STARÝ BLOG, zahibernovaný. Nový v Denníku N.Prekladateľka. Introvert. Deti dve. Reading for the pleasure of it. Zoznam autorových rubrík: Expedícia Kirgizsko, Zápisník bibliofila, Road trip Čierna Hora, Trek v nepálskych Himalájach, Korzika s ľahkou turistikou, Výlety s čvirikom, Fotopotulky, Lapidárium
Zo svojho momentálne detašovaného pracoviska na kuchynskom stole mám okrem dobrého rozhľadu po väčšine bytu (teda inak povedané na čvirika) výhľad na terasu, kde na prominentnom centrálnom mieste na zábradlí tróni od začiatku jesene kŕmidlo pre naozajstných čvirikov. A tak, keď ma rozčúli povedzme najnovšia perla z dielne neprekonateľnej dvojice majstrov bigotného humoru Š+K, sadnem si ku terasovým dverám a sledujem sýkorčí gang našej ulice.
Keďže materstvo si vďaka každodennému pučeniu banánov a utieraniu hovienok vyberá daň aj na tých najgeniálnejších a najodolnejších osobnostiach (prečo je tehotenská demencia, ale materská už nie? na čo sa mám teraz vyhovárať?), tak dokonca aj ja si z času na čas prečítam dielo z oblasti romanticky sa tváriacej literatúry. Teda, aby sme si rozumeli, ja som duševne rozvinutá osobnosť, to zas o tom potom, takže napríklad pri takom slove evitovka mi vstávajú vlasy na hlave. Ale.
Kolonizačná kozmická loď Proserpina mieri zo Zeme do slnečnej sústavy delty pavonis, kde by sa mala nachádzať obývateľná planéta. Keď už je takmer v cieli, obežná dráha planéty je metaforicky povedané na dohľad a tridsaťtisíc cestujúcich sa začína prebúdzať z kryospánku, cestu im skríži ľadová planétka Hádes. Nikto nevie, čo vlastne Hádes je a zdá sa, že okrem toho, že sú na kolíznom kurze s jeho dráhou a budú na ňom musieť pristáť, toto ľadové peklo má aj vlastný zvláštny druh inteligencie a votrelcov na svojom povrchu neznáša veľmi dobre (eufemisticky povedané).
Malebný zámocký park v Topoľčiankach v anglickom štýle je, ako skoro všetky parky, najkrajší na jeseň. Teplý októbrový deň, pokojná hladina odráža farebné kontrasty zlatej a červenej, na práchnivom pni sa chúli hubia rodinka, po stromoch sa mihajú hrdzavé strely veveričiek a uprostred jazierka tróni kačacie trio. Vychutnajte si fotoprechádzku.
Oslnivo jasný októbrový tatranský deň, ostrý chlad vo vzduchu štípe na jazyku. Plechovo modrá obloha a jesenným slnkom do biela vypálené kamenné morény tvoria ostré kontrasty, až príliš ostré pre nás amatérov, ktorí fotíme bez prechodového filtra. Zelenú záplavu kosodreviny sem-tam oživí lístie sfarbené do hrdzavo červena.
"A predsa sa vrátim", píše Dominik Tatarka vo svojom "fantastickom traktáte z konca stalinskej doby" nazvanom Démon súhlasu, a pokračuje: "Rozpoviem, ako sa odohralo posledné dejstvo hry, v ktorej som prišiel o rozum, a teda aj o život."
Thajsko, 23. storočie. Krajine vládne detská kráľovná, zastupovaná regentom. Deti pašujú genopirátske potraviny a ľudia nosia bez ohľadu na svoje postavenie či vzdelanie talizmany, ktoré ich majú ochrániť pred epidémiami poľnohospodárskych chorôb, pred ktorými majú panický strach. Dve najmocnejšie sily krajiny, Ministerstvo obchodu a Ministerstvo životného prostredia, spolu bojujú politickými intrigami o moc, ale zároveň sa snažia spoločne chrániť Thajsko pred kalorickými spoločnosťami, keďže ako jedna z mála krajín sveta ešte majú semennú banku nekontaminovanú genetickými chorobami.
Skoré jesenné ráno nás v ústí Žiarskej doliny víta mrazivým chladom. Tmavý les sa na nás kde-tu usmeje zlatistým tunelom žiarivo žltého lístia, ktorému sa podarilo zachytiť prvé slnečné lúče babieho leta.
Pomaly stúpame do hôr národného parku Lovčen a sledujeme, ako pod nami mizne rozpálené Cetinje a otvárajú sa nám výhľady na zvlnenú pahorkatinu, ktorá hladko prechádza do kamenistých hôr. Zvečerieva sa a my sa ponáhľame do Njegošovho mauzólea.
