Andrea Ostrihoňová
Recept na chutnú petíciu
Ako dlhoročná gazdinka a zapálená kuchárka sa rada podelím o recept. Len tak. Na vyskúšanie, pre overenie. Môže to byť recept na koláč, kompót a trebárs aj na petíciu.
Som aktívna. Niekedy. Zoznam autorových rubrík: Cool Curaçao, hlavoviny, knigy, knihy, books, Irečité Írsko, Nezaradené

Ako dlhoročná gazdinka a zapálená kuchárka sa rada podelím o recept. Len tak. Na vyskúšanie, pre overenie. Môže to byť recept na koláč, kompót a trebárs aj na petíciu.

Od jari do jesene kvitnú po celom Írsku fuchsie. Sú to urastené, bohaté kríky obsypané tisíckami kvetov. Od svetloružových po tmavofialové. Kvety ako malé dokonalé dvojfarebné lampášiky či strakaté lampióny visia z každej vetvičky. Rastú všade, v parkoch, predzáhradkách, popri cestách i tak nadivoko v lesoch a na morských útesoch. Sú ich plné cintoríny aj detské ihriská. Patria k írskemu ostrovu rovnako ako orgován alebo baza k stredoeurópskym zemepisným šírkam.

Prechádzam sa pomaly po brehu kanálu s vodou. Voda tam dolu je mútne nazelenalá, skoro nepriehľadná. Len kdesi pod hladinou vidno obrysy drôteného nákupného vozíka, ktorý nejaký opitý študent z recesie ukradol spred nákupného strediska. Študentov je tu dosť, vlastne celý ostrov. Nun´s Island patrí študentom a študentkám stredných škôl i National Univerzity of Ireland. Je to stará časť Galway, má svoje neopísateľné čaro, uličky prechádzajú do mostíkov, popod ktoré tečie voda rieky Corrib, sú tu zákutia kamenných múrov obrastených zeleným machom, kde sa vyhrievajú kačky a volavky. Voda, voda, samá voda.

More, ktoré máte možnosť vidieť každý deň, je úplne iné, ako to, ktoré ste ako dieťa každú letnú dovolenku zdravili už z diaľky. Líšia sa rovnako ako domáce a divé zvieratá.

Vidím veci inakšie ako ostatní. Bojujem s tým už od detstva. Prvé okuliare som zakopala na pieskovisku. Zatiaľ čo iné deti stavali vysoké hrady, ja som hĺbila jamy v rohoch, kde som potajme zahrabávala nenávidené „škulky“. Ale čím som staršia, mám neodbytnejší pocit, že moje iné videnie sveta sa netýka len očí. Tá obrysová rozostrenosť či výrazová neurčitosť tvárí idúcich proti mne núti moju predstavivosť veci si domýšľať.

Keďže som vedela, že sa budem vyjadrovať ku knihe Havranie dievča, tvrdo a nekompromisne som sa vyhýbala všetkým hodnoteniam, článkom a blogom na túto tému.

Na Bielu sobotu som trochu neplánovane a trochu náhodou zablúdila na Olšanské hřbitovy v Prahe. S fotoaparátom. Bola som tak prekvapená tým, čo som uvidela, že som neodolala. A urobila som pár záberov. Nikdy som nikde nič podobné nevidela.....

Zobrala som svoj názor do divadla. Na premiéru. Názor trochu protestoval. Buddenbrookovci od Thomasa Manna nepatria k jeho obľúbeným literárnym dielam. A ani k mojim

Kedy-tedy sa v obchode, v dlhšej šóre pred pokladňou prichytím, že tupo civím do nákupných košíkov ľudí stojacich pred a za mnou. Predpokladám, že tak robia aj iní ľudia. Človeka pri takejto činnosti napadajú všelijaké myšlienky a asociácie. Aké zámery majú spolunakupujúci s obsahom svojich košíkov?

Musím sa priznať, že knižná Madame Bovary ma k smrti nudila, ale ospravedlňuje ma, že som ju čítala vo veku, keď ma jej osud vôbec neoslovil.

Čo ma v Izraeli prekvapilo? Nebolo toho málo. Niektoré veci boli skôr úsmevné, iné príjemné a niektoré naozaj dojemné. Prekvapilo ma, že v každom kostole sú záchody. Teda, niekde sú zvonku kostola, ale napríklad pri Kristovom hrobe sú priamo v budove chrámu - a unisex!! Ja viem, tisíc rokov náboženskej turistiky má aj takéto dôsledky...

V Izraeli sa oslavuje sedem prírodných druhov- pšenica, jačmeň, hrozno, figovník, datle, granátové jablko a med, ktoré charakterizujú krajinu. Detičky z kresťanskej školy v Káne Galilejskej šli uličkou do kostola, ktorý sme práve opustili - miestni žiačikovia boli súčasťou osláv granátového jablka. Ochotne a s úsmevmi zapózovali.

V starom meste Jeruzalem skoro ráno. Presnejšie o pol ôsmej. Pri potulkách po úzkych uličkách môžete stretnúť všelikoho mieriaceho všelikam. Len turisti ešte spia.....

Našou základňou a východiskovou bázou pre všetky výlety po Izraeli bol Bethlehem. Áno, Beth Lehem - dom chleba - my na Slovensku sme to "h" niekde stratili. Ale je to ten správny Betlehem. Jedno z troch miest palestínskeho územia v tesnej blízkosti Jeruzalemu. Bolo to vlastne tak blízko, že ste si pri ceste autobusom ani nevšimli, že ste Jeruzalem opustili... Žiadne prázdne neobývané priestory, opustené polia alebo nebodaj lesíky. Jedno ste si ale všimnúť museli.

Do Tel Avivu sme prileteli večer 9. septembra 2013. Bol to jeden z tých termínov, v ktorom mala byť Sýria už celkom určite pod paľbou.....

Odmietam sa na stromy v lese pozerať ako na neživé kubíky drevnej hmoty. Pre mňa sú to živé tvory - dýchajú, rastú, chorejú a starnú.... Rovnako ako my, ľudské bytosti.

Kto z nás by nechcel oslavovať sté narodeniny pri plnom vedomí, duševne svieži, s výnimočne dobrým trávením a relatívne pohyblivý.... Asi sa to mnohým nepodarí, ale dôležité je, že sa to podarilo hrdinovi knihy "Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol".

Ešte pred Vianocami som dostala knihu. Pre mňa ako knihofila to bolo skôr za trest ako darček. Pred sviatkami bol taký frmol, že čítať bolo priam nemožné.

„Mal dojem, že nestojí na zemi, ale visí z oblohy.Pomaličky sa obrátil o stoosemdesiat stupňov a vdýchol prázdnotu priestoru okolo seba.Zdalo sa, že jeho pľúca nikdy nebudú dostatočne veľké, aby vdýchli do seba také množstvo vzduchu, jeho oči nikdy neobsiahnu ten obrovský priestor, nikdy nezačuje celú silu prevaľujúceho sa, revúceho oceánu."

Neboli celkom z tohto sveta. Teda - boli tu, sú tu a všetci ich berieme ako súčasť nášho sveta - ale nie sú to „našinci". Kdesi som sa stretla s výrazom „vašinci", to je presne to, čo som pocítila pri pohľade na nich. Boli v každom ohľade, v každom okamihu - trochu viac. Viac štíhli, viac elegantní, viac príťažliví, viac z toho sveta než tohto.