Doma na cestách už 8 rokov. Každodenne sa presviedčam, že dobro v ľuďoch nevymrelo, len sa nesmiem nechať oblbnúť. Zameraná na 100% na "moju" obnoviteľnú energiu, snažím sa svojou troškou prispieť k svetlejšiemu životu ľudí. Momentálne v Mjanmarsku. Zoznam autorových rubrík: Bruselské impresie, Ostrovné potuky, Listy z Barmy, Slovensko, Na čo som narazila, Čína je crazy, Novozélandský život, Juhovýchodná Ázia, Súkromné, Bikepacking
Končím svoje dni na Bali prehľadom, čo sa oplatí vidieť, čo je strata času a spomenutím toho najbizarnejšieho, čo ma tu stretlo, možno sa to niekomu zíde. Prinajmenšom si ja zaspomínam na balijskú pohodu, keď si to zasa prečítam.
Paradoxne, na miestach, kde mávajú výpadky prúdu každý večer som našla ľudí visieť na mobiloch. O deviatej večer však okolie na indonézskom ostrove Sumba stíchne a je tu počuť už len cvrlikanie cvrčkov, divnú žabu a brechot psov.
Podľa balijského kalendára Pawukon máme rok 1937 a práve sa skončili sviatky, ktoré sú pre tunajších dôležité ako pre nás Vianoce: Galungan a Kuningan. Na Galungan zvíťazila dobrá dharma nad zlou adharmou a to je dôvod na oslavu.
Kremácia v Bali štýle je zážitok, všetci vyjdú do ulíc, aby sa so zosnulou rozlúčili. Pohreb ako bol dnes v Ubude sa nekoná vždy, iba vtedy ak ide o niekoho dôležitého pre život dediny alebo niekoho zo zámožnej rodiny.
Aj napriek tomu, že v juhovýchodnej Ázii som už bola, stále si hlúpo myslím, že sa tu nič nedá dostať. Tak, aby ste vedeli, zubnú pastu Sensodyne majú aj tu, statív na foťák aj repelent (hoci nevedno nakoľko účinný) tiež.
Bývam v bruselskej štvrti Jette a na to, aby som sa dostala domov pravidelne bicyklujem cez Molenbeek. A teraz sa tam mám začať báť chodiť.
V Amsterdame som zasvätila svoj život bicyklu, lebo tam to inak ako na kolesách nedáva zmysel. Odvtedy sa bicyklovanie so mnou vezie, kamkoľvek idem.
Island je HOT. Až tak, že tam pestujú banány - ževraj najväčšia banánova produkcia v Európe, tvrdili nám. Gúglili sme a majú to troška popletené. Banány sme našli a aj milión turistov, ktorí nám potvrdili, že Island je v kurze.
Francúzštinu mi v Bruseli netreba, lebo je to tak multikultúrne mesto, že aj keď sa snažím niečo skomoliť, tak dostanem odpoveď v zmysle: pokúšaš sa rozprávať po francúzsky, odkiaľ si? a už sme opäť v angličtine.
Niekto mi povedal, že na cestovanie po ostrovoch mi stačí týždeň. Ja som si na to vyhradila dva a bolo mi málo. Lebo, hoci majú Faerské ostrovy rozlohu 1300km2 (3% z nášho Slovenska), k niektorým zákutiam som sa dostať nestihla.
Na ostrovoch je doprava helikoptérou bežná vec. Uprednostňovaní sú domáci, ale aj pre cudzincov sa miesto v 8 miestnej kabíne nájde. Niekedy sa stane, že tam ste iba vy a dvaja piloti, ktorých už poznáte z predchádzajúceho letu.
Pri gúglení toho, čo sa vlastne dá vidieť na Faerských ostrovoch, mi začali vyskakovať články o ich tradičnom love veľrýb, konajúcom v lete. Je to jedna z mála krajín, kde veľryby stále lovia na domácu spotrebu.
