STARÝ BLOG, zahibernovaný. Nový v Denníku N.Prekladateľka. Introvert. Deti dve. Reading for the pleasure of it. Zoznam autorových rubrík: Expedícia Kirgizsko, Zápisník bibliofila, Road trip Čierna Hora, Trek v nepálskych Himalájach, Korzika s ľahkou turistikou, Výlety s čvirikom, Fotopotulky, Lapidárium
Počasie sa o naše plány vôbec nestará a tak pôvodný ideálny obrázok slnečných lesov a pastvín v okolí Oravíc sa zmenil na realitu krátkych intenzívnych lejakov, ako hovorí SHMU, ktoré sa striedali s chvíľkami vytúžených slnečných lúčov prenikajúcich spomedzi ťažkých mrakov.
Myslím že je už každému jasné, že ak sa mne dostane do rúk nejaký postarší artefakt tlačeného charakteru, tak v žiadnom prípade nevyhadzujem, práve naopak. Takéto kúsky sú nielen zaujímavé historicky alebo sociologicky, ale často sú aj zábavné, hoci takým tým spôsobom smiech cez slzy. Chápete. No a posledné mesiace boli v tomto smere výnimočne plodné. Veď čo by sme sa nebavili.
Introvert nie je mizantrop, i keď sa tak často extrovertom javí. A mnohí z nás introvertov milujú cestovanie, ani nie tak pre spoznávanie nových ľudí, ako pre spoznávanie nových miest a rôznorodých tvárí krajiny, pre pocit vidieť niečo iné, vnímať vône a chute, atmosféru. Vlastne to všetko, prečo cestujú aj extroverti, teda až na tých nových ľudí. To my väčšinou nepotrebujeme.
Nemyslím tú z roku 1086, ale tú od Connie Willisovej, i keď niečo spoločné majú. Connie Willisová pracovala na svojom druhom románe o ceste študentky histórie do stredoveku päť rokov a výsledkom je prepracovaná štúdia nielen života v stredoveku, ale aj ľudskej povahy, ktorá nám ukazuje, že či už ide o čiernu smrť v štrnástom storočí alebo epidémiu neznámeho vírusu v blízkej budúcnosti, naše správanie zoči-voči chorobe, smútok beznádeje a bezmocná zúrivosť sa až tak veľmi nemenia.
Ťažko povedať, či je tá zvláštna sysliaca schopnosť vytvoriť na každej voľnej ploche kôpku drobností vlastná celej mužskej populácii, alebo či je endemická len v našej rodine. Asi skôr to prvé. Mama ju nazýva všeobecným a výstižným termínom kôpky. Na kôpkach je zaujímavé to, že vznikajú takmer okamžite a nepozorovane a je veľmi ťažké zbaviť sa ich.
Už som tu spomínala, že veľkonočné sviatky pre nás znamenajú najmä štyri dni voľna, ktoré sa vždy snažíme využiť na nejaký výlet. Väčšinou sa tešíme, že si vychutnáme príjemné jarné slnko a prvé závany teplého vetra, a väčšinou buď prší alebo sneží a takmer vždy je zima. Zatiaľ najhoršie to bolo pár rokov dozadu v Amsterdame, z ktorého sme videli najmä snehovú víchricu, ale tohtoročný Krakov sa tiež nedal zahanbiť. Pohľad na veľkonočné vajíčka vo výklade zo snehovej metelice za výkladom bol tak správne ironický.
Z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia, ktorí vyjadrujú svoje myšlienky zložitými konštrukciami, ktoré sú plné -izmov a čo najdlhších cudzích slov, väčšinou buď nemajú čo povedať a len sa tvária ako intelektuáli (už je stará známa vec, že ak človek má čo povedať, dokáže to povedať aj jednoducho), alebo by aj možno mali čo povedať, ale povedať to nevedia, alebo by aj vedeli, ale potrebujú sa cítiť dôležito. A ako všetci vieme, najlepší spôsob vzdelanca, ako sa cítiť múdro a dôležito, je vyjadrovať sa tak, aby mu plebs nerozumel. A ak si nejaký múdrejší príslušník plebsu preloží do bežnej reči, čo tým chcel básnik povedať, často zistí, že vlastne ani nič.
Len veľmi výnimočne sa stáva, aby sa spisovateľ preslávil dvoma knihami, ktoré sa od seba líšia tak veľmi, že ak by ste nevedeli, že ich napísal jeden človek, nikdy by ste to neuhádli. Práve takým bol Jerzy Kosinski, tá zvláštna postava poľského emigranta, ktorý celý život intenzívne pociťoval svoje osamotenie a ktorého až do jeho samovraždy prenasledovali spomienky.
Starká je vyše osemdesiatročné mestské dievča. S kamoškami z klubu dôchodcov chodí na kávičku do Auparku, i nejaký ten výlet do zalesneného okolia sa ešte sem - tam pritrafí. Sociálna to stvora. Šedivé vlasy sú síce silným lákadlom pre podvodníkov, ale tí si nie vždy uvedomia, že výzor starešinu kmeňa sa nemusí automaticky rovnať ľahkej obeti.
V hlbokých bukových a dubových moldavských lesoch sa ukrýva malá dedinka Slobozia, ktorej názov je v rumunčine odvodený od slov oslobodiť, vyslobodiť, prepustiť na slobodu. A ako zrkadlo temnôt sa uprostred tých hlbokých lesov rozprestiera tajomné jazero.
