Priznajme si, že východ Slovenska ťahá za kratší koniec nielen čo sa investícií alebo pracovných príležitostí týka, ale ani záujem turistov nie je taký, aký si tento bohom zabudnutý kraj zaslúži. Keď už na nás, chudákov, Bratislava kašle, pomôžeme si sami. Ta ňe?
Prosím Vás, len mi to skráťte tak, aby som mala holý krk a trochu prestrihajte, nech to nevyzerá ako helma. Ofinu chcem mať takú dlhú ako teraz. Nie, nechcem, mať vzadu kratšie vlasy ako na bokoch. Nie, NECHCEM šikmú ofinu! Áno, viem, že mikádo je moderné, ale mne sa nepáči.
Kamarátka je druhý rok na materskej dovolenke s dvojičkami a tak 99 percent času trávi opatrovaním, varením, praním, kŕmením a podobnými oddychovými aktivitami. Nedávno jej slasti dovolenky narušila pokazená žehlička. Po pár dňoch, keď už bolo dosť jasné, že bez nej to ďalej nepôjde, prerušila hlivenie, presekala si cez haldy neožehleného prádla cestu k dverám a vybrala sa do predajne s elektrospotrebičmi. Že jej praskol kryt nad nádržkou na vodu a či sa náhodou nedá kúpiť náhradný. Aký typ žehličky máte? ...predsa Philips.. Typ, značku ste mi už povedali. ...??? Hlboký povzdych: Dobre, tak aká stará je tá vaša žehlička? ...to som dostala ako svadobný dar! Predavač vzdychol ešte hlbšie, pozuruhodným pohybom sánky si prehodil žuvačku na druhú stranu, skormútene zacinkal náušnicou v uchu, chápavo potriasol nagélovaným melírom a dívajúc sa na kamarátkine tričko posiate desiatkami škvŕn rôzneho druhu a tvár bez stopy makeupu súcitne odvetil: No, to už musí byť poriadne stará žehlička..
I valí sa na nás, slušných pirátov ciest, pohroma v podobe nového zákona a tak reku vyskúšam, ako sa jazdí v obci päťdesiatkilometrovou rýchlosťou. Akurát som nerátala s tým, že cesta prvej triedy do Brna cez Uherské Hradiště bude beznádejne uzavretá a väčšina českých dedín na náhradnej trase má priemernú dĺžku desať kilometrov a - napriek tomu, že sa hrdí širokými chodníkmi po oboch stranách cesty - maximálnu rýchlosť pre istotu obmedzenú na štyridsiatku. Robím čo môžem. Nadávam, spievam si, so škrípajúcimi zubami sa pokúšam kochať krásnym dňom, nič nepomáha. Na vytúženom konci jednej takejto nekonečnej obce ani nestihnem priložiť nohu k plynovému pedálu a už ma radostne očakáva tabuľka oznamujúca začiatok ďalšej.
I vybrala som sa netušiac zradu s kamarátmi na pivo. Keď na obrazovke nad našimi hlavami začali pobehovať rúči mládenci v podkolienkach a mužské osadenstvo krčmy hĺbavé pohľady na snaživú servírku v miniatúrnych kraťaskách plynule pretransformovalo do bezduchého civenia na zelený obdĺžnik s hordou hopkajúcich športovcov, pochopila som, že si veľmi nepokecáme. Horko ťažko som zaplakala, ešte horšie zahrešila a následne som si povzbudená ďalším pohárom piva od Saténových Gatiek povedala, že na genderovú štúdiu je každá príležitosť dobrá.
Predtým, ako som si v maturitnom ročníku pod vplyvom posledných záchvevov puberty strojčekom vykosila hlavu a do nosa vrazila náušnicu, som zrejme vlastnila niečo ako dievčenský pôvab. Kostené rámy okuliarov výborne korešpondovali s vlasmi stiahnutými do chvosta a zelenou sukňou po členky, a aj keď som mala na vysvedčení viac trojek ako sa na taký bifľošský exteriér patrilo, cítila som sa náramne dobre v študovni knižnice. Absorbovať nejaké vedomosti som sa tam síce nikdy ani nepokúsila, ale robilo to dojem na rodičov a medzi múrmi nasiaknutými storočnou vlhkosťou a vedou sa výborne jedlo, spalo a snívalo o radostnej budúcnosti.
