Mária Kohutiarová
Žihadlo
Vlastníte tiež hyperaktívne dieťa? Tak sa utešte, nie ste sami…
Divožienka. Manželka svelého muža. Mama 7 krásnych originálov. Človek, ktorý neprestáva snívať, smiať sa, vidieť veci inak, ako sú na povrchu.Občas to bolí iných i mňa - nie je to predsa "normálne". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Dočítala som sa, že laser útočí na chĺpky a moju peňaženku to bude stáť až do 57% menej. A vraj to súvisí so zdravím… či s mentálnym, pochybujem. Ja však o nič také, ani o botulotoxín, lymfodrenáž, čokoládový zábal, či inú kozmetickú vymoženosť nestojím. Ani o iné pokusy obrať ma o slobodu bytia navonok i vo vnútri. Jednoducho je to tak.

Návrat z pôrodnice je vždy tak trochu šokom. Z ticha, ktoré je až sterilné, do hluku /hlavne v takej famílii ako je naša/. Z vatičky, kde je všetko zabezpečené, do reality. U nás o to skôr, že sme si museli s mamou iba podať štafetu vedenia domácnosti. Ako zvyčajne žiadne šišky a fánky a pohodlie… Zarezávam.

Pred pár dňami priniesla tlač správu o rozhorčení britských mliekárov, ktoré som plne chápala. „Vďaka“ vyrábaniu papierových tabuliek bez rozumu a súdnosti sa britské syry ako veľmi tučné jedlá dostali na zoznam nezdravých potravín. Paradoxne „zdravotne nezávadné“ ostali chipsy a Pepsi cola a podobné ľahko /o/tráviteľné jedlá.

Dávno mám za sebou ten čas… už nepíšem list Ježiškovi. Už si o tom iba spievam s Paľom Haberom, ktorý mi dobrovoľne z CD robí skvelý doprovod. A napriek tomu, že u nás doma sa priania detí nejako veľmi do úvahy nebrali, písanie listov v predvianočnom čase u našich deťúreniec podporujem. Človek sa tak všeličo /za cenu tajného porušenia posvätného nebeského tajomstva/ dozvie.

Pred pár týždňami sme boli na očnom vyšetrení a do rodiny nám pribudli ďalšie „škulky“. Odhliadnuc od toho, že to nie je ani trochu lacný špás, som si priamo v ordinácii vzdychla, kde to naše deti berú. Pani doktorka sčasti s humorom, s časti s milou iróniou zahlásila: „To sú gény. Deti vždy dedia to, čo by vôbec nemuseli. Pri počte našich detí máme čo o tom povedať.

Pred pár dňami mi naši chlapci vypovedali vojnu. Doslova pre červenú sukňu. Chceli byť veľmi so mnou, liezli za mnou všade a nemala som ani chvíľu výdychu. Pravdu povediac, unavovalo ma to, a to o to viac, že ocko bol doma a snažil sa im venovať. Tak som urobila protiútok.

Som na materskej „dovolenke“ desiaty rok. A práve teraz som sa dozvedela, prečo je naša demografická situácia bledá a postavenie žien v spoločnosti také úbohé /kategória matiek je samozrejme na spodnom poschodí/. Lenže... mne to – napriek vysokej škole a primeranému IQ aj po tých rokoch strávených iba doma - nesedí v základných vzorcoch.

V stredu pršalo a Jakub mal šesť rokov. Vcelku mi vyhovovalo motkať sa po byte, kým deti si vypýtali krabicu s lekárskym náčiním a všelijakými fľaškami od sirupov a kvapiek do nosa, aby sa mohli hrať na doktorov. Paradoxne – lebo naša päťka býva chorá veľmi zriedka a naša pani doktorka z nás veľa bodov od poisťovne nezískala.

