projektant, publicista, výtvarník. V komunálnych voľbách 2018 kandidujem ako nezávislý kandidát za poslanca do miestneho zastupiteľstva v Karlovej Vsi Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Neodpočúval som chov goríl u susedov, a náš byt a telefón prestala ŠtB odpočúvať niekedy po novembri 1989. Nie som predseda vlády ani šéf ani člen politickej strany. Napriek tomu občas dostanem nejaké zamyslenia hodné informácie. Včera som si na stole našiel zaujímavú správu o Slovensku od utajeného svedka. Je to text, ktorý priam vyzýva k tomu, aby si ho v záujme obecného dobra prečítalo čo najviac ľudí.
Upútavka nemenovanej spravodajskej televízie na predvolebnú reláciu začína aj slovami „kresťania alebo demokrati“. Na proteste proti Gorile jedna rečníčka z tribúny dôrazne vyhlásila, že pre riešenie týchto problémov a lepší život „cirkev nepotrebujeme“. Keď vo februári 2012 po dlhom mlčaní Katolícka Cirkev prostredníctvom predsedu KBS konečne povedala verejne a priamo politikom, aké sú jej názory na riešenie akútnych spoločensko-politických problémov, väčšina médií o tom ako obvykle mlčala. Iba denník PRAVDA reagoval 15.2. článkom "Cirkev sa opäť mieša do politiky". Text R. Krčmárika informačnou hodnotou krčmovej úrovne a útočným štýlom z čias komunistickej "normalizácie" pripomína „ľudovodemokratickú“ vládu jednej Strany a jedného Vodcu. Na jej zmutovanú variantu sa už o pár týždňov môžeme znova tešiť.
Klasický vedeckofantastický príbeh hovorí o gorile King-Kong, ktorej sa všetci báli pre jej gigantickú veľkosť. Pokiaľ na ňu neútočili bola však neškodná, a dokonca bola schopná zamilovať sa do nevinnej ženy. Súčasné Slovensko vzrušuje Gorila, ktorá bola niekoľko rokov takmer neviditeľná, a dnes hrozí otriasť celou politickou scénou. Spolu so strašidlom krízy môže podľa viacerých mudrcov napáchať škody celej krajine medzi Dunajom a Tatrami. Polovica obyvateľov verí, že záchranu môže o tri mesiace priniesť reinkarnovaný Jánošík s červenou hviezdou, ale tajomná gorila našla aj prepojenie s jeho zbojníckou družinou. Ako však tento príbeh začal, a ako skončí?
Od vyhlásenia predčasných volieb je jednou z hlavných tém diskusií možnosť vládnej koalície SMERu s pravicovou stranou, pričom najčastejšie sa uvádza KDH. Je to paradoxné, lebo kresťansky najkonzervatívnejšia strana by teoreticky mala byť najviac vzdialená od spolupráce so stranou postkomunistickou, akou SMER prinajmenšom v osobe svojho vodcu a vo svojich postojoch je. Predbežný súhlas s takouto koalíciou naznačil R. Fico, keď 21.11. v televíznom rozhovore s J. Figeľom povedal, že medzi politickými stranami Smer a KDH nie je žiaden rozdiel. Divím sa, že nikto z kresťanských demokratov neprotestoval s tým, že rozdiely sú zásadné, a pýtam sa či takáto koalícia prospeje viac zúčastneným politickým stranám (a ktorým z nich) a ich obchodným partnerom, alebo občanom Slovenska.
Myslíte si, že volič KDH si je bližší s voličom Smeru ako s liberálom? „Myslím, že áno. Voliči KDH a aj Smeru sú prívržencami tradičných hodnôt, čo sa o voličoch SaS nedá povedať.“ Tak odpovedal prominentný kresťanskodemokratický politik Ján Čarnogurský na otázku redaktora denníka Pravda na 22. výročie „nežnej revolúcie“. To je názor s tak ďalekosiahlymi filozofickými, morálnymi a spoločensko-politickými dôsledkami, že by sa k nemu mali v diskusii vyjadriť poprední teológovia, sociológovia, politici a politológovia. Keďže sa nič také sa nestalo, pozrime sa aspoň stručne na základné hodnoty KDH a SMERu.