Naša mačka (Mačka) je brutálne zamilovaná do nášho psa (Dino) a tak keď vlahé májové noci trávili ostatné mačky v dedine nadšenou výrobou pokračovateľov rodu, nemysleli sme si, že Mačka prejaví záujem zúčastniť sa. Avšak príroda je očividne silnejšia ako Dinove modré oči a blond srsť a pri pohľade na Mačkine rastúce brucho bolo čoskoro nad slnko jasnejšie, že prejavila. Mamkine vyhrážky, že mačence tej pažravej pobehlice bez milosti zatopí, ako aj vrece na pankhartov, ktoré bolo Mačke v rámci výuky sexuálnej zdržanlivosti pravidelne spomínané, sme s Mačkou púšťali jedným uchom dnu a druhým von. Vedeli sme prečo. Včera sa Mačkin čas naplnil. Mamka mi roznežneným hlasom oznamuje, že statočná mamička vrhla v otčimovej búde tri nádherné mačiatka. Po zmienke o plánovanom topení som označená za Herodesa a ďalších pätnásť minút počúvam o rozkošných bábätkách. Skúsim ešte raz: Mami, nehladkaj ich, keď si zvyknú, neodídu. Nie, čosi, nebudem ich hladkať!! Slovo nebudem je podozrivé: Už si ich hladkala? ..no, áno, trochu.. Ako trochu? ..no, celý deň ich hladkám.. Darujem tri rozmaznané mačatá.
Leto sa blíži a tak som sa rozhodla šíriť osvetu, lebo aj napriek starostlivému vymývaniu mozgov odborníkmi na výživu pospolitý ľud očividne stále nepochopil, aký je správny pitný režim dôležitý. Ešte nie je každému jasné, že piť až vtedy keď je človek smädný je trestuhodné hazardovanie so svojím životom; smäd predsa nie je indikátor potreby tekutín (!), ale kritickej dehydratácie organizmu na pokraji kolapsu. Podľa najnovších výskumov je potrebné denne vypiť nie osem, ako minulý rok, ale už minimálne deväť litrov, ako nám v populárno vedeckom programe Teleráno zvestoval doktor Bukovský, vysušenou bledou rúčkou natierajúc na čierny chlebík pomazánku zo sójového klíčka.
Pomaly mi začínajú odpúchať končatiny, hojiť sa krvavé pľuzgiere a kolená ma už nebolia pri KAŽDOM pohybe. Sedavé zamestnanie je sviňa a tak som sa dala pomerne rýchlo nahovoriť na víkend v prírode. Optimistická predpoveď počasia podporila vidinu prechádzky po rovinke, kde na širokú lesnú cestičku spôsobne vysypanú bielym štrkom jemne presvitá slniečko cez svieže zelené lístky mladého lesa. Tých pár rebríkov alebo zo dve maličké stúpačky, o ktorých mi (naivnej, blbej) kamarátka sladkým hlasom rozprávala, vykreslilo Prielom Hornádu ako prívetivú riečku, z ktorej sa podchvíľou radostne vyhadzujú zlatisté rybičky tešiac sa zo života. Uhm.. väčšinu času som zamotaná v pršiplášti balansovala na pochybnom kuse železa, ktorý nevyzeral že udrží niečo ťažšie ako veveričku, alebo visela nad priepasťou zúfalo sa držiac chatrnej mokrej studenej hrdzavej reťaze, alebo sa obzerala po vhodnom kameni za účelom šmarenia ho do kamarátky, ktorá na mňa z bezpečnej vzdialenosti vykrikovala povzbudivé heslo dňa Utrpenie povznáša. Alebo zvažovala, či je smrť v spenenej vode trieštiacej sa o skaliská 20 metrov podo mnou lepšia ako uhynutie hladom v prípade, ak sa naozaj nerozhodn
Dnes ráno. Pracovnú morálku mám už beznádejne zlikvidovanú sladkou vidinou nastávajúceho víkendu a tak sa do práce dostavím takmer hodinu po akceptovateľnom meškaní. Na parkovacie miesto čakám napriek tomu pomerne trpezlivo, počet nadávok je znížený na minimum. Konečne sa niekomu uráči odísť. S vervou sa vrhnem na uvoľnené miesto, voľakto je ale rýchlejší. Chlapík zaparkuje, vystúpi, neváham a vystúpim aj ja, ráznym gestom skladám slnečné okuliare, nech lepšie vidí aká som naštvaná a zlá. I pustím sa doňho, či mu vôbec neprekáža, že tu už hodnú chvíľu čakám na miesto. Ale chlapík sa nedá a smelým hlasom mi vraví, že prišiel skôr ako ja a čakal v druhom rade. Odseknem teda, že som ho nevidela, ale že mu verím a neúprimne sa ospravedlním.. A pointa? Ja som ho totiž VIDELA. Naozaj tam bol skôr.. A teraz sa neviem rozhodnúť, či mám svoje milé správanie brať ako definitívny príznak neznesiteľnej povahy, alebo budem k sebe milosrdnejšia a ignorujúc dátum narodenia ho zvalím na osvedčený výrok tá dnešná mládež. V každom prípade želám pekný víkend.
Iste, sú veci medzi nebom a zemou, ktoré pre mňa zrejme navždy zostanú zahalené rúškom tajomstva. Veľké záhady života (ako napríklad prečo musím chodiť do práce, prečo prší aj cez deň, keď by úplne stačilo v noci, prečo som bola včera dobrovoľne na aerobiku (ako sa to píše?), alebo prečo sa niekedy opijem z pohára vína, keď inokedy s prehľadom zvládnem niekoľko poldecákov borovičky) ma už vôbec nevzrušujú, keďže chápem, že porozumieť im mi jednoducho nie je súdené.
