Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
Nedávno sme viedli v robote búrlivú diskusiu na tému neetické, necitlivé a neľudské spravodajstvo v médiách. Môj názor na "nevzrušivé" snímanie drastických scén, detailných popisov vrážd, prepadov, či znásilnení, som opísala už viackrát. A hoci ja sama som už dávno presvedčená, že takéto zábery nechávajú stopy v našom podvedomí, dnešná správa, ktorá preletela médiámi, mnou poriadne zatriasla...
povedala mi raz matka 14-ročného chlapca, ktorého v jedno poobedie zrazil nepozorný šofér na neprehľadnom úseku cesty. Jej slová a jej bolesť mi vyrazili dych...
Ten autobus bol poloprázdny. Na jednom z predných sedadiel sedelo mladé dievča. Krížom cez uličku dvaja muži. Vedľa mňa manželský pár, za mnou asi 5-6 cestujúcich. Na pohľad pokojnú cestu narušil príchod staršieho pána...
Málokedy sa pletiem do politiky, po včerajšku som však neodolala. Zaujala ma totiž správa, ktorá preletela médiami. "Švédska ministerka kultúry Cecilia Stegö Chilová oznámila svoju rezignáciu. Rozhodla sa tak urobiť po vlne kritiky, ktorú spôsobila priznaním, že 16 rokov neplatila koncesionárske poplatky a v domácnosti ilegálne zamestnávala pomocníčku zo zahraničia..." Priznám sa, rozosmialo ma to...
Mám rada voľné dni. Rovnako mám rada smiech. No a zo všetkého najviac absurdné situácie. Veď, keď nejde o život...
Niečo je vo vzduchu. Kamarátka tvrdí, že sa k nám z východu blíži nejaký zmutovaný vírus. Nech je to čokoľvek, zdolalo to aj mňa, a tak som sa po mnohých rokoch musela vybrať k svojej obvodnej. V čakárni sa stretlo niekoľko žien a ja som si v praxi overila Murphyho zákon: Ak čakáte na vyšetrenie, vo vedľajšej ordinácii lekár ordinuje oveľa rýchlejšie, ako ten váš. A tak sediac na nepohodlnom sedadle a rátajúc lenivé minúty stala som sa svedkom nielen podrobných popisov chorôb mojich "spolučakateliek", ale aj nasledujúceho rozhovoru...
1. scéna Na chlapca sa vrhne niekoľko spolužiakov. Kopance, buchnáty, výkriky. - Ty malá krysa, odnaučíš sa žalovať... Chlapec si kryje hlavu ramenami. - Prestaňte, ja som nežaloval! - - No určite, videli ťa rozprávať sa so zástupkyňou, - osopí sa na spolužiaka najväčší a pridá kopanec. - Ale veď to je moja krstná, rozprávali sme sa o mojej mame! To nie je fér! - vzlyká chlapec. - Fér? To je čo? - rozosmejú sa ostatní a vybehnú na chodbu...
Kamarát sa nedávno vrátil z pohrebu svojho príbuzného. - Aké to bolo? - spýtala som sa nie celkom šťastne. - Smutné, - odpovedal mi podľa očakávania. A potom dodal niečo, čo som nečakala: - Ale nie také smutné, ako si myslíš ty. Všetci sa vlastne na tom pohrebe tešili...- Zarazilo ma to a potom som si domyslela. Asi veľmi trpel... - Nie, netrpel, - vyviedol ma kamarát z omylu, - ale tí okolo neho veľmi.- A potom mi po krátkom zaváhaní rozpovedal príbeh násilníka a opilca, čo celé roky týral svoju rodinu. Z manželky zostal len tieň, deti mu jedno po druhom poutekali z domu, v dedine mal povesť najnenávidenejšieho suseda. - Ver mi, všetci si želali jeho smrť... - zakončil rozprávanie...
Nechcelo sa mi ísť von. Bola som unavená ešte z predchádzajúceho dňa, keď som slúžila dlho do večera, a ani počasie nebolo bohvieaké. Obloha bola zatiahnutá a v ovzduší sa zbieralo horúce lepkavé dusno. Pri dverách mi však sedelo psíča s topánkou v papuľke a o dušu vrtelo chvostíkom. A to bola v psej reči úplne jednoznačná prosba, aby som ho zobrala na prechádzku do parku...
Tu niekde mal byť môj článoček o "dovolenke snov", na ktorú som sa tešila s deťmi presne tri roky. Na tej dovolenke sme nakoniec aj boli, no v žiadnom prípade sa jej začiatok nedal nazvať snom. A ak, tak poriadne desivým. Nepatrím medzi ľudí, čo sa sťažujú, medializovanie nasledujúcich udalostí som však dlžná všetkým zúčastneným, ktorí podobne ako ja prežili na bratislavskom letisku niečo, čo sa podobalo na absurdne-neľudskú reality show...
