Môj blog je miesto, kde zdieľam moje myšlienky so svetom. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Z Česka sa šíri nová vlna „lacných" supermarketov. Dá sa v nich za nízku cenu nakúpiť tovar tesne pred skončením záruky, s poškodeným obalom alebo „inou" vadou. Mnohí sú nadšení. Obchody ušetria na nákladoch za „odpad", nebude ich toľko kárať predávať potraviny po záruke a sociálne slabé skupiny si môžu dopriať hojnosť na stole. Je to však naozaj dôvod na radosť?
So zbierkami sa už roztrhlo vrece. Každý chce peniaze. Sľubuje sa transparentnosť pri delení a formulujú kritériá. Peniaze sú najpohodlnejším prostriedkom pomoci. Problém je, že pokúšajú . Na Slovensku nie je veľká dôvera k finančným zbierkam. Nie pre lakomosť, ale pre skúsenosti. Bude trvať veľmi dlho, kým ľudia znovu nájdu dôveru k tejto forme solidarity. Dá sa nájsť aj iná forma cielenej pomoci postihnutým občanom?
Aký je rozdiel medzi rabovačom opustených domov po povodni a politikom, ktorý sa bez skutočného vnútorného záujmu presúša vo volebnej kampani medzi vyčerpanými ľuďmi ratovaním životov a majetku? V mentalite žiadny.
Čoraz častejšie sa v správach objavujú reportáže o ľuďoch, ktorí napriek práci, alebo aj zamestnaniu nie sú schopní pokryť náklady na bežný životný štandard - jedlo, bývanie, zdravie, vzdelanie, ošatenie a trochu kultúry. Ďalšia, veľká skupina ľudí prežíva od výplaty k výplate napriek vzdelaniu a kvalifikácii. Akýkoľvek nepredvídaný životný problém pre nich môže znamenať ekonomický kolaps ich rodiny. V takýchto podmienkach žijú na Slovensku hlavne mladé rodiny . Čo tento stav „nevoľníctva" vlastne spôsobuje ? Dá sa syndróm „človeka- v doživotnom otáčavom koliesku" z nášho systému odstrániť?
Mal som šťastie. Stretol som výnimočného človeka. Vždy bol usmiaty, často zamyslený a mal rád svoju prácu. Hľadal hodnotu vo veciach ktorým sa nedostáva v dnešnom svete dostatočný dôraz. Snažil sa to naučiť aj svojich študentov. Keby sme boli tušili, že má tak málo času, mohli sme byť pozornejší a vnímať viac...
Raz som počul historku o tom, ako si slovenský lekár doktor medicíny na zahraničnej stáži svojpomocne opravoval auto v garáži kliniky. Na druhý deň si ho predvolal šéf a pýtal sa ho, či je zle ohodnotený. Vraj mu skúsia nejako pomôcť s platom, aby im nerobil hanbu a nehral sa verejne na automechanika, keď je dobrý lekár. Čo si budú o nich myslieť, že nevedia zaplatiť špecialistu tak, aby si mohol dovoliť nechať opraviť auto v servise...
Sebazáchova je jedným z najsilnejších ľudských pudov. Len v extrémnych situáciách dokáže ľudská bytosť obetovať život pre iný prospech. Európska civilizácia berie život ako najcennejšiu hodnotu. Zdá sa nám absurdné, aby sa normálny človek opásal bombou a išiel vyhodiť do vzduchu iných ľudí...
Už je to tu zas. Posúvame hodiny. Na sedem mesiacov si násilím obrátime biorytmus a budeme sa tešiť ako vraj ušetríme. Z mnohých jedincov sa ale na dlhé týždne stanú ranní zombíci. Má vôbec prechod na letný čas význam?
Volebná kampaň sa rozbieha na plné obrátky. Strany predstavujú svoje programy, vymýšľajú heslá, kujú pikle, stratégie a investujú ťažké tisíce do prieskumov nálad voličov. Následne platia expertov, ktorí vysvetľujú, čo sa vlastne v tých prieskumoch dozvedeli. Ľudia však chcú stále to isté...
Rozbahnená cesta vedie ku chatrčiam, pozbíjaným z kadejakého odpadu. Túlavé psy sa bijú o kožu zo zajaca. Popod nohy prebehne potkan. Polonahé deti, špinavé a zavšivené bezcieľne postávajú pri obydliach. Je čas obeda, ale s tým si tu evidentne nikto neláme hlavu. Mladé ženy, skôr predčasne dospelé dievčatká s obťažkanými bruchami, pofajčievajú pri kope odpadu. Vládne tu apatia, bieda, špina a zlosť. Hnev na každého z vonku, odpor k zmenám a čakanie na zázrak, ktorý neprichádza. Izolovaná vo vlastnom obmedzenom svete bujnie osada...
V každej modernej Európskej krajine patrí životné prostredie k preferovaným odborom. Pre politikov je priam otázkou cti, aby sa ním zaoberali a svoje rozhodnutia filtrovali merítkom environmentálne ústretového postupu. Nedotlačila ich k tomu len verejná mienka, ale dlhodobý vplyv výchovy, morálky a priamej konfrontácie modernej spoločnosti s ekologickými problémami.
„Ty pňaku šalený - ničeho ci už nehybovalo, iba toto tu...“ - tak írečito, po našom, som sa v duchu častoval na výcviku prežitia, zapadnutý skoro po krk v lepkavom bahne. Pľuzgiere na nohách ma pálili a bol by som sa stavil, že ihličie mám pod maskáčmi zapichnuté aj na tých najnedostupnejších miestach tela. Vedľa mňa zatínali zuby moji noví kolegovia a niesli „zranenú spolubojovníčku“.
Vrátiť sa k podstate... To je pointa prístupu k využívaniu energie človekom. Odpoveď je všade okolo nás. Rastliny nám ukazujú proces racionálneho zhodnotenia energie v úžasných, človekom zatiaľ umelo nezopakovaných chemických reakciách, využívajúcich slnko, vodu a škrob, zvieratá v ukladaní energetických zásob v tele.
Na sídlisku nám zúri jar. Vtáci šalejú, slnko hreje, zvyšky po psoch- vlastne ich majiteľoch, prekrývajú vôňu mladej trávy. Pohoda.
Žijem v panelovom dome na satelitnom sídlisku. Šedivé betónové domy, asfaltové cesty a chodníky sú úplným protikladom centra nášho historického mesta. V tých miestach generácie architektov a urbanistov nikdy nezabudli na to, že súčasťou životného prostredia okrem stavieb, musí byť aj zeleň, voda a do sôch spodobená krása.
