Komunitný projekt v Ugande (www.lakebunyonyi.net), americký manžel, dve dcéry, online vzdelávanie a chuť cestovať a objavovať nové veci... Zoznam autorových rubrík: africký život, americký život, len tak kecam, Súkromné, Nezaradené
Čítala som nedávno dva články o mobilných telefónoch v Afrike. Jeden vravel o tom, ako počet užívateľov mobilov v Afrike prudko rastie a aký je to úžasny biznis pre operátorov a druhý o tom, ako sú operátori v Afrike nešťastní, lebo ľudia sa oveľa viac prezváňajú, než by telefonovali. Oboje je pravda a aj keď netuším, ako sa to vyrovnáva pre mobilných operátorov, vidím ako to vyzerá v praxi.
Donedávna si naša dnes štvorročná dcéra rozdiely vo farbe pokožky nevšímala. Ľudia sa delili na kamarátov a cudzích a to, že niektorí kamaráti mali inú farbu pokožky jej pripadalo ako detail nehodný povšimnutia.
V jednom z vedúcich ugandských denníkov vyšiel minulý týždeň rozsiahly článok o problémoch ohľadom sexual harasment na Makerere Univerzite v Kampale a o nutnosti zaviesť presné definície, čo vlastne sexuálnym obťažovaním je a čo nie je.
Rozmýšľali ste niekedy o tom, aký je to pocit, keď sa za Vami na ulici každý obzrie, keď ľudia zastanú s otvorenými ústami, pustia, čo držia v rukách a s nadšeným úsmevom na Vás pozerajú? Skúste sa vybrať do rurálnej Ugandy...
A navyše takto prevádzkovať reštauráciu? Nuž, v Ugande má pripojenie na elektrickú sieť tak 3-5% populácie...
Zhruba pred rokom som na blogu uverejnila článok , v ktorom som vysvetľovala, ako je možné, že od mladého človeka, ktorý sa rozhodol, že je ochotný bez nároku na mzdu ísť pomôcť v rozvojovej krajine aj tak niekto požaduje uhradenie nákladov – letenky, či ubytovania a stravy. Tak aby som nielen odradzovala, ale aj povzbudila, tu sa snažím ponúknuť pár tipov, že ako si dobrovoľnícky pobyt zorganizovať a zabezpečiť – či už taky, kde letenku a pobytové náklady niekto hradí, alebo taký, kde si to dobrovoľník uhradí sám.
Boli sme na týždeň v hlavnom meste Ugandy Kampale, a v hoteli sme urobili vážnu strategickú chybu – pri odchode z hotela na pár hodín sme nezamkli dvere na balkóne izby na prvom poschodí. Naivne sme sa spoliehali na to, že v dobre stráženom areáli hotela s trojmetrovým plotom zakončeným ostnatým drôtom so zamknutou bránou so strážnikom, ktorý zodpovedne zapisuje kto ako a prečo do areálu vchádza by nám nemalo veľa zlého hroziť. Nuž, behom trojhodinovej neprítomnosti nám z izby zmizol laptop.
Bezpečnosť na ugandských cestách je termín nezmyselný, nakoľko výrazy bezpečnosť a ugandské cesty akosi nejdú dokopy.
„Neviem ako tam u vás v Amerike, ale tu u nás....“ „Eeee, aj nie som z Ameriky, ja som z Európy“. „Naozaj? No to je jedno...“ Takýto dialóg som tu viedla nespočetne krát. A to aj s ľuďmi, ktorí ma nejaký čas poznajú a predpokladala som, že ak si aj nepamätajú kuriózny názov mojej krajiny, aspoň ten kontinent majú správne...
V horách juhozápadnej Ugandy malo kedysi prakticky každé údolie svojho ducha, svojich vlastných bohov, svoje vlastné zvyky. Zhodou okolností to bola práve bohyňa Nyabinghi z uagndsko-rwandského pohraničia, komu sa podarilo stať slávnou ďaleko mimo svojho pôvodného regiónu...
Pravdu povediac, keby som žila na Slovensku, tak ma nad tým asi ani nenapadne rozmýšľať. Ale tu, v našom zapadlom kúte Ugandy jednoducho nie je škola, kam by som chcela svoje deti poslať, takže sme túto možnosť začali tak akosi prirodzene zvažovať.
