Som aktívna. Niekedy. Zoznam autorových rubrík: Cool Curaçao, hlavoviny, knigy, knihy, books, Irečité Írsko, Nezaradené
Ak ste sa náhodou, objedení cigánskou z vianočných trhov a s punčom v ruke, priprechádzali v nedeľu 27.11.2016 na nábrežie Dunaji, určite ste ostali prekvapení stáť. Možno vám aj ten punč zo skrehnutej ruky vypadol.
Keď som, do nie celkom rozmrznutých prstov, chytila pištoľ, vydesene som si uvedomila, že si vôbec ale VȎBEC nič nepamätám. Na kurze TCA Pištoľ 1 som bola pred dvomi mesiacmi a z hlavy mi všetko vyfučalo.
Každý v sebe nosíme pár príbehov, ktoré nemali šancu prísť na svet. Len preto, že sme v danom okamihu nič neurobili, či nepovedali. A tak sa našou vinou vlastne vôbec nič nestalo.
„Kurnik šopa, prečo do tej ľadovej vody leziem? Veď je to studené jak sviňa. Hrabe mi! Zošalela som! Čo keby som odtiaľto ušla???? Práve som si prestala cítiť chodidlá! Už ani nemám prsty na nohách!!!! Zmrznéém!
Mechanicky kladiem jednu nohu za druhou, snažím sa prekonať bolesť v kolene a zachytávam sa aj veľkej pŕhľavy, len aby som sa vyškriabala príkrym zrázom. Mesiac v splne svieti tak silno, že nepotrebujeme žiadne baterky.
„Ty si strelená!“ zajačal na mňa z mobilu Tányčkin hlas. „Vôbec nie som strelená, veď som ešte na tej strelnici nebola!“ dovolila som si oponovať. „Ale chceš tam ísť! Načo zbrane? Ti hrabe?
„A je to aj pre ženy?“ opýtala som sa, poklopkávajúc na červeno nalakovanými nechtami po stole. „Samozrejme, je to pre kohokoľvek. Jediný limit je vek. Minimálne 15 rokov.“ Potešila som sa. „Tak dobre, tak ja si to objednám.“
Sedím v divadle a bojím sa, že budem mať strach. Nebojím sa, že ty sa budeš báť... Kto sa však bude báť za tých, ktorí sa už neboja?....A čoho sa to vlastne všetci bojíme? Všetkého, čiernej diery, bohov, choroby, lásky i samoty.
Máloktorým príbehom sa na Slovensku dostalo možnosti prezentovať sa pred verejnosťou v literárnej, filmovej i divadelnej podobe. Pišťankovym Rivers of Babylon sa to podarilo.
Môj divadelný názor si myslí, že sú inscenácie a hry, ktoré majú zmysel aj keď ich ocení len niekoľko divákov. K takýmto patrí aj Slovo Válkovo. Cez fiktívny dialóg básnika a agenta ŠTB sa pokúšame pochopiť dobu, tvorbu i politiku. Takéto veľké sústo požuje a prehltne len rozhľadený divák. A aj tomu ostane trpká pachuť na jazyku a nočná nespavosť pre ťažobu v žalúdku.
A nie na hocijaký. Do Národného divadla. Na Timravin Bál. Presnejšie povedané, na premiéru divadelného predstavenia s názvom Bál, ktoré na motívy poviedok Boženy Slančíkovej-Timravy upravil Daniel Majling.
Včera tu na blogu sme.sk pán, ešte stále úradujúci primátor, M. Ftáčnik sám seba pochválil, čo všetko spravil, aké priania splnil a sľuby dodržal. Nuž, tak som využila nahrávku a posielam smeč späť.... tento sľub NESPLNIL.
Už pri prvom pohľade do dokumentu Záväzné stanovisko hl. mesta SR Bratislava k investičnej činnosti - Areál KOLIBA, bytové domy, Brečtanová ulica – vás napadne, že to teda bude riadny horor. Keby len horor, obyvatelia Koliby sa oprávnene obávajú, že to, čo sa tu potichu pripravuje, bude pravá nefalšovaná katastrofa.
Sharon Stone Let Me Go (SSLMG) - GUnaGU Svoj divadelný názor som nechala doma, nemá rád pivnice a trápi ho alergia na plesne. A GUnaGU hrá presne v takých katakombových priestoroch. Hra SSLMG (nechce sa mi to zakaždým rozpisovať celé) je deklarovaná ako autorský odrb - dokonca aj na divákoch.
Dnes je v bratislavských podmienkach významný deň. Bude sa hlasovať o Bratislavskom lesoparku. Je preto naozaj len náhoda, že PRÁVE DNES v skorých ranných hodinách Cvičnú lúku na Kamzíku použili/zneužili akísi filmári nevyberaným spôsobom. A dosť utajene...
Ako dlhoročná gazdinka a zapálená kuchárka sa rada podelím o recept. Len tak. Na vyskúšanie, pre overenie. Môže to byť recept na koláč, kompót a trebárs aj na petíciu.
Od jari do jesene kvitnú po celom Írsku fuchsie. Sú to urastené, bohaté kríky obsypané tisíckami kvetov. Od svetloružových po tmavofialové. Kvety ako malé dokonalé dvojfarebné lampášiky či strakaté lampióny visia z každej vetvičky. Rastú všade, v parkoch, predzáhradkách, popri cestách i tak nadivoko v lesoch a na morských útesoch. Sú ich plné cintoríny aj detské ihriská. Patria k írskemu ostrovu rovnako ako orgován alebo baza k stredoeurópskym zemepisným šírkam.
Prechádzam sa pomaly po brehu kanálu s vodou. Voda tam dolu je mútne nazelenalá, skoro nepriehľadná. Len kdesi pod hladinou vidno obrysy drôteného nákupného vozíka, ktorý nejaký opitý študent z recesie ukradol spred nákupného strediska. Študentov je tu dosť, vlastne celý ostrov. Nun´s Island patrí študentom a študentkám stredných škôl i National Univerzity of Ireland. Je to stará časť Galway, má svoje neopísateľné čaro, uličky prechádzajú do mostíkov, popod ktoré tečie voda rieky Corrib, sú tu zákutia kamenných múrov obrastených zeleným machom, kde sa vyhrievajú kačky a volavky. Voda, voda, samá voda.
More, ktoré máte možnosť vidieť každý deň, je úplne iné, ako to, ktoré ste ako dieťa každú letnú dovolenku zdravili už z diaľky. Líšia sa rovnako ako domáce a divé zvieratá.
Vidím veci inakšie ako ostatní. Bojujem s tým už od detstva. Prvé okuliare som zakopala na pieskovisku. Zatiaľ čo iné deti stavali vysoké hrady, ja som hĺbila jamy v rohoch, kde som potajme zahrabávala nenávidené „škulky“. Ale čím som staršia, mám neodbytnejší pocit, že moje iné videnie sveta sa netýka len očí. Tá obrysová rozostrenosť či výrazová neurčitosť tvárí idúcich proti mne núti moju predstavivosť veci si domýšľať.
