Doma na cestách už 8 rokov. Každodenne sa presviedčam, že dobro v ľuďoch nevymrelo, len sa nesmiem nechať oblbnúť. Zameraná na 100% na "moju" obnoviteľnú energiu, snažím sa svojou troškou prispieť k svetlejšiemu životu ľudí. Momentálne v Mjanmarsku. Zoznam autorových rubrík: Bruselské impresie, Ostrovné potuky, Listy z Barmy, Slovensko, Na čo som narazila, Čína je crazy, Novozélandský život, Juhovýchodná Ázia, Súkromné, Bikepacking
Potom, čo som akosi prirodzene prešla zo stavu nomádského do práce na plný úväzok sa môj každodenný život presunul z ulice do kancelárie, kde máme škôlku, aby sa deti, ktoré sa bežne nachádzajú na pracovisku, mali kde hrať.
Čo má spoločné oslava budhistického Nového roka s našou oblievačkou? Vodu (veľa), žlté kvety, zatvorené obchody a pobyt v chráme. Len intenzita osláv je neporovnateľná: počas 5 dní vodného festivalu na nikom neostane suchá nitka.
V Kambodži sa prekvapivo dá nájsť výborná zmrzlina, elektrické bicykle aj párty uprostred džungle. Za dva týždne sme sa však prevažne zdržiavali iba medzi turistami a len výnimočne sa nám naskytol pohľad do života domácich.
Aj v tom najchladnejšom mesiaci a s rizikom, že kvôli hmle nič neuvidíme bol pre nás okruh pri hranici s Čínou v provincii Ha Giang, ktorá bola donedávna pre cudzincov uzavretá, dostatočným lákadlom.
Dopravné pravidlá a ich (ne)rešpektovanie rozhodne patria k špecialitkám Mjanmarska a iba domáci a odvážni cudzinci si trúfajú vrhnúť sa do cestnej premávky, v ktorej treba mať oči na stopkách, ruku na trúbe a očakávať všetko.
Asi pre nikoho z mojich priateľov v Rangúne už nie je prekvapujúce ak im oznámim, že sa opäť vydávam na 16 hodinovú cestu autobusom na východ Barmy. Prečo tam chodím častejšie ako ľudia, ktorí odtiaľ pochádzajú?
Po roku sa nenormálne stáva normálnym a už len občas ma zaskočí, keď ma tesne minie červený pľuvanec z betelu alebo mi za pekného počasia do oka pichne dáždnik, či ohluší trúba autobusu.
Stretla som ľudí, ktorí cik-cakovito skákali z bodu A do bodu B a v autobusoch trávili viac času ako vonku (áno Matúš, reč je o tebe). Ja sama som mojich prvých 28 dní v Barme strávila celkom nekoordinovane. Ako sa to dá lepšie?
Prvýkrát po týždňoch som sa zobudila do slnečného rána. Sezóna dažďov je v polovici a včera sme so spolubývajúcou doma srandovali, že naša solárna lampa pri plote sa až do októbra poriadne nenabije.
Rada cestujem so zápisníčkom - niekedy aj troma, aby som zachytila bizarnosť momentov, ktoré sa pri mojom cestovaní vyskytnú a na ktoré neskôr zabudnem alebo sa pre mňa stanú normálom, lebo sú súčasťou každodenného života v Ázii.
Alebo ako vyzerá slonia turistika v krajinách juhovýchodnej Ázie? V skratke: podporujte parky, ktoré namiesto jázd na slonoch ponúkajú zážitky v ich prirodzenom prostredí a nepoužívajú drsné praktiky na sloní tréning.
Alebo ako to vyzerá v sloňom parku, ktorý slony nevyužíva na jazdenie, ale ich čičíka kúpaním, jedlom a starostlivosťou.
Dlhodobejšie plánovanie nepoznám, budúcnosťou sa veľmi nezaoberám a som rada, že mám prácu na ďalších 8 mesiacov. Menila by som svoj nomádsky život za usadenie sa? Možno áno, ale ešte asi nie.
Mala som tu ostať iba mesiac, pokiaľ nezískam nové víza do Indonézie. Našťastie som v plánovaní veľmi flexibilná a tak, keď sa mi naskytla príležitosť v Mjanmarsku pracovať, veľmi som nenamietala. Čo ma tu postretlo a stále drží?
Pred Indiou mám rešpekt. Naposledy som do hlavného mesta, Dilí, nešla a okrem vojakov na letisku ma tak nikto nevytočil. Tentoraz to zvládli viacerí, vrátane mňa samej, a mala som čo robiť aby som sa prispôsobila životu v Indii.
Drahá Adriana, nedávno si sa zúčastnila webináru, kde som hovoril o zavádzaní elektriny v odľahlých dedinách indických Himalájí. Moje meno je Paras Loomba a týmto by som ťa chcel pozvať na našu expedíciu do 2500 ročného kláštora.
Centrum Yangonu dýcha špecifickou atmosférou a keďže sa tam už veľmi nezdržiavam, lebo som sa presťahovala do inej štvrte, zabudla som, ako sa mi to tam páči. Tak som sa v sobotu vybrala potúlať sa uličkami a nasať ich energiu.
Moja láska k cestovaniu vlakom je neotrasiteľná. Ani 54 hodín vo vlaku v Číne bez lístka, či 8 hodinové čakanie na lokomotívu na severe Mjanmarska, ani vykoľajenie uprostred džungle ma od ďalšieho cestovania vlakom neodradí.
Čítať knihu o histórii Burmy, ktorú vojenská vláda v 89 premenovala na Myanmar(sko) a zároveň v tejto krajine cestovať, mi trochu poplietlo hlavu a na každom rohu som videla náznaky všade prítomnej armádnej kontroly a cenzúry.
Zajtra by to bolo prekročenie doby pobytu povolenej vízami, povedal mi ujo v imigračnej priehradke. Ja viem, mala som to presne vypočítané, odvetila som úsmevom a chcela som dodať, že ani sa nenazdá a som späť.
