Som aktívna. Niekedy. Zoznam autorových rubrík: Cool Curaçao, hlavoviny, knigy, knihy, books, Irečité Írsko, Nezaradené
Vidím veci inakšie ako ostatní. Bojujem s tým už od detstva. Prvé okuliare som zakopala na pieskovisku. Zatiaľ čo iné deti stavali vysoké hrady, ja som hĺbila jamy v rohoch, kde som potajme zahrabávala nenávidené „škulky“. Ale čím som staršia, mám neodbytnejší pocit, že moje iné videnie sveta sa netýka len očí. Tá obrysová rozostrenosť či výrazová neurčitosť tvárí idúcich proti mne núti moju predstavivosť veci si domýšľať.
Keďže som vedela, že sa budem vyjadrovať ku knihe Havranie dievča, tvrdo a nekompromisne som sa vyhýbala všetkým hodnoteniam, článkom a blogom na túto tému.
Na Bielu sobotu som trochu neplánovane a trochu náhodou zablúdila na Olšanské hřbitovy v Prahe. S fotoaparátom. Bola som tak prekvapená tým, čo som uvidela, že som neodolala. A urobila som pár záberov. Nikdy som nikde nič podobné nevidela.....
Zobrala som svoj názor do divadla. Na premiéru. Názor trochu protestoval. Buddenbrookovci od Thomasa Manna nepatria k jeho obľúbeným literárnym dielam. A ani k mojim
Kedy-tedy sa v obchode, v dlhšej šóre pred pokladňou prichytím, že tupo civím do nákupných košíkov ľudí stojacich pred a za mnou. Predpokladám, že tak robia aj iní ľudia. Človeka pri takejto činnosti napadajú všelijaké myšlienky a asociácie. Aké zámery majú spolunakupujúci s obsahom svojich košíkov?
Musím sa priznať, že knižná Madame Bovary ma k smrti nudila, ale ospravedlňuje ma, že som ju čítala vo veku, keď ma jej osud vôbec neoslovil.
Čo ma v Izraeli prekvapilo? Nebolo toho málo. Niektoré veci boli skôr úsmevné, iné príjemné a niektoré naozaj dojemné. Prekvapilo ma, že v každom kostole sú záchody. Teda, niekde sú zvonku kostola, ale napríklad pri Kristovom hrobe sú priamo v budove chrámu - a unisex!! Ja viem, tisíc rokov náboženskej turistiky má aj takéto dôsledky...
V Izraeli sa oslavuje sedem prírodných druhov- pšenica, jačmeň, hrozno, figovník, datle, granátové jablko a med, ktoré charakterizujú krajinu. Detičky z kresťanskej školy v Káne Galilejskej šli uličkou do kostola, ktorý sme práve opustili - miestni žiačikovia boli súčasťou osláv granátového jablka. Ochotne a s úsmevmi zapózovali.
V starom meste Jeruzalem skoro ráno. Presnejšie o pol ôsmej. Pri potulkách po úzkych uličkách môžete stretnúť všelikoho mieriaceho všelikam. Len turisti ešte spia.....
Našou základňou a východiskovou bázou pre všetky výlety po Izraeli bol Bethlehem. Áno, Beth Lehem - dom chleba - my na Slovensku sme to "h" niekde stratili. Ale je to ten správny Betlehem. Jedno z troch miest palestínskeho územia v tesnej blízkosti Jeruzalemu. Bolo to vlastne tak blízko, že ste si pri ceste autobusom ani nevšimli, že ste Jeruzalem opustili... Žiadne prázdne neobývané priestory, opustené polia alebo nebodaj lesíky. Jedno ste si ale všimnúť museli.
Do Tel Avivu sme prileteli večer 9. septembra 2013. Bol to jeden z tých termínov, v ktorom mala byť Sýria už celkom určite pod paľbou.....
Odmietam sa na stromy v lese pozerať ako na neživé kubíky drevnej hmoty. Pre mňa sú to živé tvory - dýchajú, rastú, chorejú a starnú.... Rovnako ako my, ľudské bytosti.
Kto z nás by nechcel oslavovať sté narodeniny pri plnom vedomí, duševne svieži, s výnimočne dobrým trávením a relatívne pohyblivý.... Asi sa to mnohým nepodarí, ale dôležité je, že sa to podarilo hrdinovi knihy "Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol".
Ešte pred Vianocami som dostala knihu. Pre mňa ako knihofila to bolo skôr za trest ako darček. Pred sviatkami bol taký frmol, že čítať bolo priam nemožné.
„Mal dojem, že nestojí na zemi, ale visí z oblohy.Pomaličky sa obrátil o stoosemdesiat stupňov a vdýchol prázdnotu priestoru okolo seba.Zdalo sa, že jeho pľúca nikdy nebudú dostatočne veľké, aby vdýchli do seba také množstvo vzduchu, jeho oči nikdy neobsiahnu ten obrovský priestor, nikdy nezačuje celú silu prevaľujúceho sa, revúceho oceánu."
Neboli celkom z tohto sveta. Teda - boli tu, sú tu a všetci ich berieme ako súčasť nášho sveta - ale nie sú to „našinci". Kdesi som sa stretla s výrazom „vašinci", to je presne to, čo som pocítila pri pohľade na nich. Boli v každom ohľade, v každom okamihu - trochu viac. Viac štíhli, viac elegantní, viac príťažliví, viac z toho sveta než tohto.
Knihy sú ako sny. Niektoré sny ani nechcete snívať a predsa s nimi neviete a nemôžete prestať. Rovnaké je to aj s niektorými knižkami. Lovci mozgov od Jo Nesbo a sú príbehom, ktorý je na môj vkus až príliš plný krvi, násilia, zbraní, strachu a výkalov. Škandinávsky prekomplikované, kriminálne preladené, mŕtvolami prehustené, všetci hrdinovia s nevysloviteľnými menami.....
To mne teda nehrozí. Ani vo sne nie. Povie si každá žena... ale je to pravda? Hoci je knižka Milovala som manipulátora Caroline Bréhatovej rozsahom neveľká, je tak prepchatá pocitmi, dojmami, krikom a slzami, že z nej priam cez obal kypia. Emócie kypeli aj zo mňa, keď som si ju čítala.
U nás v rodine sa knihy považovali a považujú za rovnocenných obyvateľov bytu. Zdieľajú s nami životný priestor a tešia príbehmi, ktoré nám rozprávajú. Knihy si neuveriteľne vážim a v mojej kabelke nájdete skôr knižku ako rúž či hrebeň.
Klasický sci-fi príbeh s obvyklými postavami dobrých a zlých, nadprirodzenými silami a schopnosťami obdarených hrdinov odniekadiaľ z vesmíru. S beštiami, chimérami, obludami i domácimi zvieratkami. Len zelení mužíčkovia s tykadlami v ňom chýbajú a nikto tam netelefonuje domov.
