Neviem kto som, čo som, kam kráčam, čí som posol, čaká ma smrť či spása, ale aj tak usmievam sa. Zoznam autorových rubrík: študáci :o), mňa nevymyslíš, ja som, Súkromné, Nezaradené
Zasa mi padá hlava do dlaní a ja sa spytujem sama seba: „Prečo práve ja? Prečo práve ja mám to šťastie?!“ Že čo sa mi stalo? Prečo zasa stresujem? A prečo sa pýtam tú zbytočnú otázku prečo? Možno preto, že práve sedím na záchode a neviem ako von. Nebolo by to také strašné, keby som nebola na pánskych záchodoch a pred dverami nestáli dvaja páni otočení čelom k pisoáru.
Niekedy mám pocit akoby som žila vo vákuu, ktorý ma dokonale izoluje od všetkých ľudí. Chodím po ulici, kde stretávam známych i neznámych, počujem hlasy, cítim pohľady... No všetko sa akoby zastaví tesne pred cieľom. Nič neprenikne hlbšie. Akoby som bola ufón s tykadlami, ktorý sa diametrálne odlišuje od pozemšťanov.
O egu, zrkadle, Beáte Dubasovej, bezdomovkyni a nás všadeprítomných spoluobčanov... Pri poslednej návšteve Bratislavy mi najviac utkvela spomienka na bezdomovkyňu, ktorá s lacným vínom v ruke, spievala pieseň Vráť mi tie hviezdy. Každý si zarába inak.
Bude jar! Neprestajne sa tlačí v rade a snaží sa predbehnúť zimu. Sneh podal demisiu. Aj ľudia sa začínajú viac usmievať. Dokonca aj lietajúce igelitové vrecká neúprosne ohlasujú príchod jari. Snežná demisia však neprospela. Odkryla nám našu špinavú povahu. Pozlátka sa stratila.
Ťažko písať o bolesti duše tomu, kto ju neprežil. A rovnako ťažké je písať povzbudzujúce slová tomu, kto si práve bolesťou prechádza. Sladké reči plné vanilkových pusiniek o tom ako všetko prebolí sú veľakrát zbytočné. Dôležitejšia je skutočná blízkosť priateľov.
Treba upratovať. Náš byt je plný neporiadku. Ale nemyslím si, že je to také strašné. Síce mám pravidelnú akupunktúru, keď chodím bosá, ale to je zdraviu prospešné. Napriek mojim zdravotníckym argumentom beriem do rúk vysávač. Lenže ako obyčajne je vrecko plné prachu a ide z neho zápach desaťdňových ponožiek. No výborne!
Z neba padajú pierka z anjelských krídel. V nebi mali asi rušno. Opäť zachraňovali stovky ľudí z nepríjemnej situácie. Alebo len dbajú o to, aby pády na zemi tak neboleli. V nebi je centrála, v ktorej spracúvajú problémy každého človeka. Odkiaľ to viem? Viem to. Aj mne neraz pomohli.
Mám sa učiť, no nechce sa mi. Namiesto učenia pozerám s veľkým záujmom von oknom na modrú oblohu. Na každom mieste je rovnaká, no ja skúmam každý detail. Akoby som na kúsku modrej oblohy mohla nájsť krikľavý fľak a skríknuť: „Hurá, zmena!“
S kruhmi pod očami nik nepôsobí vábivo. Strapaté vlasy. Smutné oči. Neprítomný výraz.Môže to byť definícia pretancovanej, preučenej, ale i preplakanej noci. Niekto múdry raz povedal, že plač spolu so smiechom, je najcennejší majetok, ktorý môže človek vlastniť. Alebo tiež niekto spomínal, že po smiechu prichádza plač.
Leonadro da Vinci raz povedal: „Modlitba se rodí, když naděje umírá.“ O nádeji hovorieva veľa ľudí a nie len tých svetských. Aj ctihodná Matka Mária Elekta nás vo svojej múdrosti učí: „Doufejme vždycky, i tehdy, když chybí jakýkoli důvod k naději. Bůh se o nás dobře stará. Kdo v něj důvěřuje, nemá se čeho bát.“ Nádej a dôvera. Každý vo svojom tichu a bolesti spozná ich hodnotu. Pravdepodobne sú to jedny z najdôležitejších slov, po slovách „mám ťa rád“ či „milujem ťa“.
Kde bolo, tam bolo, za dvanástimi kopcami a štrnástimi riekami, tam, kde muchy končia svoju púť a otáčajú sa, je jedno krásne mestečko so štyrmi komínmi a príjemným ovzduším. Práve na tomto malebnom mieste vyrástol jeden pekný ústav, v ktorom hlavné slovo nemá kráľ a kráľovná, ale šéfka oddelenia pre styk s poddanými.
Milujem, keď sa mi do tváre opiera slnko. Keď vonku mrzne je to najlepšie. Vtedy sa len tak postaviť oproti teplo prinášajúcim lúčom a nechať sa rozmaznávať. Svet sa stane miniatúrou, ktorá sa zmestí do škatuľky od zápaliek a hlava sa očistí od všetkého zla. Myšlienky na detstvo zaliate slnkom zintenzívnia účinok hrajúcich sa lúčov na mojej tvári. Teplo z obličaja sa onedlho rozplynie do celého tela. Chvíľa akoby stvorená priamo na snívanie.
Tma. Zima. Samota. Iba dotieravý mráz mi robí spoločnosť. Nemilosrdne sa mi vtiera na pokožku. Snaží sa nazrieť i pod bundu a do topánok. Môj dych akoby simuloval továrenské komíny. Nikde nikoho. Len ja a trblietajúci sa sneh. Vytúžená prechádzka po niekoľkohodinovom učení padne vhod. Práve vtedy začínajú plynúť najtajnejšie myšlienky mojej duše.
Slnko svieti. Podvedome do môjho tela vstupuje záplava endorfínov, ktoré tak nutne, v tomto sychravom jesennom počasí, potrebujem. Babie leto nás navštívilo len zľahka, ale neustále dúfam, že nás prekvapí ešte raz. Dnes je nedeľa, deň ako stvorený na prechádzku po meste.
Už sa to naplno začalo. Internetoví maniaci nezaháľajú a aktívne sa púšťajú do predvolebnej kampane. Heckeri využívajú svoju šikovnosť a napadajú profil, ktorý má premiér Robert Fico na sociálnej sieti Facebook.
Na návštevu lekára potrebujeme: stan, spací vak a medikament na nervy. K lekárovi sa vyberieme najneskôr deň vopred. Rozložíme si stan pred poliklinikou alebo nemocnicou. Budík si nastavíme na štvrtú hodinu rannú a pokojne zaspíme. Ráno sa do polikliniky alebo nemocnice prepašujeme, keďže dvere by mali byť zamknuté. Zapíšeme sa na hárok papiera, na ktorom už budeme asi desiaty. Ako sa tam zapísali tí pred nami - nikto netuší. Ale vzniká podozrenie, že papier sa popísal sám.
Mladí muži oblečení v čiernych reverendách zbožne kráčajúci každú nedeľu do Katedrály sv. Martina v Bratislave. Pre mnohých ľudí mimozemšťania, ktorí sú viac ako divní, lebo svoj život zasvätili Bohu, zriekli sa pominuteľných hodnôt a vytrvalo kráčajú za Kristom.
Príjemné prostredie Kysúc ponúka svojim návštevníkom pohľad na prírodnú scenériu Beskýd. Pre turistov, ktorí sa neboja vybehnúť kopec sa pošťastí zazrieť i Lysú Horu – kráľovnú Moravskosliezkych Beskýd.
