Po uverejnení článku Richarda Sulíka o tom, že strana Sloboda a Solidarita hľadá kandidátov na poslancov do VÚC medzi obyčajnými ľuďmi, sa na viacerých diskusných fórach objavili názory zosmiešňujúce túto iniciatívu. Veď čo už je to len za stranu, ktorá v zúfalstve musí hľadať svojich reprezentantov medzi tými, čo sa zatiaľ ešte ani raz neprechádzali po červenom koberci pred zapnutými kamerami?
Písal sa rok 1968 a ľudia v Českosolovensku verili, že svitá na lepšie časy. Nechceli všetko zničiť a postaviť všetko vo vlastnej krajine naruby, ale žiadali iba väčšiu slobodu. Odpoveďou bol ešte silnejší útlak v normalizačnom období. O pár rokov neskôr sa písal rok 1989 a ľudia v tej istej krajine oveľa opatrnejšie, no predsa dúfali, že nadišiel ten správny čas na zmeny k lepšiemu. Opäť nechceli všetko okolo seba zničiť, ale naopak, postaviť na existujúcich funkčných základoch spoločnosť novú - slobodnú. Odpoveď opäť prišla, patrila však k úplne inej otázke.
Srdcu našinca hrdinovia odjakživa blízki boli. Najmä takí, čo v krčme bisťubohu onakvejšie vedeli reči viesť, po stole búchať a keď bolo treba, aj mudrlantom po papuli tresnúť. Niet divu, že v týchto našich novodobých podtatranských dejinách dodnes iba v takýchto rúčich junákoch našu spásu vidíme a neváhame im na pálenô hoc' aj náš posledný medenák priložiť.
Polícia, ako ozbrojená zložka štátu, je určená na udržiavanie vnútorného poriadku. Polícia SR od nástupu súčasného ministra vnútra Roberta Kaliňáka do funkcie však vnútorný poriadok nielenže neudržiava, ale dokonca k jeho destabilizácii aj častokrát sama prispieva. Dlhodobým neriešením pálčivých problémov občanov, a naopak teatrálnym predvádzaním hrubej sily v neopodstatnených prípadoch vyhrocuje napätie v spoločnosti, vytvára atmosféru nervozity, prispieva k hodnotovej dezorientácii a úspešne likviduje posledné zvyšky dôveryhodnosti policajného zboru.
Počas slávnosti vyhlásenia najlepšieho hokejistu s odovzdaním Zlatého puku Zdenovi Chárovi košická Steel Aréna vypískala predsedu parlamentu Pavla Pašku, člena strany SMER-SD.
Na slovenskom politickom nebi je veselé to, že nech aj má každý hráč figúrku svojej vlastnej farby, keď ide o tzv. vyšší princíp, na hracej ploche sa znenazdajky začnú objavovať figúrky pestrofarebné.
Z viacerých miest zaznievajú hlasy o tom, že súčasná vláda nie je dobrým hospodárom, no v tej obrovskej záplave čísel si obyčajný človek ťažko dokáže vytvoriť predstavu o tom, ako sa veci v skutočnosti majú. Keďže je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, pozrime sa teda na súčasný stav spoločne.
Demokracia je vládou ľudu, ktorá je v našich končinách postavená na rozdelení moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Prvé dve má občan prostredníctvom volieb takmer pod plnou kontrolou. Tretiu - súdnu však paradoxne ľud prakticky nedokáže ovplyvniť vôbec. Prečo je to tak?
V ostatnom období, napríklad aj v súvislosti s návštevou čínskej delegácie, odvšadiaľ počuť znepokojujúce vyhlásenia o nepovolených zhromaždeniach ľudí, zakázaných demonštráciách a nestíham sa čudovať, že okamžitou reakciou novinárov a zainteresovaných ľudí nie je otázka, na základe akého právneho predpisu sa v Slovenskej republike povoľujú alebo zakazujú pokojné zhromaždenia ľudí.
V knihe Idioti v politike Jozef Banáš popísal, ako v skutočnosti funguje hlasovanie v parlamente. Vybraný zástupca strany ukáže pred hlasovaním ostatným spolustranníkom, ako majú hlasovať a oni tak poslušne zahlasujú. Človek sa nad tým pousmeje a zároveň to zoberie tak trochu ako recesiu, keďže p. Banáš je známy vtipálek. Po včerajšku už na tomto úsmevnom opise chodu našej zákonodarnej inštitúcie nie je vtipné vôbec nič.
Hovorí sa, že pri potápaní sa jednej nepotopiteľnej lode vraj osem muzikantov stále vyhrávalo s polozmrznutými prstami, akoby sa takto až do poslednej chvíle nechceli zmieriť s neodvratným osudom. Už viac ako pol roka všetci zainteresovaní tvrdia, že slovenská ekonomika tento rok určite s rastom HDP počítať nebude môcť, no "muzikanti" na ministerstve financií ešte aj dnes veria, že čím lepšiu zábavu budú obecenstvu servírovať, tým dlhšie loď na hladine udržia.
Voľby do Europarlamentu boli 6.6.2009. Dnes, t.j. 4 dni po ich skončení, politická strana SaS zverejnila detailný rozpis nákladov na jej predvolebnú kampaň.
Je zaujímavé sledovať vyjadrenia či už známych politikov, alebo blogerov a diskutérov na tému, kto mal v eurovoľbách komu dávať a komu nedávať hlasy, aby to bolo "správne".
Mnoho ľudí považuje možnosť vyjadriť vo voľbách svoj názor za zbytočnosť. Ak do tejto skupiny nepatríte, možno vás zaujme toto porovnanie.
Dlho mi nebolo jasné, prečo žiadne reálne kroky pre zmiernenie krízy zo strany našich pridlho mocných neprichádzajú, až kým som si neuvedomil, že je to kvôli rozsiahlej príprave na uskutočnenie veľkého plánu!
Za tri mesiace oficiálnej existencie strany Sloboda a Solidarita sa na internete objavilo množstvo zaujímavých argumentov, prečo túto stranu nepodporovať. Prinášam zoznam desiatich najčastejších.
Tak. A je dobojované. Špeciálny súd dostal ranu z milosti. Vo svetle všetkých káuz, ktoré v poslednom čase vyplávali na povrch je zrušenie jedinej právnej inštancie, ktorá si trúfla odsúdiť "veľké zvieratá" jasným signálom, že spravodlivosť na Slovensku už dávno vykšeftovala váhy a meč za fľašu borovičky.
Asi takto si naši "mocní" odtrhávajú lupene z margarétky politickej kultúry nenápadne sledujúc rozhojdanú hladinu adrenalínu u občanov v napätom očakávaní, ktorý lupienok padne posledný. Prvá otázka, ktorá sa mi v súvislosti s turbulentnými udalosťami okolo tajných zmlúv, tajných tendrov a tajných zmluvných podmienok nástojčivo tlačí do pozornosti je: "Ako je toto vôbec možné?!".
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna farma. Na tej farme všetky zvieratá spolu s ľuďmi dobre nažívali až do doby, kým prasce nepresvedčili ostatné zvieratá, že sú ľuďmi utláčané a zneužívané.
Vždy som si myslel, že hlava štátu v parlamentnej demokracii by mala byť pre ľudí akýmsi stmeľujúcim prostriedkom v ťažkých dobách. Niečo podobné britskej kráľovnej, ktorá ako prejav spoluúčasti odmietla počas druhej svetovej vojny opustiť bombardovaný Londýn.