Naše zdravotníctvo má tri hlavné vlastnosti: Je zadarmo, pre všetkých a na vysokej úrovni. Nepatrný problém je v tom, že sa vyskytujú vždy len dve spolu. Keď je zadarmo a pre všetkých, nie je to na vysokej úrovni. Keď je to pre všetkých a na vysokej úrovni, nie je to zadarmo. A keď je to zadarmo na vysokej úrovni, nie je to pre každého. To sme hovorili počas budovania reálneho socializmu pod vedením komunistickej strany, a v mnohom to platí podnes. Tomu aby to tak zostalo výdatne pomáhajú s niektorými politikmi aj šéfovia lekárskych odborov, a tí, ktorí ich podporujú.
Podstatnou súčasťou demokracie, ktorú sme si pred 22 rokmi želali na námestiach je aj to, aby politici a štátni úradníci pri riadení výstavby neuprednostňovali zištné záujmy malých skupín pred kvalitným rozvojom mesta a potrebami väčšiny slušných ľudí. To sa za uplynulé roky v Bratislave porušovalo v tak veľkej miere, že tradične prevažne pravicoví voliči v túžbe po zásadnej zmene zvolili v r. 2010 prvý krát ľavicového primátora. Po roku sa zdá, že niektoré veci sa zlepšili, ale niektoré bezohľadné aktivity developerov, zvlášť JT nerušene pokračujú ďalej.
Členstvo v Európskej Únii bolo po páde komunistickej diktatúry v r. 1989 podporovala väčšina občanov, lebo verili, že prinesie zvýšenie ich životnej úrovne. V parlamentnej debate o príspevku Slovenska na potreby iných krajín EÚ (s vyššou životnou úrovňou) niektorí poslanci hovorili o EÚ ako o elitnom klube, do ktorého treba aj prispievať. Rozprava skončila pádom proeurópskej vlády. Je veľmi pravdepodobné, že po 22 slobodných rokoch bude po predčasných voľbách predsedom novej vlády opäť bývalý komunista.
Príliš mnoho rozhodnutí starostov, miestnych poslancov a šéfov stavebných a iných úradov o predaji či prenájme obecného majetku, vydávaní stavebných povolení, tolerovaní čiernych stavieb a zmenách územných plánov možno logicky vysvetliť iba dvomi spôsobmi: kritickou neschopnosťou pochopiť a presadiť záujmy mesta a väčšiny jeho obyvateľov, alebo korupciou.
Môj bývalý kolega J.M. hovoril na sklonku reálneho socializmu, že ženy nepatria do politických funkcií, lebo na to nemajú primerané schopnosti. Ako jednu zo svetlých výnimiek uvádzal vtedajšiu konzervatívnu britskú premiérku M. Thatcherovú. Odvtedy v demokratickom svete, a od pádu totalitného režimu aj na Slovensku vzrástol podiel žien vo verejných funkciách. Ich kvalita je rovnako rozdielna ako u mužov. Tých ozaj dobrých je v našej politike veľmi málo. Aj na to som si spomenul, keď som videl že Š. Hríb si do televíznej diskusie Večer pod lampou o slovenskom súdnictve pozval tri ženy.
Veľká väčšina sudcov aj vládnych i koaličných politikov sa zhoduje v názore, že Slovensko je demokratický právny štát a Ústava je jeho základný dokument, ktorý to určuje a formuluje. Tvrdia, že práve oni podľa toho štát na prospech jeho občanov riadia a spravujú. Väčšina občanov vie, že politici, právnici a vyšší štátni úradníci majú vysoko nadpriemerné príjmy. Mnohí si myslia, že kvalita ich práce a zodpovednosť za ňu nezodpovedá týmto príjmom. Ponúkam ústavný návod, ako sa aj mnoho "obyčajných" zamestnancov môže priblížiť týmto príjmom.