Máte veľmi nízky tlak. Viem. Aj ste nejaká bledá. No, som. (Mohlo by byť síce jasné, že s fototypom nula a nadôvažok po zime kreolka pravdepodobne nebudem, ale nevadí.) Nie ste chudokrvná? Zaujímavá otázka, keďže má práve pred sebou moje výsledky z rozboru krvi, kde sú aj tieto údaje. Avšak už chcem odísť a očividne je potrebné voľajako odôvodniť to, že aj keď podľa tlaku a zelenej farby by som mala byť po smrti, som zdravá ako repa. A tak volím diplomatickú odpoveď. Áno, mávam hraničný hemoglobín.
Každej uvedomelej žene je už v dnešnej osvietenej dobe hádam jasné, ako má vyzerať a správať sa v každom životnom období. Aby ani nastávajúce, resp. čerstvé matky netápali, reklamy a časopisy o bábätkách, plienkach a odsávačkách sa nezištne zhostili úlohy ukázať im, čo sa od nich pred/počas/po pôrode očakáva. Tehotná žena je pekná, jemná, okrem decentného bruška štíhla blondínka, ktorá v ruke zviera Maternal a šťastným vymletým pohľadom hľadí do radostnej budúcnosti, vždy veselá, usmievavá a vyrovnaná. Pekná, jemná, znovu, resp. stále štíhla čerstvá mamička si veselo, usmievavo a vyrovnane túli k hrudi rozkošné batoliatko bez hnačky a horúčky, spiace očividne minimálne sedem hodín v kuse každú noc.
Prvý apríl, ale žiadna sranda. Žalúzie zatiahnuté, rádio nehrá, kolega ticho vzlykajúc rituálne páli kalendár z Goldmana. Ostatní horúčkovito vymieňajú prítulné slečny na monitoroch za romantickú scenériu Vysokých Tatier (Len žiadne jelene a lane! Čo ak by boli práve v ruji?). Začínajú nesmelo trénovať pohľady na zápästia a predkolenia, keďže sa ráno na krízovej porade uzniesli, že sú to relatívne bezpečné lokality, ak budú náhodou nútení pozrieť sa na ženu. Najmladší kolega vidiac ma vchádzať sa neuvážene opýta, držiac v ruke rýchlovarnú konvicu, či si nedám kávu. Obarenie vriacou vodou presne miereným kopancom od uvedomelejšieho kolegu mu hádam bude dostatočným poučením, že novela antidiskriminačného zákona o sexuálnom obťažovaní nie je holubník.
Vianoce 1982. Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli, od pôstnej kombinácie vyprážaného filé a kapustnice slastne odgrgávame a poberáme sa pozrieť, čo nám Ježiško priniesol, keďže sme boli samozrejme celý rok dobrí.
Najprv je potrebné byt kúpiť. Úvodná fáza preto zahŕňa vulgárne nadávky na finančné inštitúcie neochotné požičať požadovanú čiastku štátnemu zamestnancovi krátko po škole, následné krvopotné naškrabanie sumy nevyhnutnej na uvalenie stavebného úveru, čoho okamžitý následok je jedálniček pár týždňov pozostávajúci z rožkov a kávy bez mlieka. Napriek tomu ešte stále prekypujem optimizmom a slaboduchými plánmi, že ak do výplaty nezájdem hladom, zvyšnú hotovosť použijem na veľkolepú prestavbu, ktorá premení ponurú kuticu na čarokrásny moderný apartmán. S “výplatou“ však prichádza poznanie, že optimizmus bol značne prvoplánový.
Po niekoľkých rokoch niekedy viac, niekedy menej samostatného života som na sebe začala pozorovať správanie sa a návyky, ktoré nekontrolovane prerástli do dosť desivých rozmerov. Teda niežeby ma to nejako špeciálne trápilo, ale moji blížni, ktorým zakazujem piť červené víno na béžových vankúšoch a vreštím na nich, keď mi poposúvajú strapce na koberci, si v poslednom čase namiesto toho, aby si vážili moju pohostinnosť, neodpustia uštipačné poznámky, v ktorých kľúčové slovo predstavuje adjektívum šibnutá. Hadi.
Mam kamarátku. Po desiatich rokoch učenia na základnej škole má nervy v kýbli (vedre) a je jej jasné, že jeden z mála spôsobov udržať si ich zvyšok v ako takej duševnej pohode je pravidelná konzumácia alkoholických nápojov v malých (no... povedzme že primeraných) dávkach. Keďže ju školstvo samozrejme výborne platí, víta každú rozumnú radu ako ušetriť. I tu sa v jeden krásny deň s ňou jej kolega – tiež pedagóg – nezištne podelil o prevratnú teóriu, že fľaškové víno je podvod, ktorý ma za cieľ jediné: vytiahnúť z dôverčivých naivných zákazníkov čo najviac peňazí.