Faerčania majú jediný deň v roku, ktorý je dôležitejší ako Nový Rok, Veľká Noc a, pre niektorých aj Vianoce - ich národný deň Ólavsøka, ktorým vlastne oslavujú nórskeho kráľa Olafa II.
Ráta sa za letnú dovolenku krajina, kde je priemerná letná teplota 12°C, prší každý deň a more je také studené, že ľuďom so slabým srdcom by asi neprospelo? Keďže tričko s krátkym rukávom som mala na sebe raz, povedzme, že áno.
Predtým, ako som vôbec dorazila do môjho nového domu, dostala som email, kde ma všetci obyvatelia vítali. A potom, ako som sa nasťahovala, našla som si na našej tabuli ‘welcome home Adriana'.
Takto pred rokom som sa rozhodla zrušiť si facebook konto. Nadobro. Ľudom v Kalifornii trvalo iba 42 dní, kým mi to konto zrušili, počas ktorých som sa samozrejme mohla prihlásť a moja žiadosť o zrušenie by sa tým automaticky anulovala. Lebo veď by som im tým dokázala, že na facebooku predsa len chcem byť. No ja som vydržala a po nejakom čase, keď som sa chcela prihlásiť, facebook mi vypísal, že k mojej e-mailovej adrese žiadne konto neexistuje. A bola som z toho vonku.
Do Vietnamu som prišla bez plánu, s pocitom, že o kultúre tejto krajiny nič neviem a možno tak trochu s predsudkami, keďže Vietnamci boli pre mňa predavači lacného tovaru na Slovensku. Na nálade mi neprilepšilo ani to, keď ma šofér skoro nechal v reštaurácii, po tom, ako sme tam všetci pasažieri svorne obedovali. Človek by čakal, že keď je v autobuse jediný cudzinec a päťdesiat domácich, niekto si všimne, že cudzinec chýba. Nevšimol a ja som tak musela naskakovať do pohýňajúceho sa autobusu, za úškrnov domácich. No napriek tomu, a možno práve preto, som si pri nastupovaní do lietadla v Saigone povedala, že sa do Vietnamu musím vrátiť, lebo je to krajina, ktorá sa mi dostala pod kožu.
Hanoj ma zo začiatku ovalil vlnou horúčavy a množstvom hyperaktívnych moto-taxikárov na autobusovej stanici, ktorí mi vehementne ponúkali odvoz a s ktorými som sa neskôr vďaka mojej aplikácii Tiếng Việt pokúšala (neúspešne) konverzovať. No po tomto úvodnom šoku a po rannej miske hovädzieho vývaru Phở bò som bola pripravená znášať neutíchajúce trúbenie a vnímať pravú atmosféru Starej štvrte.
36 hodín vo vlaku, to bude v pohode: kúpim si lístok do ležadlového vozňa, polovicu prespím a polovicu sa s niekým zakecám. Som si myslela. Dovtedy, kým som sa nevybrala kúpiť si lístok na vlak. Týždeň dopredu, to snáď stačí. Omyl, v Číne nestačí... A tak sa stalo, že som si v piatok poprosila lístok na vlak o týždeň v sobotu a ujo za okienkom mi povedal, že všetky tri vlaky sú na ten deň vypredané. A v nedeľu? Bol tam jeden o 12:00, ak by mi nevadilo stáť a jeden ráno o siedmej. No stáť tých 36 hodín by mi vadilo, dajte mi ten na siedmu. Už len tvrdé sedačky sú, môže byť? Môže… Čo už, nejako to prežijem. Som si myslela… To som ešte nevedela, že vlastne rezerváciu žiadneho sedadla mať nebudem, alebo že namiesto 36 hodín to bude 54.
Je veľmi obohacujúce rozprávať sa s mojimi čínskymi kolegami, kamarátmi, náhodnými okoloidúcimi alebo predavačmi, ktorí majú niekedy tak trochu iný pohľad na život a pýtajú sa otázky, pri ktorých mi myká kútikmi úst.
