Z primátorskej kampane favorita Smeru-SD Milana Ftáčnika mohol mať jeden dojem, že v Bratislave svitá na iné časy. Otvorená náruč, protikorupčná rétorika a transparentnosť kam len pozrieš. Rok pred voľbami je všetko inak. Dobre ukryté biznisy, zmanipulované súťaže a primátor opakovane prichytený pri klamstvách. Lámať pravidlá slušnosti a čestnosti je jedna vec, ako primátor dlhodobo a tajne porušovať ústavný zákon ale iná.
Nechať zastriekať steny podchodu pod Staromestskou ulicou graffiti sa niekomu môže javiť ako dobrý nápad. Veď čo už, aj tak to bolo večne špinavé. A na Trnavskom mýte to chvíľu fungovalo. Iný môže hovoriť o kapitulácií a definitívnom priznaní bezradnosti magistrátu. Pekná akademická debata, nebyť jednej veci. Je typicky bratislavská a volá sa travertín.
Dvadsať rokov je Bratislava hlavným mestom Slovenska. Za ten čas sa ukázali jej prednosti, ale aj slabiny. Úžasná poloha na dotyku Dunaja a Karpát, malebnosť a pohoda. Ale aj chaotický rozvoj, nedostatočné financovanie, malé kompetencie a slabé politické vedenie. Bratislava narazila na svoje limity. Cesty sú rozbité, centrum sa vyľudňuje, verejné priestory zanedbané, múry domov postriekané, príliš často je vidieť špina. Systémové dopravné projekty sa zrušili, nový územný plán je v nedohľadne. Vytúžená zmena nenastala. Ľudia začínajú hovoria o úpadku. Primátor Ftáčnik sa namiesto principiálnych riešení stará o svoje osobné postavenie.
V podstate nebolo čo riešiť. Vzácny mestský priestor chátral bez využitia. BKIS napriek snahe potenciál tržnice nevyužilo. Stará tržnica sa stala ďalšou ranou na zjazvenej tvári bratislavských verejných priestorov. Projekt Vráťme život do Starej tržnice spadol mestu do lona, ako zázrak. Lepších ľudí a projekt nenájdeme. Všetci súhlasili. Nebolo čo riešiť. Do hry ale vstúpili Smer a pán Budaj.
Nehovorím o ich obsahu. Ten sme už vnímať prestali. Reč je o ich počte. Tu totiž už dávno nejde o reklamu, ako spôsob komunikácie firiem so svojimi potenciálnymi zákazníkmi. Ide o viac. Ide o hodnotu, ktorú pre nás predstavuje Slovenská krajina, mestá a dediny. O to, ako si vážime našu vlasť. Čo pre nás znamená Slovensko. Strom poznáš po ovocí, človeka podľa skutkov. Podľa rečí sme horúci a úprimní vlastenci, podľa skutkov je nám naša vlasť obyčajnou dojnou kravou.
Vážený pán primátor, prijatie koncepcie výškovej zástavby mesta a regulácia chaotickej výstavby boli jednými z Vašich predvolebných sľubov. Pomaly sa blíži polovica volebného obdobia a ani jeden z týchto sľubov sa zatiaľ nezačal plniť. V Bratislave na najrôznejších miestach vyrastajú, alebo sa chystajú, ďalšie výškové budovy a o koncepcia výstavby evidentne stále neexistuje.
Minulý štvrtok, 27.10.2011, bratislavské mestské zastupiteľstvo opätovne rozhodovalo o návrhu primátora na zmeny vo vedení štyroch rozpočtových organizácií. Konkrétne Správy telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta SR Bratislavy (STaRZ), spoločnosti Paming, spoločnosti Marianum -pohrebníctvo mesta Bratislavy a Generálneho investora Bratislavy (GIB). V diskusii zaznelo kadečo. Mnohí neudržali nervy na uzde a nebola núdza ani o urážky a vyhrážky. Nezaškodí si preto pripomenúť skutočnosť a fakty.
Pred dvadsiatimi rokmi zo Slovenska odišli poslední sovietski vojaci. Na vlakoch si odviezli rakety, tanky, delá, čo kde našli a vykšeftili. Bolo toho požehnane. Naším problémom nie je to, čo so sebou zobrali, ale to, čo so sebou nezobrali.
Tak najnovšie sa môžeme odviesť autobusom do Parndorfu, Neusiedlu a Podersdorfu. Výborne. Na parndorfské outlety nech žiarli Aupark, je drahý, zlý a zničil obchod v centre, tak mu treba. Ale Neusiedl (po slovensky Nezider) a Podersdorf sú iný príbeh. Lákanie na burgendlandské víno a relax pri vode by malo prebrať z hlbokého spánku každého bratislavského komunálneho politika.
Bolo že to rečí. A sľubov. Nezávislý, nestranný, nepoškvrnený. Sám proti všetkým. Za poctivých a pracovitých. Všetkého do času. Presnejšie do včera.
Dlho som váhal či o tom vôbec písať. Nechce sa mi totiž k tomu vracať a znovu na to myslieť. Trasie ma od hnusu. Ale takto to ďalej nejde. Čo je veľa to je príliš.