Nový dokument odhaľujúci kruté metódy, akými výrobcovia kačacích paštét nasilu kŕmia kačice, prinútil úrady v Chicagu oficiálne zakázať tento produkt. Aktivisti organizácie PETA usporiadali premietanie filmu plného trýznivých záberov, ktoré ukázali, ako sú kačice nasilu kŕmené, aby im narástli čo najväčšie pečene. Vyšetrovanie na farmách produkujúcich kačacie paštéty v USA a v Európe odhalilo choré, mŕtve a umierajúce zvieratá s dierami v krku, ktorými ich násilím kŕmia. Tieto kačice sú nezriedka celé dolámané a natlačené jedna vedľa druhej v pletivových klietkach... (Zdroj: SITA)
Keď som bola dieťa, nemohla som pozerať kovbojky. Vlastne, nemohla som pozerať žiadny neprístupný film, čo ma v istom veku dosť frustrovalo, keďže moji spolužiaci také filmy pozerali. Môj otec totiž prísne dodržiaval doporučenie označené pamätnou hviezdičkou v rohu televíznej obrazovky a nepomohli žiadne prosby. - Ale prečo nie aspoň kovbojky, všetci v triede ich pozerajú, - protestovala som vyčítavo. - Pretože sa v každej zabíjajú ľudia. Mnohokrát bez dôvodu, - vysvetlil mi pokojne otec. - Ale veď sú to len filmy! - oponovala som prekvapene. - Nie, nie sú to len filmy, je to zobrazenie vraždenia tak, že nevyvoláva ľútosť, pochybnosti, odsúdenie ani zamyslenie... - povedal mi otec...
Svetové agentúry dnes priniesli nasledujúcu správu: Francúzske médiá pokračujú v zverejňovaní karikatúr proroka Mohameda potom, ako egyptský majiteľ prepustil za rovnakú vec šéfredaktora denníka France Soir. Denníky Libération a Le Figaro uverejnili v piatok kresby, ktoré vyvolávajú napätie medzi časťou arabského sveta a dánskou vládou. Denník Le Monde nechal v piatok priestor viacerým humoristom, ktorí vyjadrujú znepokojenie nad čoraz väčším rizikom kresliť vtipy o náboženstvách a ich predstaviteľoch. Kontroverzné kresby, na ktorých je prorok Mohamed nakreslený s turbanom v tvare časovanej bomby, s rozbuškou, nožom a divým výrazom v očiach, ako prvý publikoval v septembri najčítanejší dánsky denník Jyllands-Posten. Neskôr sa k nemu pridali aj denníky v ďalších európskych krajinách. V nadpise článku som položila otázku vám. Moja odpoveď znie: C Nie som zástancom žiadneho náboženstva, ideológie ani -izmu, akýkoľvek čin, ktorý vedie k zvyšovaniu náboženskej, rasovej, národnostnej, či inej neznášanlivosti, však považujem za nezodpovedný. Pretože býva rozbuškou k násiliu, pri ktorom, žiaľ, obyčajne trpia nevinní...
Prečo dospelí siahajú pri výchove detí tak často po trestoch? Pretože je to pohodlné? Alebo sú presvedčení, že potrestané dieťa bude lepšie?
- Milujem ho, nemôžem ináč, - vyhŕkne odrazu a ja stŕpnem. Dívam sa do mladučkej oduševnenej tváre prežiarenej niečím,čo už nechce počuť žiadnu radu a srdce mi stisne zvláštna obava. Chcela by som jej povedať, rozmysli si to, neblázni, no odrazu cítim, že lavína citov sa už spustila a nič ju nezastaví. Žiadne varovanie...
Psychológovia tvrdia, že rozvod je druhou najtraumatizujúcejšou udalosťou v živote človeka. V rebríčku bolestných zážitkov nasleduje hneď po smrti rodičov a detí. Ak je ťažký pre dospelých, čo potom povedať o deťoch?
V piatok som sledovala diskusiu na TV JOJ na tému Zrušte VyVolených. S úžasom som si všimla jeden zarážajúci fakt...
Dnes som narazila v médiách na správu, pri ktorej mi naskočili na tele zimomriavky...
... Niekde na svete sa vydral výkrik novonarodeného dieťaťa, niekde na svete dievča dostalo prvý bozk, niekde na svete ktosi napísal nádhernú báseň, niekde na svete zavoňala čerstvo zomletá káva, niekde na svete sa potácavo postavilo na nohy žriebä, niekde na svete žena utrela prach zo svadobnej fotografie, niekde na svete na pokyn šialencov explodovali výbušniny a zmarili životy desiatok nevinných...
