„Daj bože, aby sa to už nikdy nikomu v živote nezopakovalo,“ hovoria ľudia ktorý prežili 2.sv. vojnu. Ľudia, ktorí boli deportovaní v roku 1944 z východného Slovenska do Ruska. Deportácie sa uskutočnili pomocou vagónov a okrem suchého chleba, trochu suchej ryby a 2 dc vody sa v rukách deportovaných neobjavilo žiadne iné jedlo.
Včera bol prijatý zákon o vlastenectve! Do bežného života sa dostane až po uplynuti legisvakačnej lehoty. Je to doba, kedy sa občania majú s týmto zákonom oboznámiť. A čo si vy myslíte o tomto zákone? Môj názor na neho je takýto ...
Veľa ľudí má problémy s alkoholom.Môj osobný názor je, že keď je niekto raz alkoholikom sám si nepomôže, ale potrebu pomoc blízskych. Potrebuje oporu a povzbudenie. Je jedno či je to kamarát, sestra, oco, ale potrebuje cítiť lásku. Inač to nie je ani v tomto prípade keď sa Anjelom stala - ..... Celý tento príbeh je vymyslený !!!
Prišlo to neuveriteľne rýchlo, každý o tom hovoril a zrazu sa to vytratilo. Média sa tým živili niekoľko dní, ale kde je to teraz? Kde zmizla chrípka H1N1?
Krik, hluk, chaos. Nejak takto to vyzeralo včera pred Optimou v Košiciach. Samozrejma som tam nemohla chýbať ani ja, moja kamarátka a môj verný kamarát, fotoaparát.
Prišlo to aj k nám. To, čoho sa bojí celé Slovensko, celý svet. Choroba, s ktorou nie je radno sa zahrávať. Ľudia na ňu umierajú! Áno, milí čitatelia, hovorím o prasacej chrípke, H1N1.
Bol to šok. Nie len pre mňa, ale aj pre ostatných mojich spolužiakov, pre celé Slovensko, keď sme sa dozvedeli, čo sa deje v Bratislave na ministerstve. To čo robia naši pani ministri je už nenormálne, alebo nerobia nič?
Opäť som trošku písala. Je to poviedka o ..... vlastne ak chcete vedieť o čom to je a ako to všetko skončí, tak si to musíte prečítať ... Ako už názov hovorí bude niekto zavraždený, ale kto to bude? Tak to Vám nepoviem. Príjemné čitanie .... Celý príbeh je vymyslený no pri tom reálny ....
Sedím a 4 steny vôkol mňa, za oknom vtáčik mihol sa, pieseň svoju mi zaspieval. Na okno sa posadil a z hrdielka mu krásna pieseň zaznela. Slnko svieti a ľudia po vonku idú, v jednom stálom zástupe. Slnko stále praží, no ľudia pochodujú, ako takí vojaci. Ja som tu, zavretá vo vysokej veži na okraji mesta, bez dvier, len s 1 oknom. Chcem vyjsť, no nemám ako. A tak sa dívam cez okno na ľudí, robotov.
Opäť som sa trochu hrala so slovami a vznikla z toho táto krátka a ....to musíte posúdiť sami či krásna... poviedka. Príjemné čítanie :)
Práve sedím za počítačom a rozmýšľam. Moje myšlienky blúdia svetom, keď som si spomenula na to čo som prežila. Vie o tom len pár ľudí no myslím, že je čas to verejne priznať. Prešlo pol roka čo som to naposledy spravila. Nedokážem povedať, že som už úplne z toho vonku, ale za podpory mojich priateľov, ktorí síce nevedia, ako veľmi mi pomáhajú, no vďaka nim sa pomaly ale isto z toho dostávam.
Zobudila som sa do slnečného rána, ničím výnimočného. Ale to len do chvíle kým som nevstala z postele. Išla som dať sestre mlieko (každodenný rituál, aj keď má už 6 rokov) a potom som si ešte išla ľahnúť. Sestra ma však o hodinu zobudila, že chce mlieko, opäť. Odmietla som a povedala jej, že jej spravím chleba, že mlieko už mala. Išla žalovať dedovi, ktorý mimochodom býva o poschodie nižšie. Vtedy sa to všetko začalo...
Pred rokom a pol zomrela mojej najlepšej kamarátky mama a to ma podnietilo, aby som napísala tento článok. Je to napísané hneď po jej smrti, no nedá mi to tu nenapísať....
Sedím vo svojej izbe, ale cítim sa ako keby som stala hore na streche a vietor sa mi hral s vlasmi.....
Prv, než tu napíšem pár riadkov, musím povedať, že toto je venované všetkým mojich priateľom, ktorých mám strašne rada. Mám priateľov po celom Slovensku aj zahraničí a síce je medzi nami taká veľká diaľka, nikdy na Vás nezabudnem, aj keby som bola na konci sveta. Prajem Vám príjemné čítanie...
Zamysleli ste sa niedy nad tým, prečo vlastne žijeme??Prečo sa trápime so životom, ktorý aj tak raz musí skončiť? Neviem ako vy, ale ja často nechápem zmysel života. Prečo mám existovať, keď ma nikto nechápe?Keď nemôžem byť so svojou láskou? Niekedy mám chuť to skončiť, raz a navždy sa zabiť.
Na začiatku bolo všetko krásne a dokonalé. Bol si tak jemný a prívetivý. Tak nežný. Keď som bola s Tebou, bola som ako v nebi. Pri žiadnom chalanovi som sa necítila, tak ako pri Tebe. S Tebou som sa cítila výnimočná. Bola som niekto. Niekto kto mal v srdci lásku a chcel ju dať len Teba a nikomu inému. Ty si mal v mojom srdci prvé miesto a cítila som, že aj u Teba to je tak.
Dnes, je výnimočný deň, deň plný strachu. Musím Vám povedať všetko po poriadku aby ste všetkému chápali. Pred 9 rokmi som mala psa, dalmatinca. Volala sa Dona. Mali sme ju 2 a pol roka, keď s ňou mama išla do lesa, ona niečo ucítila a rozbehla sa za tým. Už sa nikdy nevrátila :( Teraz mám nového psa, zlatého retrívera. Volá sa Sheila a dnes som s ňou išla do lesa. Dala som si tričko na ramienka, kraťasy a môže sa ísť. Zvolila som novú trasu a bol tam dosť hustý porast, plno konárov a pŕhľavy. No dalo sa tam prejsť tak sme išli (do toho lesa sme stále chodili na huby tak som sa nebála.)
Skúsili ste sa niekedy zamyslieť..zastaviť sa??A porozmýšľať o čom to všetko je??O čom je tento svet a aký ciel máme v ňom my??Kvôli čomu žijeme??A načo je vlastne to všetko dobré??Zamysleli ste sa niekedy prečo šťastie strieda smútok, prečo sa deň vymieňa z nocou?? Ja osobne som sa nad tým nikdy nezamyslela proste som len išla do predu a na nič a nikoho som nebrala ohľad. Ale roky pribúdajú a neviem ako Vás, ale mňa osobne takéto veci čím ďalej tým viac zaujímaju a prišiel ten správny čas pouvažovať nad tým.
