Katarína Maliková
Nočný nápadník
Nedeľná chvíľka poézie
romantická Zoznam autorových rubrík: Okamihy, Pouličná zmes, Aaach, život, Muži?, Navždy, Sníčky, Piesňové texty, Východniarske rozhovory, Nedeľná chvíľka poézie, Poviedky na nedeľu
Už dávno viem, že dnes vôbec nie je jednoduché nájsť ozajstného majstra akéhokoľvek remesla, ktorý pridraho zaplatenú robotu, len tak lajdácky nesfušuje. Zopár naslovovzatých poznám. A na jedného som včera myslela, keď som sa bezmocne, už tretí deň pozerala na prostý nápis na dverách: „Zatvorené.“
Nakreslíš mi krásu? Čistú, bielu. Už máš ruku voľnú, nezbabelú. Roztopašne zrátam, ľúbiť, či mám, či zas iba z hladu, zotročí ma.
Červenáš sa. Červenám sa. Obe od slnka. Zavri oči, o chvíľu mi v bruchu zažblnkáš. :o)
„A vari nám treba niečo viac ....“ vraví mi dnes skoro ráno suseda. Hm. Tak pre túto chvíľu vravím, že Božie dielo je dokonané a ja som práve niekde uprostred.
V prítmí rannej chodby je nás spolu asi dvadsať. Potešilo ma to, keďže som čakala menej a kdesi sa aj vravelo, že tu dlhé rady nestoja.
Občas sa stretnú ... Pár ľudí za jedno a obyčajná pohoda, ktorá jednou vlnou zotrie všetky rozdiely. Vtedy si tak v podvedomí hmkám: „Tam nikto pred nikým sa na nič netvári ...“
Je presne 12.47 hod. a ja vyrážam. Veď, doma to poznám, vraví sa. Tak rýchlo vpadnem medzi večných tulákov, naladím vlny, preletím vzdialenosti a ďalej, to už nie je v mojej moci. Nechávam sa viesť aj viezť a len hukot koľajníc vie, kam mám práve namierené ...
Tak. A vypuklo to naplno. Mama každý rok hovorí, že také „šalenstvo“ začínalo kedysi až na prvého mája, keď sa všetci svorne vrátili zo sprievodu. Hm, tak neviem. Povedzme, že na vine sú klimatické zmeny alebo čo ...
Aj v rušnom dennom dave som ho okamžite spoznala. Ak mi niekde ubrali, tak s pamäťou na tváre na mne nešetrili. Stačí len okamih, pohľad do tváre, gesto ... Chvíľu kráčal len tak sám, chvíľu s niekým náhodným. Viem o ňom, že sa veľmi rád rozpráva. Šedá bunda, trochu neistá Joffreyovská chôdza, preukaz ZŤP a fúzy zožltnuté, od na doraz dofajčených cigariet. Bol to on.
S oficiálnou jarou, prichádza aj ďalšia čerstvá koktailová edícia. Nech Vám chutí a pite bez miery!
Už len polhodinu, či ešte polhodinu. Neviem sa rozhodnúť pri pohľade na hodinky. Hm. Čakať hodinu na prestupnej stanici sa dá vydržať len s nedobrovoľne vypestovaným zácvikom. Trpezlivosť a čakanie. Moje slabé stránky.
„No, ta śe nam konečne rozjaśnilo.“ S rukami v bok si nás beťárskym pohľadom premeral jeden pán, keď sme s kamoškou kráčali mestom. Smiali sme sa ešte za rohom ako dve minisukne a dva páry lodičiek dokážu „rozjasniť deň" :o)
Len na chvíľu obzriem sa, za slovom a snami. Sú tu so mnou, s vami tiež, vlastne spolu s nami.
„Jaaaaj, tetuška, ale veď takto nič nezarobíte. Nevydávajte mi, ten zvyšok je Váš.“ Išla som okolo, a tak som odpovedala namiesto nej: „Máte to márne, bude za Vami utekať, až kým Vám nevydá všetko do posledného haliera ...“
Včera som ju stretla. Bola nahodená ako vždy a vlasy vo višňovej farbe jej ladili s rúžom a lakom na nechty. Sedela v obľúbenej kaviarni pri káve, koňaku a cigaretke. Chuť kávy mala vždy rada, ale koňak si dávala len vtedy, ak ju niečo poriadne vytočilo a potrebovala to spláchnuť niečím štyridsaťpercentným. Dámou bola odtiaľ potiaľ a niekde medzitým, to občas bez servítok, dobre iskrilo. Vždy si vedela poriadne buchnúť po stole. Hm. Viera bola akčná žena od prírody.