Emília Katriňáková
Otrepaná pesnička
Ach, už zasa! Nie je to tak dávno, čo som vyhrala darček. A teraz opäť.
Jednoducho ja. Zoznam autorových rubrík: Panoptikum, Občasník ženy, Občasník matky, Občasník manželky, Čo ma páli, Spomienky, Súkromie, Viera
Ach, už zasa! Nie je to tak dávno, čo som vyhrala darček. A teraz opäť.
Upozornenie: Tento text obsahuje vulgarizmy 24.12.2008, 10.00 ráno, Bratislava Nakúpené sme mali všetko. Avšak zistila som, že sme na niečo pozabudli. Obliekla som teda Žofiu a seba a s kočiarom vyrazila do najbližšieho Lidlu-pidlu (ako ho s deťmi voláme). Chlapi sa zatiaľ zvŕtali doma.
Už zasa som si našla v schránke oznam, že zásielku si mám vyzdvihnúť na pošte. Vraj adresát nezastihnutý. Ja tomu fakt nerozumiem. Keď sem už prídete, prečo nezaklopete a neodovzdáte mi ju? Prečo klamete, že ste ma nezastihli? Kam by som asi v takom daždi aj s deťmi šla? Haaaa? Ospravedlňuje Vás iba Vaša lenivosť a fakt, že neviete, že som doma na rodičovskej dovolenke a neflákam sa s deťmi po daždi! A vraj za poplatok mi to dopošlete. Choďte do kelu! Tak a môžem ísť piecť... tralalaaa
V sobotu prišiel Jakub domov so psím hovnom na topánke. Vyčistila som topánky, že vyzerali ako nové. Dnes sme sa prešli do pekárne po chlieb. Domov prišiel opäť s hovnom! Apelujem na Vás, psíčkari, upratujte po svojich miláčikoch! Zvlášť, keď na Vás sáčky zazerajú z každého rohu. Mám k Vám vari nabehnúť s tým, čo vyprodukuje moja dcéra do plienky a nechám Vám to pred dverami? Fakt, viac šťastia už neunesiem.
... opýtal sa ma, kým som zamyslená tlačila kočiar.
So všetkým, čo k nej patrí! Za prioritu považujem hlavne ticho! Bacha, možno použijem aj vulgarizmy, lebo som vytočená ako vývrtka.
Sused. Starší pán v rokoch. Dôchodca. Doteraz som si nahovárala, že iba nepočuje. Utešovala som sa sama pred sebou, že snáď zle počujem ja.
Ani nepočítam koľko článkov s témou interupcie sa tu objavilo. A tie bohaté diskusie k tomu. Niekedy krútim nechápavo hlavou... kde nájsť toľko času, aby som všetky prečítala, zapojila sa svojím názorom a potom ho prípadne donekonečna obhajovala. Pripadá mi to ako zbytočná strata času.
Najnovšie skúsenosti nielen na východe Slovenska, ale aj v Bratislave ma poučili v prípade nutnej návštevy pohotovosti si so sebou doniesť aj vlastný teplomer. Darmo budete opakovať, že napriek snahe zraziť horúčku má člen vašej rodiny stále 39,5°C a viac, chcú si to overiť. Problém nastane vtedy, keď zistia, že teplomer nemajú a nechajú vás čakať, kým ho niekde z lôžkových oddelení nezoženú. Nuž, ako tak by som to ospravedlnila pri dospelom pacientovi, ale ak ide o detskú pohotovosť, tu už aj moje obočie, nielen adrenalín stúpa. Dokonca majú niektoré sestričky aj zmysel pre humor, čo skutočne pôsobí blahodárne na ubolenú dušu pacienta. Keď ho zmáhajú horúčky a záchranári ho zvážajú ležmo na nosidlách, nezabudnú sa na pohotovosti opýtať, či je schopný z nosidiel vstať a sadnúť si na invalidný vozík, že ho už teda hospitalizujú. Viem pochopiť, že dvom štíhlunkým sestričkám je ťažko zdvihnúť bezvládne telo starého človeka, ale perliť pri tom nemusia.
Je niekoľko vecí, nad ktorými premýšľam. A ako tak nad nimi premýšľam, hnevám sa.
Dve české turistky si v centre Bratislavy kúpili zmrzlinu. Do prdele, vydrbaní Slováci, takový malý kopeček patnáct korun? Júúúúúúúj. Keď ju chcete lacnejšie, príďte na perifériu, tu ju majú iba po 9 Sk. Načo sa trepete do centra a potom frflete?
... keď mi pani učiteľka v materskej škôlke s chladnou tvárou povie, že prevádzku majú síce do 17.00 hod., ale uvítala by, keby som vyzdvihla svoje dieťa zo škôlky čo najskôr. Snažím sa vždy s vyplazeným jazykom tam dobehnúť do 16.00 a nestačí? Mám svoju ani nie dvojročnú dcéru budiť z jej sladkého spánku, aby mali o jedného chlapca menej? Len preto, že som na rodičovskej dovolenke a nie zamestnaná... (?)