sveta s vesmírom. Jeho prítomnosť na fotografii znamená rozšírenie obrazu o ďalšiu dimenziu. Pohľad za hranicu pozemského, otázku a výzvu, ktorá nechá málokoho chladným. Fotenie krajiny s Mesiacom nie je ťažké, ale zíde sa pri ňom plánovanie a dôsledná disciplína pri fotení. V priebehu kalendárneho mesiaca mení Mesiac s meniacimi sa fázami nie len svoju podobu, ale aj dobu, kedy vychádza a zapadá.
Babie leto sa minulý rok mimoriadne vydarilo. Krásne počasie trvalo riadny kus októbra a tak som sa po Ďumbieri a Kriváni rozhodol vyjsť ešte na Kráľovu hoľu a odfotiť Tatry.
Ak fotíte krajinky naučíte sa časom zopár trikov, ktoré vám uľahčia život. Je tu však jedna vec, ktorú nikdy neokabátite - svetlo. To, čo môžete, je určené svetlom. To, čo z toho dostanete, je určené skúsenosťami.
Nakupovanie objektívu cez eBay je vždy tak trochu dobrodružstvo. Asi som dieťa šťasteny, ale zatiaľ som bol vždy spokojný. Dve z takýchto online akvizícií sa dokonca dostali do môjho štandardného krajinkárskeho batohu. Už skoro dva roky používam 100/2,8 Nikkor a od jesene minulého roku sa teším zo skvelého starého mechanického 20/4 Nikkoru