Verní našej tradícii nevracať sa rovnakou cestou, pokiaľ sa dá ísť inou, nejdeme na smerom k čiernohorskému pobrežiu priamo cez Nikšič, ale zo Žabljaku vyrážame na sever, k slávnemu mostu cez rieku Tara a ďalej do kultúrneho a náboženského centra Čiernej Hory - Cetinje.
Aľa Rachmanovová, vlastným menom Galina Džuraginová, dcéra lekára šľachtického pôvodu, si začala písať denník 24. septembra 1916 na svoje sedemnáste narodeniny. Prvá časť jej denníkov, ktorá končí 13. septembra 1920, vyšla pod názvom Študenti, láska, Čeka a smrť a opisuje to pohnuté obdobie plné teroru, vraždu Rasputina, popravu cára, Dočasnú vládu, Kolčaka, Kerenského, nástup boľševikov k moci, znárodňovanie, domové prehliadky, Čeku, mučenie a Dzeržinského. A ešte mnoho, mnoho iného. A vopred sa ospravedlňujem všetkým, ktorým sa chce prečítať si o knihe, ale nechce sa im čítať dlhé články, pretože tento dlhý je.
Ako som sľúbila, tu je pokračovanie nášho vyhliadkového fotosafari durmitorskými horami. Po prejazde vrchmi sme sa dostali na pláne durmitorskej náhornej plošiny, ktorá prudko spadá k Pivskému jazeru.
Viem, viem, safari má byť podľa správnosti spojené s pozorovaním živočíšnej ríše, ale už sme si medzi sebou zvykli hovoriť našej jazde cez Durmitor fotosafari, možno preto, že po Žabljaku bolo množstvo reklám na fotosafari do divočiny, alebo možno aj preto, že to bola jedna z najlepších fotojázd našej dovolenky. My sme namiesto záberov zvierat lovili zábery hôr.
Je horúce, sparné leto roku 1938 a v Lisabone vrú pod ťarchou autoritatívneho salazarovského režimu nacionalistické nálady, domové prehliadky a cenzúra sú na dennom poriadku. Doktor Pereira, starší novinár, žije sám a nechce sa mu rozmýšľať o politike. Pretože, ako tvrdí Pereira, toto mesto páchne smrťou, celá Európa páchne smrťou.
K turistike v Národnom parku Durmitor sme sa postavili len veľmi zľahka (vyhovárame sa na deti, ako inak) a tak sme prvé dva dni v týchto nádherných horách strávili prechádzkami okolo dvoch jazier, ktoré sú zo Žabljaku najdostupnejšie.
Naše rána v meste Ulcinj nie sú ani zďaleka tiché. Prvé ráno nás o piatej zobudil spev muezínov (jeden minaret je hneď na našej ulici) a ďalšie ráno zas o siedmej streľba zo samopalov. Kreky sa len otočil na druhú stranu s poznámkou "čo sme v Gaze" a spal ďalej, zatiaľ čo ja som sedela na posteli s doširoka otvorenými očami, veď tu máme deti, nie...až v priebehu dňa sme zistili, že skončil Ramadán a Ulcinj, prevažne moslimské mesto, jednoducho oslavuje.
A aký je rozdiel medzi high tea a low tea? Neviete? Tak si prečítajte knižku Čaj o páté od Claudie Hunt. Viete? Tak si ju prečítajte aj tak. Je to totiž veľmi príjemne a osviežujúco napísaný sprievodca nielen každodennou angličtinou, ale tak trošku aj etymológiou, históriou a (nielen) Londýnom.
Po výlete loďou po Skadarskom jazere odchádzame z horúceho Virpazaru (34 stupňov) do pohoria Rumija. Naspäť do Ulcinj sa totiž chceme vrátiť cez Bar po pobreží, aby sme si spravili tak trochu okružnú cestu. Bytostne dúfame, že v horách bude chladnejšie ako tu dole pri jazere (nebolo).
Skadarské jazero je najväčšie na Balkáne. Má rozlohu okolo 400 km2 a dve tretiny z neho ležia v Čiernej Hore a jedna tretina v Albánsku, takže ak ho chcete obísť celé, musíte ísť aj do Albánska (čo sa veľmi neodporúča, pretože ak sa vraciate cez Chorvátsko, tak colníci údajne prísne kontrolujú všetkých, čo majú v pase albánsku pečiatku). Ale aby ste si Skadarské jazero vychutnali, nemusíte ho obchádzať celé. Existuje totiž trasa, z ktorej ho budete vidieť v celej kráse.
Pred čiernohorskou hranicou nás víta niekoľko kilometrov prašnej cesty, ktorú prechádzame dvadsiatkou. Prvé mesto za hranicami, Herceg Novi, len prefrčíme a pokračujeme do kotorského zálivu (Boka Kotorska), kde jednu noc prespíme. V risanskej časti sme po pár pokusoch (už sa zase stmieva, keď hľadáme ubytovanie) našli príjemný privát s výhľadom na útesy kotorského zálivu (čo nie je až také špeciálne, výhľad na útesy je tu asi všade).
