Dospelá žena s dušou dieťaťa, ktorá nechce nejak dospieť...som paňou svojho času a na jeho zastavenie nepotrebujem ani dym z cigariet... ak zachytím volanie o pomoc, neviem povedať nie. Zbožňujem spln mesiaca a sny..moje, tvoje vaše...všetky.. Zoznam autorových rubrík: Pozberané, Tak určitééé, Súkromné, Nezaradené
Živé striebra, detúrence, ktoré neposedia a stále musia byť v pohybe....myslíme si, že ich večer dostaneme do postieľok, ale kdeže, sú schopné skákať ešte do hlbokej noci. A ráno, keď dospelí vstávajú s krvavými očami, oni sú ako na baterky...pokračujú tam, kde večer odpadli
Poznáte to. Živé striebra. Od rána do večera sa hrajú, skáču, behajú, dávajú nám milion otázok, spievajú si, prevlekajú svoje hračky kade-tade a vy s nádejou dúfate, že večer odpadnú unavení do postelí. Ale kde. Príde večer a ešte majú dosť energie na skákanie a bláznenie aj do pol noci. Vy vstanete s krvavými očami a oni vyskočia ako rybičky a pokračujú ako na baterky....detičky
Krátky príbeh, s rýchlym spádom...život je aj o takýchto ľuďoch...smutné, ak sa nás bytostne dotýka...ak poznáme postavy príbehu, ak sme ich stretali vo svojom živote...
Závislosti...toľko o nich a predsa je to stále málo...toľko životov zničili...drogy, alkohol, automaty...a ľudia sa nepoučia...stále hrajú ruletu so smrťou
Veľkonočné sviatky...sviatky jari. V kresťanskom svete najväčšie sviatky v roku. Dnes už trochu akoby na ústupe, no kedysi, keď som bola maličká, pozerala som na ne s úctou zvedavého dievčatka...
Krikľavé dámy s červených izieb...lacná láska, ktorá nie je láskou...usmievajúce a lákajúce čo všetko sa skrýva za vrstvou make upu týchto slečien? Aké príbehy ukrývajú? Niektorí nechcú počuť ich príbehy, aj prečo? Ja skúsim jeden...
Rakovina...v rôznych podobách no najstrašnejšia, keď berie niekoho blízkeho z rodiny, keď vezme dieťa rodičom, keď vezme rodiča dieťaťu...keď príde príliš skoro a rýchlo...je v každom z nás driemuca, nedávajme jej šancu!!!
Ako rýchlo sa môže život a naše predstavy obrátiť, ako rýchlo môžeme prísť o svoje sny a ilúzie v živote...stačí okamih a všetky naše plány do budúcnosti sa môžu rosypať ako domček z karát...Dana žije...ale koľkí neprežili napadnutie tlupou monštier, lebo inak sa nedajú nazvať
Naše deti...násťroční..ach vlastne už to nie sú celkom deti, no vôbec nie sú dospelí..hľadajú sa v tom svojom zmätenom svete, veku, hľadajú si ten svoj kúsok bytia na zemi...majú svoje spôsoby a svoje omyly, popália sa a potom zase vstávajú...a my sme tu na to, aby sme to s nimi zdieľali, či už v dobrom alebo zlom...
Človek si svoje zdravie začne všímať až oň príde...tak prostá klišé veta a koľkí ju na vlastnej koži okúsili...strach z vážnej choroby akoby sme si nechceli pripustiť...len nemo počúvame prípady, ktoré sa stali druhým a v duchu sme radi, že nie sme to my..
Občas sa to stane každému z nás. V noci nás prebudí a cítite ju doslova na koži, je vedľa vás v posteli a je taká hmotná, až sa vám chce kričať o pomoc.....nočná mora
Smrť známych osobností vždy zaplní stránky novín a tiež stránky internetu...neviem, či ma smrť Whitney zasiahla nejak hlboko...viac ma vzala nedávna smrť strýka, ale spomenula som si na zabudnuté detstvo...
Dospievajúce deti...ani deti ani dospelí. Tak stratení na polceste do života...rozprávajme sa s nimi, kým je čas..ak odídu, už možno šancu nedostaneme...
Často uvažujem, ako nás vidia ľudia, ktorí nevidia...nevidia očami...často uvažujem, čo vidí človek, ktorý predtým videl a prišiel o zrak, ako vidí to, čo po rokoch zostarlo...ako vidí svojho partnera, deti, vnúčatá, priateľov...
Tento príbeh som počula už strašne dávno a nedávno som mala podobný sen, ktorý mi ho pripomenul...prerozprávam ten príbeh tak,ako som si ho zapamätala a ako som ho po rokoch pocítila v sne...
Má ľudský život vôbec cenu? Čo za dobu to žijeme? Akoby sme už ani neboli ľuďmi....je mi z toho smutno a myslím, že nie som sama.
Niekedy nevidíme, že to, čo nás robí celistvými a úplnými máme rovno pred nosom....veľa filmov bolo natočených s touto tematikou a so šťastným koncom...ale život ich píše často celkom inak...
Sú rôzne životné príbehy....a svet nie je tak malý, ako si myslíme...stratiť sa môžeme aj doma...dokonca aj sami v sebe...to čo zostáva nedopovedané...to v nás...
"Aké je nehanebné a poburujúce sa takto chystať na vlastnú smrť! Čo sú to za nápady! Si ako nejaká emácka pubertiačka, čo pobehuje vyšinutá po svete! Schop sa! Si dospelá žena! Máš deti."....."Áno mami, ahoj...."
Sny sú nielen na to, aby sme po čase strácali nádej...sny sú našimi želaniami...tak pevne stisni svoje oči a sni!!! Osud ti dá, čo musí dať.