Podľa správ to našincovi pomaly pripadá akoby ľudia v Afrike okrem vzájomného vraždenia sa takmer ani nič iné nerobili. Laždú chvíľu niekde vypukne krvavý konflikt a my len žasneme, ako je to možné, ako k takému niečomu mohlo dôjsť a začíname mať pochybnosti o tom, či má zmysel snažiť sa takýmto ľuďom nejako vôbec pomáhať... Nemôžem si v žiadnom prípade dovoliť tvrdiť, že rozumiem tomu, prečo sa konflikty v Afrike tak často strhávajú, ale tu uvádzam niekoľko faktov, ktoré možno osvetlia aspoň niektoré aspekty komplexných problémov.
V Ugande sú Vianoce bubnovacím sviatkom. 25. decembra sa od rána do večera ozývajú bubny zo všetkých okolitých dedín, v rôznych rytmoch a tóninách. Ako kulisa k sviatočnej atmosfére je to celkom fajn...
V októbri a novembri sme podnikli 6týždňový veľkovýlet. Leteli sme do Johannesburgu, prenajali si tam auto, potom strávili 5 dní v Kruger parku, následne sa presunuli do Botswany. Tam sme absolvovali Salt Panes, potom národný park Chobe, potom prešli so Zambie. Strávili niekoľko príjemných dní v meste Livingstone, obdivujúc Viktóriine vodopády y oboch strán, potom jednu noc na ostrove na Zambezi a prechod do Namíbie. Cez Caprivi strip sme prešli do Etosha parku, ďalej postupovali na juh a západ a zastavili sa v Sossuvlei na pieskových dunách. Potom prešli na juh až do Cape Town a pomaly sa cez vínne oblasti vrátili do Johannesburgu a na lietadlo domov – do Ugandy. A toto všetko s nami radostne preskákali aj dcéry – staršia tri a pol ročná, mladšia jeden a pol. Užili sme si to aj my aj oni, aj keď každý trochu ináč. Tu je pár poznámok o tom, že ako to vyzeralo...
Commonwealth Heads of Governments Meeting, konajúci sa každé dva roky v niektorej členskej krajine. Väčšinou Alžbeta II ako hlava Commonwelath-u tieto meetingy poctí svojou prítomnosťou. V týchto dňoch sa CHOGM koná v Kampale – hlavnom meste Ugandy a krajina je už niekoľko mesiacov hore nohami.
Do narodenia našej prvej dcéry ostávalo ešte niekoľko mesiacov, keď manžel prehlásil, že samozrejme že z ekologických dôvodov budeme používať látkové plienky. Najprv som si myslela, že je to vtip. Kto sa s tým predsa dnes v ére pampersiek ešte zdržiava?
“Uganďania sú pomalí a leniví. Nerozmýšľajú, lebo nemusia. Veľmi si zvykli, že sa im každý snaží pomôcť a už to začínajú vyžadovať a zneužívať”. Toto som si nedávno prečítala ako názor Slováka, ktorý nejaký čas pracoval v Ugande ako konzultant. Mierne povedané ma takéto názory iritujú…
„Obdivujem ťa, že si schopná žiť v Afrike. Tie neustále občianske vojny v afrických krajinách...“ Toto som nedávno čítala v maile od jednej kamarátky. Nie je s takýmto pohľadom na Afriku sama, ľudí, ktorí sa pozerajú na Afriku ako na jednoliaty „Čierny kontinent“, neustále zmietaný krvavými konfliktami je pomerne veľa.
Sú ľudia, ktorí sú presvedční, že keď má človek malé deti, tak akékoľvek cestovanie – a hlavne cestovanie na väčšie vzdialenosti pre ne nie je vhodné, minimálne im to naruší režim, ktorý je pre malé deti dôležitý, zbytočne ich to vystresuje a znervózni a v mladom veku si z ciest aj tak nič nezapamätajú a nič im to nedá.
Väčšinou, ak v reštaurácii na Slovensku nedostanete čo chcete, alebo služby sú pomalé, je to spôsobené takým klasickým socialistickým nezáujmom personálu a ak už nič iné, aspoň si sami pre seba môžete na hňupov neochotných ponadávať. V Afrike sú ale tieto situácie vo veľkej väčšine spôsobené práve nadmernou snahou potešiť a vyhovieť – človek potrebuje trpezlivosť a optimiznus, lebo v takejto situácii sa ani len spravodlivo rozčúliť dosť dobre nedá.