Čierne stavby a podobné aktivity viacerých developerov a zbohatlíkov už 20 rokov ničia životné prostredie, kultúrne pamiatky, kvalitu obcí a život v okolí žijúcich "obyčajných" ľudí. Miera a ľahkosť s akou sa na Slovensku so súhlasom či mlčaním úradov realizujú je neporovnateľne vyššia nielen oproti Rakúsku a iným "starým" členom EÚ, ale aj oproti Česku. To tiež zvýrazňuje reálnu nerovnosť občanov, a dokazuje, že Slovensko nie je demokratický právny štát. Snahu zlepšiť tento stav zvýšením pokút za porušenie stavebného zákona zmaril predkladateľovi (J. Figeľ, KDH) koaličný partner SaS. Ten tým konal proti demokracii a záujmom väčšiny slušných ľudí rovnako závažne ako SDĹ keď ako člen Dzurindovej vlády "zaberala" v prospech Mečiarovho HZDS.
Pri cestách sa objavili bilboardy z dielne SNS "Proti zbedačovaniu Slovákov". Je to dobrá výzva, a každý kto miluje Slovensko a záleží mu na dobrej budúcnosti svojich detí a vnúčat by pre jej naplnenie mal niečo spraviť. Na tomto cieli sa môžu pokojne zhodnúť kresťania, ľavičiari, aj všetci demokrati milujúci slobodu a rovnosť občanov a. Len treba najprv pochopiť čo a kto najviac Slovensko zbedačuje.Pri reči o biede si väčšina ako prvé predstaví materiálnu biedu. Najhoršou biedou pre jednotlivca i národ je však bieda rozumu, kultúry a morálky. Tá totiž spôsobuje ďalšie škody vo všetkých oblastiach. S výnimkou prírodných katastrof je zväčša aj hlavnou príčinou materiálnej biedy, vlastnej alebo aj iných. Aj tým, že umožňuje populistickým zneužívateľom moci vládnuť a zbedačovať tých, v mene ktorých vládnu. Na základnej vojenskej službe sme za socializmu hovorili, že iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ. Ten kto zle rozmýšľa urobí mnoho zlého aj vtedy keď chce pomôcť dobrej veci. To platí rovnako pri remeselnej práci ako pri rozhodovaní vo vysokej funkcii alebo voličskej podpore tých, ktorí majú riadiť štát.
Súdny systém Suverénnej Svojbytnej Slovenskej Republiky je taký zlý, že sám osebe stačí na dôkaz, že Slovensko de facto nie je demokratický právny štát. Prinajmenšom nie v zmysle a miere blízkej takýmto štátom na západ od našich hraníc. Svedčia o tom desiatky známych káuz, aj niekoľkonásobne viac menších prípadov, ktoré sa do médií nikdy nedostanú. Často to začína už pochybným policajným vyšetrovaním, inokedy je realizátorom nespravodlivosti exekútor, alebo prokurátor. Nedávno to na základe niekoľkých vážnych káuz rezortu spravodlivosti výstižne ukázal Š. Hríb v úvodníku "vládneme si sami?" (.týždeň 21/2011) O príčinách napísal : „Keď tu Mečiar pod tlakom Klausa založil Slovenskú republiku, bolo jasné, že to nebude republika, ale len barbarské územie ovládané krstným otcom a jeho poskokmi." Súhlasím s celým textom okrem náznaku, že príčinou tejto situácie je V. Klaus.
Krátko pred termínom na odovzdanie daňového priznania som sa z médií dozvedel, že štát v súlade so zákonom nebude ani len blokovať majetok podnikateľa M.V., ktorý obral štát na daniach o takmer 29 miliónov eur. Ako SZČO s podpriemerným príjmom som zajasal. Keďže podľa ústavy je SR demokratickým právnym štátom, v ktorom sú si všetci rovní, ja sa už nikdy nemusím trápiť s daňovým priznaním.