Zdá sa, že s vizionármi, vediacimi čo všetko má Bratislava byť, sa v poslednom čase roztrhlo vrece. Verejnosť sa ešte nespamätala z revolučného objavu istého pána Hlinu, že Bratislava je vlastne Ňjú Jork, ktorýžto objav pán Hlina ilustroval okrem iného jazdou po Bratislave na ťažnom koni, presne v duchu najlepších oravských tradícií pašovania koní do Polskej, čím nám nevdojak načrtol svoj myšlienkový svet ohraničený Babiou horou na severe a sútokom Kysuce a Váhu na juhu
Pod šialenstvom si predstavujeme niečo ako trvalé bláznovstvo, poruchy vnímania reality, stratu sebaovládania, či nevypočítateľnú agresivitu. V každom prípade niečo nie normálne. A v Bratislave nákazlivé. Tempo a agresivita, s ktorým rôzne firmy zaplavujú Bratislavu svojimi billboardami, či po slovensky- veľkoplošnými reklamnými zariadeniami, nasvedčuje, že sa tu niekto asi zbláznil. Úplne a nadobro. Lebo toto nič iné ako šialenstvo byť nemôže.
Pred 42 rokmi sa Bratislava zobudila do desivého dňa. Namiesto letného, prázdninového, horúceho bratislavského dňa sa začalo peklo. Na uliciach tanky, vojaci, streľba, krik, plač, dym. Prevrátené autá, prestrieľané pneumatiky a okná, hučiace lietadlá, kvíliace sanitky, zátarasy, kontroly. Ako malý chlapec si pamätám, ako nám ruskí vojaci strieľali do garáží, ležali sme na podlahe bytu a báli sa o život. Začala sa sovietska okupácia Československa, tzv. normalizácia, jedna z najtemnejších kapitol našej novodobej histórie.
A tak sme ich tu mali zase. Našich ruských bratov. Starších bratov, rozumie sa. A ako to tak býva, starší brat je svetaznalý, všade bol a všetko videl, je mocný, veľký (vysoký?), má pod nosom fúzy a lepšiu gumipušku. A ten mladší sedí za pecou, hompáľa nohami, cmúľa si prst a čaká na darčeky. Starší prišiel, rozhliadol sa, podumal, pokýval hlavou. Múdro prehovoril, poradil, naplnil kapsu a odišiel. Že príde zas, že nezabudne. Či chceš, či nechceš.
Osud môjho mesta mi leží na srdci. Našťastie nie som sám. Bratislavu milujú aj iní. Najviac stavitelia. S úľavou a radosťou hltám správy o nových a prínosných stavbách v Ružinove, na Chalúpkovej, na nábreží Dunaja. O nadčasových vkladoch milovníkov mesta do bratislavského urbanizmu, do kvality života Bratislavčanov a ich verejných priestorov, skrátka do budúcnosti mesta. Najnovší plán na 100 poschodí uprostred lúky v Ružinove mi do očí vohnal slzy radosti. Ale rata, ľstiví Arabi nám nedožičia čo nám patrí. 828 m v akomsi Dubaji je hnusný podraz. Tomu musíme zabrániť. Volám všetkých na pomoc ! Ide o vlasť!
Nie, nezbláznil som sa. Ani gandže nepofajčil, ani trúnku nepopil. Akurát nemôžem súhlasiť s kolegyňou blogerkou, ktorá tu na konci minulého roka písala o konci socializmu s tým, že nemá čo ponúknuť. Nie som taký optimista. Bohužiaľ, stále má.
Už sa to nedá počúvať. Občania vraj stratili sociálne istoty, je najnovšia hláška prezidenta. Vraj komunistický režim ich garantoval. Premiér tiež banuje za sociálnymi istotami reálneho socializmu, vraj za štipendium si našetril na výlet na Maltu. Človek by si pomyslel, že sa zbláznili. Alebo, že žili v inej krajine. Alebo klamú až sa im z úst práši, pretože toto je do neba volajúca lož.
Vôkol poletovali snehové vločky. Držali sme sa za ruky a spievali hymnu. V očiam som mal slzy, po tele husiu kožu a v srdci zmes strachu a nadšenia. Neveril som vlastným zmyslom. Protestujeme proti komunistickému režimu, uprostred Bratislavy! Ovzdušie vibrovalo. Mierové -teraz Hodžovo- námestie sa na okamih stalo stredom vesmíru. Bolo nás veľa. Cítil som silu. Kamil prvý zakričal: Slobodu!! Vzduch sa zelektrizoval. Pohli sme sa smerom do centra.
Počiatkom týždňa prebehla médiami správa o programe návratu našich úspešných krajanov do vlasti. Pravdepodobne ide o súkromný projekt, zatiaľ neveľmi úspešný. Navrátilec je iba jeden a ich www stránky sú prázdne. Ale o to tu teraz nejde. Úspešných Slovákov pozýval domov už aj JUDr. Vladimír Mečiar. Jeho volanie zapôsobilo. Útek zo Slovenska zosilnel. Nevrátil sa skoro nik. Zdá sa, že dnes Slovensko čelí podobnej situácii. Nie sú tu kvalitní ľudia. A opäť ich vyzývajú k návratu. A opäť sa nevrátia