Túto otázku mi kladie do sms moja mama vždy, keď sa chystá raz za čas prísť zo severu na juh k nám. Tentoraz okrem vynikajúceho medu môjho otca, ktorý ja ako alergik nemôžem ani do ruky chytiť, ale naše deti by sa najradšej v ňom aj kúpali, mi chodí po rozume aj kadečo iné.

Keď sme našej päťke po čase oznamovali prítomnosť ďalšieho súrodenca pod mojim srdiečkom, zobrali to skvele. Pravdaže, okrem našej mimoriadne samostatnej Doroty Anny, ktorá sa ako zvyčajne tvárila, že toto je mimo nej. Až na druhý deň bola ochotná pripustiť existenciu nejakej bytosti, ktorá ma zmáhala do úmoru.

Gúľam sa pomaly do tretieho trimestra. Drobček vo svojom súkromnom bazéne kopká ostošesť. A ja sa musím priznať, že veľa vecí je inak.

Papám nektarínky od kmotrov. Sú menšie ako tie lidlovské, ale chutia neuveriteľne fajn. Je v nich slnko a domov a darovanie.

... a nie som bývalá potencionálna nevesta pre milionára. Ani nepotrebujem titulky v oných novinách. /Pre obraz mi stačí pri rannom nákupe vidieť titulky a téma najbližších rozhovorov nielen tretej cenovej skupiny je mi jasná/. Ale som ozaj tehotná. Môj príbeh asi nie je z tých, ktorý by stál mediálne za to. Ale ak je pre ľudí výnimočná slečna z Komárna, prečo nie aj ja? Nebudem mať síce pre svoje dieťatko milionárske alimenty, ale...

Rebel je dosť pejoratívne slovo. A ani to slovo nemajú ľudia radi, nieto ešte toho rebela živého. V predstavách sa im vynorí ošklbaný pankáč hrajúci všetkými farbami a voňajúci trávou, ešte k tomu drzý, nevychovaný, nerešpektujúci kultúrne zvyklosti a národné tradície, s hrubým, neotesaným slovníkom, ktorý musí byť za každú cenu iný a vytŕčať z davu. No des!

Minulý týždeň som mala chuť prečítať si niečo normálne, čo by sa netýkalo bulváru, volieb a poklepkávania základných kameňov. Niečo, čo by podporilo moje tvorivé bunky a urobilo mi svojím spôsobom dobre. Po pamäti som siahla po Dorke.

Od čias, kedy náš prvorodený syn začal vymýšľať recepty, ubehlo pekných pár rôčkov. Dodnes vidím jeho sklamané oči, keď som mu opatrne vysvetlila so všetkou nehou, že jeho pečené vajcia s kakaom asi nebudú patriť k mojim obľúbeným jedlám. Lenže táto choroba drží aj jeho súrodencov, a statočne. Dnes som dostala recept na koláč od Jakuba. Musela som ho písať hneď polotupou hnedou pastelkou na rub prvotných postáv našej Doroty – nech mi odpustí. Tu je recept.

Tutohľa v našej rodine prežívame také zvláštne obdobie. Je máj, lásky čas, ako hovorí básnik. Ale že to pochytí nášho prostredného 5-ročného takou silou, a zvlášť po náročnej „túre“ /vďaka spojom, počasiu a „dobrej“ poradenskej službe miestnej polície/ na svadbu našej kamošky toť za rohom do Šintavy....

Voľakedy naše matičky poctivo jednotne tisli pred sebou Liberty. Aby sa to niekomu neplietlo, výnimiek bolo pramálo, práve toľko, koľko bolo k dispozícii bonov do Tuzexu a zahraničných ciest za múry našej dokonalej socialistickej vlasti. Dnes je ponuka vozov taká veľká, ako keby ozaj išlo o tátoše jazdiace na benzín: Jané, Marco, Dema, Mon Bebé, Chicco, Steggi... každému podľa chuti, vôle a peňaženky. Však nežnejšie polovičky ľudstva sú isto v obraze.