Médiá sú štvrtá veľmoc, povedal raz ktosi. Povedal to múdro, tak tomu verím. Preto ma včera vyrušila správa, podľa ktorej pán minister Jurzyca dal zelenú mediálnej vysokej škole v Bratislave, resp. odbornej vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave, inak aj AMB (znie to tak cool...)
Tak som si minule s neterkou zašla do Medickej záhrady. Bolo čosi okolo 18.00, vonku bolo príjemne a cestu, ktorá trvá za normálnych okolností asi 10 minút, sme si vychutnávali natoľko, že nám trvala niečo okolo pol hodinky.
Cez víkend som stretla Joža. Pracanta so silným zmyslom pre spravodlivoť a svojského bojovníka proti krivdám. Bol smutný. Opustili ho. Bezdomovci, ktorých prichýlil na jednu noc a ostali uňho 6 rokov.
Nikdy som nebola skalopevný fanúšik záhradkárčenia. Dalo by sa povedať, že pokiaľ som sa mohla čvachtať na holotoša v malom bazéniku, hojdať sa na húpačke, padať z korby malej oranžovej tatrovky a rozbíjať predkolenia kamarátom pri futbale, nevadilo mi ani chodiť do záhradky. Horšie to bolo, keď človek akože dospel a očakávalo sa od neho, že bude plieť burinu, okopkávať, či polievať. Vtedy som s tým sekla.
Na začiatku bola myšlienka. Tá prerástla do veľkého chcenia a odhodlania vytvoriť niečo, čo tu chýba. Vytvoriť divadlo, v ktorom budú okrem ľudí účinkovať aj kone. Divadlo, ktoré bude určené najmä detskému divákovi, bude svieže, vtipné a zaujímavé. Divadlo, do ktorého budú môcť detskí diváci aj vstupovať a spoluvytvárať ho.
Nedávno som dostala chuť na kus histórie. Zobrala som teda svoje investigatívne náradie a namierila som si to k národnej kultúrnej pamiatke ležiacej na území Dúbravky, v lokalite „Veľká lúka" - Ville rustice - rímsko-germánskej usadlosti z 3st.. Očakávam, že ju budem opúšťať s hromadou krásnych pocitov a množstvom informácií.
Pôvodne to malo byť pohodové ránko s kávičkou u dobrej známej. Bolo čosi pred ôsmou, keď som zamykala dvere svojho bytu a mierila k výťahom. A naskytol sa mi nasledovný pohľad:
Som žena. Navyše blondína. Hokeju sa, čo do pravidiel, rozumiem asi ako koza do algoritmov. No ani to ma neodradí od toho, aby som zopár úprimných riadkov nevenovala našim hokejistom.
V sobotu som prijala milé pozvanie na I. ročník paravoltížnych pretekov - pretekov detí od 4 rokov a detí s telesným postihnutím cvičiacich na koni. Rovnako ako aj pre niektoré deti, aj pre mňa bola účasť na týchto pretekoch premiérou - s trvalými následkami........a pozitívnymi účinkami, ktoré trvajú, trvajú a stále trvajú.
Tak sa jej stane, že je konfrontovaná so životnými udalosťami, ktoré ju donútia zamyslieť sa nad svojím životom, aby si na konci dňa uvedomila, že celých 28 rokov vlastne kráčala v tieni civilizačných výdobytkov.......
V prvom rade ťa pozdravuje Hanka. Vieš, to je tá, ktorej si včera v noci z auta zobral strieborný servis, notebook, lodičky, krabicu s letnými vecami a tašku s prepotenými teplákmi z fitnesscentra. Odkazuje ti, že servis si máš strčiť do riti, v tých sieťkovaných pančuchách a minisukni sa máš odfotiť a zavesiť to na facebook a prepotené veci by si mohol láskavo oprať a poslať ich na jej adresu.
Jeden by si pomyslel, že aké magické číslo. Škoda len, že sa z neho mágia vytráca hneď potom, čo dodám, že ide o netto plat učiteľa z 10 tej - platovej triedy, ktorý sa rozhodol prvým rokom zakúsiť učiteľský chlebíček.
Babina, už niekoľko rokov ťa na tomto svete niet. To však neznamená, že ťa pri sebe nemám a neriadim sa tvojimi vzácnymi radami.
Kamarátka Betka je tak milo švacnutá. Doľava. Vôbec sa za to nehanbí. Naopak, je žijúcim dôkazom toho, že úprimný ľavičiar ako druh ešte nevyhynul. Aj keď v dnešných podmienkach ide o mimoriadne ťažko obhájiteľnú orientáciu. Tuším aj zlodeji a podobné živly to majú jednoduchšie ako kamarátka Betka.
Mám taký plán. Na svoju tridsiatku sa proste prebudím a bude zo mňa dáma. S dokonale upraveným účesom, prefektne nalíčená a hneď zrána aj s distingovaným výrazom v tvári. Proste regulérne stelesnená dôstojnosť.
16.38 - na ceste z Baumaxu na Bajkalskej ulici sa odohrá nasledovná situácia. Vodička auta pripájajúceho sa z vedľajšej cesty na hlavnú pribrzdí, aby dala prednosť. Za ňou v primeranej vzdialenosti pribrzďuje aj taxík.
Sedím si vo svojom obľúbenom podniku na obede. Chrúmem vyprážaný oštiepok, rozmýšľam nad tým, kde asi končia zbytky nedojedených obedov a sledujem pritom, čo sa deje povedľa.
Vláda sa rozhodla spustiť testovanie projektu digitálnych učebníc. Stále mi nejde do hlavy, prečo sa kompetentní rozhodli vydať cestou finančne náročného projektu bez zaručeného výsledku.
Prvýkrát som ťa videla v nemocnici, v železnej postieľke. Pripadala si mi ako malý spiaci zošúverený ufónik. Dnes už pobehuješ a snažíš sa vyslovovať slová. Moja domáca prezývka ti síce robí trošku problém - miesto Chuva ti vychádza z úst „Kua", ale nevadí. Hlavne, že už ma vieš pomenovať a že popri Babi, Dedem a Kukim sa radím do skupiny tvojich blízkych.
Ráno sa prebúdzam a po letmom pohľade do zrkadla musím skonštatovať, že mojim vlasom už nič nepomôže. Ten zelektrizovaný efekt nenapravím. Keď sa nedá, tak sa nedá.
