Natália Blahová
Ako sme čakali Mikuláša na nesprávnom mieste
Každoročne v našom meste rozsvecuje vianočný stromček Mikuláš. Pekná akcia. Koledy, usmiate detičky, cukríky a ja dojatá k slzám. Včera sme si ale pomýlili stanovište!
Som sociálna poradkyňa. Ľudské práva, práva dieťaťa, rodinná a sociálna politika sú témy, ktorými sa zaoberám celý svoj pracovný život. Túžim po slušnom štáte, ktorý by fungoval pre ľudí a myslel aj na tých najslabších. Zoznam autorových rubrík: Rodina, úvahy, Poézia, pocitovky, knižnica, Komentáre, u nás, Politika, foto, nezaradené
Každoročne v našom meste rozsvecuje vianočný stromček Mikuláš. Pekná akcia. Koledy, usmiate detičky, cukríky a ja dojatá k slzám. Včera sme si ale pomýlili stanovište!
Keď sme sa presťahovali do nášho zánovného domu, záhrada okolo neho sa mi veľmi páčila. Pre dievča z mestského paneláku to bola uchvacujúca bujará zeleň. Neskôr mi bolo taktne vysvetlené, že je to burina a susedia by boli neveľmi radi, keby sme ju aj naďalej pestovali.
Je to otázka alebo pozdrav?Ráno otvoríš oči, nahádžeš niečo do seba a na seba a o pár chvíľ si už súčasťou pracovného procesu. A vrátnik ťa víta otázkou:- Ako sa máte ?- Dobre a vy ?- Ále, ujde to.
Výzva pre dopravnú políciu. Ak chcete pokutami naplniť deficit štátnej pokladnice čítajte ďalej.
Posledné dva týždne som chodila do škôlky hlavne preto, aby som odhlásila svoje deti. Mali totiž chrípku, teploty, boleli ich uši a hrdlá, mali nádchu a kašeľ.
Minulé prázdniny som bola nútená stráviť so synom na detskom oddelení našej nemocnice. Vždy, keď sa piatočne zvečerievalo, sestričky nervózne pozerali na hodinky, kedy to už začne.
Ochladilo sa a vietor je ráno nepríjemný. Naráža do nás, sotva zobudených, idúcich rozospato do práce. Ale o to príjemnejšie sa nám vracia späť. Je nám dobre doma.
Asi začnem písať horrory. Budú síce trochu monotématické, ale mne to nevadí. Keď vystačí Daniele Steelovej jedna šablóna na stovku románov, poradím si aj ja. So strachom treba bojovať a ja si volím túto cestu. Mojou témou bude - Čo všetko sa môže stať deťom.
Možno preto, že som mala babičku ako od Boženy Němcovej, od mala rada počúvam starých ľudí rozprávať ich príbehy. Pokľudným spôsobom v nich odovzdávajú svoje trápenia, lásky a zážitky a v kľude ich rozprávania sa mi pred očami premieta farebný film tých čias.
So Zuzkou sme sa skamarátili tak, že sme obe dajako vystali, keď si v prvý školský deň všetci obsadzovali spolužiakov, s ktorými budú v prvom ročníku drať lavice. Sadli sme si spolu a zostalo to tak niekoľko rokov. Spolu sme sa hrávali, navštevovali, hádali,spolu sme čítali našu prvú knižku Dovidenia Zuzanka.
Vybrali sme sa s deťmi na pravidelnú poobednú vychádzku do mesta. Popozerať výklady, zastaviť sa v cukrárni na zmrzku, pobudnúť chvíľku na ihrisku a tak. Len čo sme vyšli z domu, všimla som si povedľa idúcu staršiu pani.
Stalo sa to, keď som v školstve začínala a pasovala som sa s rôznymi problémami a začiatočníckymi chybami. Na deti som chcela byť stála iba dobrá, chcela som byť ich kamarátkou a na základe kamarátstva si budovať u nich rešpekt. Teraz viem, že to treba opačne. Najprv vzbudiť rešpekt a potom sa stať kamarátkou. Možno by sa pred mojimi očami neodohral tento príbeh. A možno by sa odohral, ale nie pred mojimi očami.