Miroslav Kocúr
Skúška z dospelosti slovenských katolíkov
Či už vedome, alebo nevedome, Bezák prestal pôsobiť ako budovateľ potemkinovskej slovenskej katolíckej dediny.
Som pedagóg, manažér a teológ mimo cirkevnej služby. Aktívny občan. Od roku 1995 som aktivny ako učiteľ ZŠ, SŠ či VŠ a manažér vo svete formálneho aj neformálneho vzdelávania, NGO a podnikania. Od roku 1995 do roku 2003 som pôsobil v pastoračnej službe na Slovensku aj v zahraničí ako rímskokatolícky kňaz. Mám dve krásne a zdravé dcéry a jednu manželku. Som zakladajúcim členom PS a odborníkom pre vzdelávanie. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Spoločnosť, Today, WEEK, Theology Today, MK Weekly, Scriptures, Listáreň, Nechceme sa prizerať, Oral History, Zo školských lavíc, Epigramiáda
Či už vedome, alebo nevedome, Bezák prestal pôsobiť ako budovateľ potemkinovskej slovenskej katolíckej dediny.
Keď Václav Havel hovoril v rôznych situáciách metaforicky o blbej nálade alebo o démonoch, ktorí sa pohybujú v spoločenskom priestore hovoril o tom so sebe vlastnou eleganciou a hĺbkou výpovede.
Ak sa program politickej strany počas predvolebnej kampane zredukuje na to, že predseda neustále vyhlasuje, že predseda politickej strany, s ktorou by chcel byť po voľbách vo vládnej koalícii, by mal odstúpiť, tak je to málo.
V e-mailovej schránke mi pristál predvolebný leták Igora Matoviča. Tento neobyčajný človek, ktorý sa vydáva za obyčajného oživil slovenskú politickú scénu priamočiarym zmyslom pre humor a sebavedomými tvrdeniami, ktoré sa zásadne nezhodujú s realitou. Ťaží však šikovne z toho, že únava a neistota voličov, potenciálnych voličov či nerozhodnutých voličov je veľká.
Pravicovým presvedčením neoliberála, že štát je zlý otrasie len opačná skúsenosť. Najlepšie osobná. Ja ju mám, ale... nepochádza zo Slovenska. No a stále je tu nebezpečenstvo, že štát s fungujúcim školstvom, zdravotníctvom a s kompetentnou štátnou správou bude označený za zlého „socana".
Pravicový populizmus je po národno-sociálnom populizme na Slovensku novým spoločenským fenoménom, ktorému „hrozí" mediálny úspech. Lacné „peckovanie" nálad, ktoré majú racionálne jadro je v období moderných masmédií pomerne j
Na záver svojho pobytu sa stretol Benedikt XVI. s aktívnymi katolíckymi laikmi. Práve tam sa pápež najotvorenejšie zaoberal vzťahom cirkvi a dnešnej spoločnosti. Aj tak sa však ani v záverečnom príhovore pred rozlúčkou na letisku nedotkol problémov, ktoré katolícku cirkev v Nemecku posledné obdobie sužujú.
Pravdepodobnosť, že sa v našich peňaženkách objavia bankovky s portrétmi Ďurčanského, Tisa či Vojtaššáka ani zďaleka nie je blízka nule. Kacírska otázka, kto ostane za múrmi eurovalu už nie je až taká kacírska. V Nemecku sa ňou už vážne zaoberal na podnet renomovaných ekonómov aj Ústavný súd. Vo Francúzsku šéfka silnejúceho Národného frontu otvorene hovorí o návrate k vlastnej mene a o vystúpení z EÚ. A má čoraz viac sympatizantov.
Ak sa opýtate priemerného občana našej krajinky, kto to je Ivan Petranský s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vám nebude vedieť odpovedať. Pravdepodobne preto si na poslednej tlačovke šéf ÚPN vedľa seba posadil Jána Čarnogurského. Toho už priemerný občan pozná trochu lepšie. A zdá sa, že mu to prinieslo želaný výsledok.
Z Matice slovenskej vyšla kritika vlády, ktorú neskôr sama odvolala, že kabinet mlčal pri odhalení sochy Masarykovi, ale prekáža mu len Ďurčanského busta. Aj takéto výkriky ukazujú, čo by malo byť úlohou ÚPN, ktorú jej vedenie nezvláda.
Úsilie mladých historikov prekročilo svoj rubikon inštaláciou busty Ferdinanda Ďurčanského na mestskom námestí v Rajci. Zdôvodnili ju v charakteristike jeho osobnosti aktivitou v prospech slovenského národa v povojnovom neoľudáckom exile. Aktívna účasť na demontáži parlamentnej demokracie, protižidovskej legislatíve a budovani totalitného ľudáckeho režimu je hodná v stanovisku historika pracujúceho toho času v Ústave pamäti národa len okrajovej zmienky. Sloboda názoru sa posunula do novej roviny...
