Človek, občan, otec, manžel. Od roku 2022 píšem pre týždenník .týždeň. Zoznam autorových rubrík: Politika, Spoločnosť, Veda, Fimfárum, Zápisky z ciest, Kultúra, Príroda, Srandičky, Predvolebné články, Súkromné, Nezaradené
Dnes bolo veľmi zábavné sledovať, ako pán minister križovatiek, koľajníc, telefónov a poštárov otváral priamo pred kamerami do alobalu zabalené ponuky záujemcov o bratislavské a košické letisko. Navýšenia sumy za letiská sú naozaj mohutné – 3,3 a 4,5 miliardy korún. Pán minister je spokojný, snaží sa nám to predať ako úspech. Mne sa to skôr zdá nehorázne.
Existuje mnoho spôsobov opozičnej politiky. V rôznych krajinách a v rôznych historických dobách sa realizovali tie najrôznejšie metódy, ako voličov presvedčiť o tom, že nedostatok dôvery, udelenej vo voľbách, bol neoprávnený a že práve opozícia má lepšie riešenia pre problémy krajiny ako vládnuce strany. Od obštrukcie, ktorú v československých dejinách po prvý krát použili komunisti ešte za prvej republiky, cez nekonečné faktické poznámky, či úplné úlety, akým bola napr. opozičná zmluva v susedných Čechách až po vytrvalé odvolávanie ministrov.
Róbert Fico nám prostredníctvom svojej novonadobudnutej hlásnej trúby, teda odborov, oznámil po x-tý krát, že sa máme úplne zle. Ani len úroveň reálnych miezd spred novembra ´89 sme nedosiahli! Len som si v duchu povedal: „CHVALABOHU, že sme tú „úroveň“ ešte nedosiahli a snáď už ani nikdy nedosiahneme!“. Keby to bolo možné, poslal by som príslušného odborárskeho predstaviteľa, opäť poslušne plniaceho príkazy nejakej strany, aj keď s iným názvom, ale rovnakými ľuďmi, patrične vybaveného tvrdou československou menou rokov osemdesiatych, do minulosti s jednoduchou úlohou: Nakúpiť mi zopár vcelku bežných vecí:
Zvolebnieva sa a niektorí politickí predstavitelia, aj keď sa ich parlamentné voľby priamo netýkajú sa začínajú krásne vyfarbovať. Keď si pripomenieme reči Roberta Fica o znárodňovaní letísk (zostane len pri letiskách, alebo sa bavíme aj o SPP, SE, Slovnafte, VW či iných „zlatých sliepkach“ slovenskej ekonomiky?), neprekvapí ani pán prezident. V tomto týždni „zaperlil“ hneď dvakrát.
Občas mávam bizarné sny. Tie obyčajné, príjemné, či jemne hororové si väčšinou nepamätám, aj keď si vo sne vždy hovorím, že toto by som si chcel zapamätať. Poznáte ten pocit, keď vo sne robíte veci, ktoré sú úplne v rozpore s vašim bdelým ja? Vraždíte, bijete sa, robíte neuveriteľné kúsky a sami seba nespoznávate? Sú to sny, ktoré sa zabudnúť nedajú, aj keď by ste stokrát chceli. Aj preto, že stopy po nich sú príliš zrejmé: čelo mokré od potu, pocit, že človeka práve prešiel parný valec a hnusná pachuť v ústach. Ako by ste vypili pohár plný octu.
Presne toľko hlasov som dostal v regionálnych voľbách. Na zvolenie to nestačilo, ale tak veľkú a rozvetvenú rodinu zase nemám, takže som rád, že sa podarilo osloviť aj tých, ktorí ma osobne nepoznajú. Je to pre mňa signál, že značka OKS je pre niektorých občanov stále zárukou kvality a ponúka slušnú alternatívu dnešných parlamentných strán. Dôkazom je aj zvolenie Petra Tatára a Františka Šebeja do zastupiteľstva BSK. Som presvedčený o tom, že urobia maximum pre realizáciu nášho volebného programu. Všetkým mojim voličom sa chcem touto cestou poďakovať za hlas a vyjadriť nádej, že sa to nabudúce podarí. Ďakujem!
Navonok to vyzerá ako jasný prípad – zarytí odporcovia euroústavy si opäť našli nejaký spôsob, ako „otravovať“ inak dúhovými farbami hrajúci slovenský eurooptimizmus a tento krát do toho zatiahli aj Ústavný súd a prezidenta. A ešte chcú aj referendum, ktoré zase bude stáť zbytočne veľa peňazí. Radšej pridajme dôchodcom! Alebo zdravotníctvu, školstvu a ja neviem komu ešte. Ideálna téma pre uhorkovú sezónu.
Máloktorý predpis v oblasti podnikania ma dokáže rozpáliť dobiela. Zákon a vyhláška o povinnosti viesť zoznamy všetkých papierov, ktoré firma vyprodukovala, medzi takéto vzácne výnimky patrí. Chápem, ak chce mať štát prehľad o podnikaní, keď treba vypĺňať všelijaké tlačivá, prehľady a štatistické hlásenia, ale nútiť podnikateľov, aby pomaly každý zdrap toaletného papiera registrovali a uskladňovali v trezore len preto, aby si nejaký archivár alebo historik mohol o 100 rokov pozrieť, či Vám správne fungovali črevá, keď ste sedeli vo firme, je už aj na mňa veľa. Preto mám návrh, ako sa vyhnúť tejto štátom nariadenej a realizovanej buzerácii (sorry, ale jemnejší výraz ma nenapadá):
Asi nikto vybavený zdravým rozumom nepochybuje, že boj proti Hitlerovi bol spravodlivou vojnou. Keby ste sa ale to isté opýtali ľudí v roku 1938, odpoveď by zďaleka nebola taká jednoznačná. Možno by sa dokonca väčšina priklonila k myšlienke rokovania a ústupkov. Pri príležitosti 60. výročia konca 2. svetovej vojny sa tu ukazujú zaujímavé paralely.
Po krátkom období, kedy v slovenských médiách prebiehala aspoň aká-taká diskusia okolo spôsobu ratifikácie Ústavy pre Európu nastalo v posledných týždňoch akési mrtvolné ticho.
Mimoriadne hlúpa otázka. Každý rozumný a normálny človek vie, že bol. Ale táto otázka, či skôr jej druhá polovica je príčinou sporu, ktorý ma vedie k malej analýze. Už aj preto, lebo sa stále neviem rozhodnúť – zrušiť, alebo nezrušiť paragraf o „osvienčimskej lži“ (§261 platného Trestného zákona)?
Na Slovensku je to tak... Tento slogan sa za Mečiara stal symbolom absurdnosti slovenskej politickej scény a vlastne celého verejného života na Slovensku. Oveľa závažnejšie je ale, že Mečiarom sa táto absurdnosť ani nezačala, ani neskončila.
Keď sa prehrýzam nekonečnými článkami eurooptimistov, pesimistov a iných –istov, mám pocit, že nám čosi dôležité uniká.
V snahe, aby vyhlásenie petičného výboru k petícii za očistu súdnictva nebolo príliš dlhé a komplikované, neuviedli sme v ňom všetky dôvody, ktoré nás viedli k vyhláseniu petície.