V okruhu našej bližšej aj vzdialenejšej rodiny a známych sme označovaní za tých, čo majú radi a hlavne syslia knihy, čo je síce na jednej strane myslené skôr ako eufemizmus pre "tých divných", ale na druhej strane to má svoje nesporné výhody, medzi inými aj to, že sa u nás zbiehajú aj celkom zaujímavé kúsky.
Mám intuitívnu schopnosť vyberať si na čítanie knihy, ktoré sú (podľa mňa a pre mňa) dobré a nesklamú moje očakávania, a zároveň mám názor, že na svete je tak obrovské množstvo kníh, že strácať čas čítaním tých ostatných je zbytočné. A sú spisovatelia, ku ktorým mám zatiaľ nerozhodnutý vzťah. Ich meno mi niečo hovorí, aj by som v pamäti dokázala vyloviť jeden - dva názvy ich diel, ale nikdy som od nich nič nečítala, pretože si nie som tak úplne istá, či by boli podľa môjho gusta. A Kazuo Ishiguro bol doteraz jedným z nich.
Dva roky po konečnom víťazstve Nemecka v druhej svetovej vojne nie je Walter Fleischer, pôvodne Martin Řezníček, nič viac než dvadsaťročný starec unavený životom (pretože každá vojna je strojom na mladých starcov), ktorý žije zo dňa na deň v malom mestečku Chrud v Bayern-Böhmen Land. Ľudia síce neoslavovali víťazstvo Ríše (oficiálne) nadšenými ováciami, ale ani z neho nie sú ktovieako nešťastní, hlavne že prežili a už je to za nimi. Na stenách školských tried visia mapy Ríše s hranicami deliacimi Európu do pravidelných zemských celkov, žiakom sa premietajú nové filmy Leni Riefenstahlovej, do módy prišlo obchodné využívanie objavov z dielní magického spoločenstva Thule.
K pojmu štatistika majú bežní ľudia, ktorí práve zhodou okolností nepracujú na Štatistickom úrade, dva druhy vzťahov: buď si o štatistike nemyslia nič, lebo si o nej nič myslieť nemusia, alebo má na nich spojenie "štatistický výkaz" podobné laxatívne účinky ako napríklad /doplňte si podľa vlastnej preferencie, za seba hovorím ako Kolesík na tlačovke/. No dobre, ešte sú tu tí, čo niečo ako štatistiku študujú, ale tí nespadajú do môjho (asi obmedzeného) chápania sveta. Trošku som odbočila, takže hurá späť ku štatistickým výkazom.
Po úžasnom čitateľskom zážitku zo Sándora Máraia sa mi dostal do rúk ďalší maďarský spisovateľ (zapaľovači vatier zvrchovanosti na slovenských vŕškoch odpustia), ktorý ma uchvátil. A nielen to. Jarná výstava Györgya Spiróa totiž okrem značne depresívneho pohľadu na udalosti v Maďarsku tesne po potlačení protikomunistického povstania v roku 1956 nastavuje zrkadlo aj jednej veľmi smutnej ľudskej vlastnosti.
Nikdy som si nedokázala zvyknúť na názov Chata pri Zelenom plese. Znie mi tak cudzo, neosobne. Ale Brnčalka, to už je iná vec. V tom slove cítim láskavý nádych familiárnosti, nádych nostalgických spomienok na dni a noci pod Jastrabou vežou.
Nedohľadné výšky masívu ústavu magotechniky sú pre priemerného občana od trinásteho poschodia vyššie nedosiahnuteľným a tajomným bielym miestom, okrem iného aj preto, že výťah odmieta jazdiť vyššie ako po trináste poschodie a tak sa tam nikto nevie dostať. Teraz sa však má spustiť výťah novej konštrukcie, ktorý by sa mohol dostať vyššie - možno až na legendami opradené 76. poschodie.
Alan Karlsson, narodený v roku 1905, dožíva svoj pozoruhodný život v domove dôchodcov v malom švédskom mestečku a práve sa chystá oslava jeho stých narodenín. On si ale povedal, že umrieť snáď môže niekedy inokedy a niekde inde a tak v papučiach vyliezol von oknom a zmizol.
Horúce leto 1962, Jackson, Mississippi. Neviditeľné hranice medzi segregovanými svetmi čiernych a bielych pomaly miznú. Ako hovorí Aibileen, jedna z najúžasnejších ženských románových postáv, s akými som sa stretla, my čierni už môžeme vďaka Rose Parksovej sedieť v autobuse kde chceme a v televízii s napätím sledujeme vstup Jamesa Mereditha, prvého čierneho študenta, na univerzitu, ale rasistické Mississippi a svet sú bohužiaľ dve rôzne miesta.
Keď sa mal náš syn narodiť, všetci mi hovorili, aká zodpovednosť to bude, mať maličké dieťa, ktoré je na mne, na nás rodičoch, absolútne závislé. Pre mňa to boli len prázdne slová. Keď sa narodil, všetci mi to hovorili naďalej, ale pre mňa to boli stále len prázdne slová. Áno, bol na mne, na nás, závislý. Bezbranný, ak sa sme sa nepostarali o jeho fyziologické potreby. Potreboval byť najedený, potreboval spať, potreboval masírovať bruško, aby sa mu naštartovalo trávenie. Zabezpečiť mu splnenie týchto potrieb ale nie je tá skutočná zodpovednosť.