Rád som počúval skupinu Elán a nepáči sa mi mnohé z dnešnej reality. Aj preto som si na internete so záujmom prečítal, text „Jožo Ráž: Žijeme v totálnej biede". (Glanc.sk, 22. 2.2011) Ráž v ňom okrem iného vyjadril aj niektoré spolčensko-politické názory a postoje, ktoré sú na Slovensku tak rozšírené a škodlivé, že na ne treba aspoň stručne reagovať.
Dlhodobým problémom Dlhých Dielov je nedostatok parkovacích miest, zlá kvalita peších komunikácií, nedostatok priestorov pre kultúru a šport, a nedostatok zelene pre rekreáciu. Tieto problémy sa trvale zhoršujú predovšetkým v dôsledku priveľkého zahusťovania a zle riadenej výstavby. Podobné problémy má celá Bratislava, ale v ich miere, príčinách i súvislostiach majú Dlhé Diely niekoľko osobitostí. Na riešenie všetkých, i dlhodielskych problémov je nevyhnutné poznanie ich príčin. A zásadná zmena systému.
Bratislava niekoľko storočí žila a rástla bez priameho zásahu vojnou. Aj preto sa na čas stala korunovačným mestom Rakúsko-Uhorskej monarchie. Výrazným impulzom rozvoja bol vznik demokratickej ČSR, ktorý sem priniesol štátne úrady, rozvoj priemyslu i školstva. Bratislavu vážne nezasiahla ani 1. a 2. svetová vojna. Horšie ako vojna ju však v mnohom postihli 4 desaťročia komunistickej diktatúry. Bratislava sice najmä po r. 1968 prudko rástla, ale kultúra a životné prostredie utrpeli obrovské, a v mnohom nenahraditeľné škody. Najviditeľnejším príkladom je zbúrané podhradie. Práve snaha zabrániť ďalším škodám bola v r.1997 hlavným motívom vzniku polosamizdatovej publikácie Bratislava nahlas. Bratislava výrazne prispela k oslobodeniu Československa spod komunistickej vlády sviečkovou manifestáciou a manifestáciami v novembri 1989. Vďaka slobode, a návratu súkromného vlastníctva a konkurenciie bolo obnovené historické centrum a vzniklo aj niekoľko hodnotných stavieb. V ničení mestskej zelene, niektorých pamiatok, génia loci niektorých častí mesta a megastavbách nevhodných do daného prostredia sa však pokračuje. Síce iným spôsobom, ale v nezmenenej miere.
Konštantín – Cyril a Metod sú pre niekoho neazujímavou históriou, pre niekoho svätým obrázkom a pre niekoho prostriedkom na manipulovanie národa a získavanie volebných preferencií. Karel Čapek v brilantnej a podnes aktuálnej stati „Proč nejsem komunistou“ píše, že „předpokladem komunismu je umělá nebo úmyslná neznalost světa.“ Píše tiež, že komunistov nepodporuje práve preto, že stojí na strane chudobných a vie, že komunizmus im nepomôže. Rovnako je to s nacionalizmom. Pri dobrom poznaní faktov a niektorých súvislostí zistíme, že aj cyrilometodská realita je trochu iná než hlása oficiálna propaganda, a cyrilometodské základy ktoré má Slovensko v preambule ústavy sa v našej súčasnej realite hrubo porušujú.
Iveta Radičová povedala po voľbách pre HN, že odchod HZDS z parlamentu znamená definitívny koniec mečiarizmu na Slovensku. Zásadne nesúhlasím. Odchod Mečiarovho HZDS je len odchodom jedného kedysi vplyvného politika a niekoľkých jeho kamarátov z výslnia do bohato a nespravodlivo zabezpečeného dôchodku, s možnosťami o akých môže väčšina občanov iba snívať. Nie však koniec mečiarizmu, ak pod tým myslíme spôsob myslenia a správania v politike. Na dôkaz stačí poznať a pochopiť niekoľko skutočností z nedávnej histórie. Ak má byť volebný výsledok z 12.6.2010 aj zánikom mečiarizmu treba sa z nej poučiť.