Pamätné tabule, busty, zľahčujúce vyjadrenia, zdanlivo nevinné konferencie a spomienkové slávnosti na uctenie predstaviteľov totalitných režimov pribúdajú. Cez prepisovanie histórie sa môžeme prepracovať k prekrúcaniu prítomnosti.
Tento text som sa rozhodol zverejniť so súhlasom autora na mojom blogu z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je, že s jeho obsahom súhlasím. Druhým dôvodom je to, že text tohto listu je rovnako zaujímavý pre poslancov koaličných aj poslancov opozičných. Je vôbec možné, že kandidát ako je Dobroslav Trnka má reálnu šancu na to, aby bol zvolený na generálneho prokurátora po tom, ako sa odprezentoval krátko po nezvolení? Či potom, ako verejne uvažoval, že jeho slová o trtošení a pregrcávaní neboli vulgárne...? Zároveň si myslím, že ak bude D.T. zvolený za GP, nijako dramaticky to stav slovenskej demokracie nezmení. Ako vo svojom nedávnom príspevku (SME 10. 5. 2011) písal Grigorij Mesežnikov: Trnka by nebol jediným človekom, diskvalifikovaným na plnenie ústavnej funkcie, ktorý napriek všetkému takúto funkciu dnes vykonáva. Bohužiaľ, bolo by o jedného takéhoto činiteľa viac... Reformy v rezorte spravodlivosti budú snáď pokračovať aj s takouto "chybičkou" krásy. Nie je jediná... K dokonalosti má aj slovenská demokracia ešte ďaleko. O dôvod viac sa o ňu zaujímať.
Čísla získané zo sčítania ľudu môžu byť zaujímavé, ale aj bez nich dokážeme povedať, aké Slovensko naozaj je. Hovorí o tom naša každodenná skúsenosť.
O tom, ako sčítanie ľudu bude vyznaním osobnej viery a presvedčenia písali nedávno slovenskí biskupi svoj pastiersky list. Niektorých tento list rozplakal, iných iritoval, mnohých naštval. Aký mám na tento fenomén názor a aké sú moje pocity pri diskusiách na túto tému som sa pokúsil vyjadriť tu.
Keď Tengiz Abuladze v osemdesiatych rokov realizoval svoj film Pokánie málokto si všimol jeho duchovno-teologický rozmer. Ostal totižto v tieni odvážnej politickej metafóry o zmysle cesty, ktorá nevedie ku chrámu.
Uplynul necelý mesiac odvtedy, čo sa v katolíckych kostoloch na Orave, Liptove a na Spiši čítal čudný pastiersky list. Čudný preto, lebo pri vymenúvaní historických okolností vysviacky prvých slovenských biskupov v roku 1921 tendenčne hodnotil obdobie 1. ČSR a zároveň zamlčal dôležité historické skutočnosti. Do diskusie o jeho obsahu sa odvtedy zapojili občania, autor zmieneného pastierskeho listu ako aj historici.
V lete 2007 som na tento blog zavesil svoj prvý „šuflíkový" text. Väčšinu svojho života (v hrubom 38 rokov) som strávil v škole ako študent či ako pedagóg. Nad akýmikoľvek aktivitami v mojom živote však visí jedno „šarlátové písmenko".
Vo Francúzsku nedávno vzbudila pozornosť kniha Des gens tres bien dovtedy nekontroverzného autora Alexandre Jardina. Píše v nej o tom, ako si uvedomil, že jeho starý otec bol popredným štátnym funkcionárom francúzskej štátnej moci, ktorá spolupracovala v období republiky Vichy s nacistickým Nemeckom. Tento autor dovtedy ľahkého žánru sa stal zo dňa na deň terčom ľavicových aj pravicových médií či nadstraníckej publicistiky a literárnej verejnosti. Prelomil tabu, o ktorom francúzska spoločnosť nechce hovoriť, počúvať ani čítať.
Z času načas ožívajú zlí duchovia minulosti a ich heraldi. Mnoheľova škola či ulica v Poprade, Ďurčanského pamätník v Rajci, Tisove tabule v Bánovciach... Tieto témy periodicky ožívajú na Slovensku začiatkom marca. Niektoré sú politicky motivované, niektoré prinesie sám život. Text pastierskeho listu, ktorý sa čítal v rímskokatolíckych kostoloch na Orave, Liptove a na Spiši 27. februára si však zaslúži pozornosť. Dôvodov je hneď niekoľko.