https://www.facebook.com/pivacekblogRád píšem a rád stretávam inšpiratívnych ľudí, preto som okrem článkov začal robiť rozhovory, ktoré publikujem na mojom blogu. Mojím detským snom je vydať knihu. Zoznam autorových rubrík: Business Stories, Moji veľkí priatelia, Rozhovory, Spoločnosť a tak, Spolok sv. Vincenta de Paul -, Zamyslenia, Recenzie, Reality & stavby, Deti, mládež, tábory, Stalo sa..., Ľudia, kamaráti, Fotografie, Slovensko moje, Veď už ma nekop:-), Depresia, Súkromné, Nezaradené
(Osobné rozprávanie o depresii 2) Prišiel som si na svoje. Auto ma ticho unášalo do Pešti na letisko a ja som bol celý bez seba. Tlačili sme sa tam piati, ale to mi nevadilo. Toto hádam nemôže byť ani pravda!? Bola, ale nie v tom správnom čase.
(Osobné rozprávanie o depresii 1) Bol to najväčší sen môjho života, na ktorý som sa pripravoval osem rokov. No túžil som po ňom odmalička. Boli časy, keď som neveril, že mám nejakú šancu.
S mojou drahou máme úspešne za sebou ďalšiu svadbu. Nebola síce naša, ale zato sme sa bavili výborne. Ja, ako znamenitý odporca tancovania, alebo lepšie povedané, „nevhodný kandidát Bailanda“, som mal opäť hrôzu práve pred touto prečudesnou aktivitou.
Ľvov som si veľmi obľúbil – priam som si ho zamiloval. Prechádzky mestom, pozorovanie ľudí žijúcich svoj každodenný život, deti naháňajúce sa pred divadlom alebo pískanie električiek, medzi ktorými sa motajú večne uháňajúce maršutky.
Vo Ľvove som sa prvý raz ocitol v zime 1999, kde sa nás zopár dobrovoľníkov z detských táborov na Zakarpatí rozhodlo okúsiť niečo na severe. Naprieč Ukrajinou sme sa vydali do Ľvova (po ukrajinsky Ľviv).
Letím z práce ako divý, aby som to stihol. Desať poschodí, predlhočizná Obchodná ulica, zopár schodov a som tam. Ponorím sa do ticha. Len sochy, naveky nemenné, mĺkve ticho a hŕba (odpustite mi to slovo) seniorov. Kostol Sv. Trojice.
Počuť ropzrávať Gorana, bývalého narkomana zo Splitu, jeho hrubý hlas, pomaly hľadajúci slová, bolo naozaj veľmi silným zážitkom. Slová, ktoré padali na zem ako kusy olova, človek nechápavo otváral ústa a nejeden, kto ho počul, sa neubránil slzám. Tu je prepis jeho svedectva - o živote, ktorý toľko ráz mohol skončiť smrťou, ale nakoniec skončil požehnaním.
Pri mojich potulkách Oravou ma už po neviem koľký raz nohy zaviedli do Zuberca, malebnej dedinky na úpätí Roháčov. To, že sú tieto hory môjmu srdcu blízke, vie hádam každý. No v týchto končinách môžete v malebnej prírode nájsť aj iné atrakcie - také, ktorým pomohol sám človek.
Močenok dýchal pokojnou atmosférou nedeľného popoludnia. Len kde-tu zopár ľudkov trúsiacich sa po ulici. Moja prvá návšteva tejto dedinky neďaleko starobylej Nitry, ktorá sa v posledných dňoch preslávila najmä klubom, ktorého šéf „odpálil“ jedného z popredných mužov slovenského futbalu.
Veľmi som sa pobavil na článku môjho dlhoročného kamaráta a šachového spolubojovníka Martina Marušica o povestnom šťastíčku. To som ešte netušil, čo sa mi stane dnes ráno cestou do práce.
Zúčastnil som sa na podivnom stretnutí s ešte divnejším krycím menom – OSS. Vraj Ohne stretnutia snúbencov. Moja drahá ma vytiahla… samozrejme… sám by som sa na také niečo nebol dal. Prišli sme na miesto konania do Žiliny, akurát pár minút pred začiatkom. Hneď nás rozdelili do iných izieb – mňa prevelili k chalanovi z Oravy a moju milú, čo to spískala, zas k tej jeho.
Určite to pozná každý z nás. Práca, iné povinnosti, u niekoho deti doma, u iného šport a potom ešte raz práca a povinnosti. Celé zopakované tisícšestotridsaťsedem krát. Vyšľapané, dôverne známe chodníčky životom. ... vtom sa však vkradne niečo, čo naruší tento zdanlivý pokoj.
Nie, nebude reč o známom spevákovi s ešte príznačnejším menom. Rád by som čo-to napísal o ďalšom Karlovi, ktorý dostal do vienka minimálne tak veľký dar ako ten prvý. Hudobný skladateľ, otec mnohých českých aj celosvetových hitov, piesní, ktoré som počul, spieval si, mal rád... aj napriek tomu, že som netušil, že sú jeho. Karel Svoboda.
Od nepamäti ma fascinovali reklamy. Najmä tie televízne, ktoré sa snažia zaujať svojím akčným, estetickým alebo iným poňatím. Po nich väčšinou nasleduje priamo nadväzujúca billboardová kampaň.
„No, chlapče, my sme predali byt za 26 tisíc“, uzavrie môj otec debatu a mojom budúcom bývaní. To sa písal rok 1986 a naši sa sťahovali z Malaciek do Bratislavy, kde mama dostala podnikový byt za symbolickú cenu. Kto by to nebral, najmä ak by tušil, akým smerom sa celý blázinec s bývaním posunie za pár rokov.
Tento rok som začal s darčekmi hádam až priskoro. Pred Vianocami mi takpovediac trochu došiel dych. Unavený prácou, starosťami som sa s nechuťou pustil do kupovania tých posledných. V každom „hyper-“ a „super-“ som sa doslova potkýnal o ľudí, ktorí pobehovali s tým istým cieľom. S láskou kúpiť niečo svojim blízkym, pritom nervózni, podráždení, neberúc ohľad na nikoho.
Nedávno sa mi dostala do rúk kniha s týmto názvom. Podtitul – Tajomstvá duše ženy. Napísaná manželmi Johnom a Staci Eldredge.
...alebo o jednom fajn chlapovi, ktorý to už nevydržal so „svojimi“ šiestimi ženami...
Dlho so váhal a odhodlával sa napísať ďalší diel o Krásach Slovenska. Bolo to akokeby z prílišného rešpektu pred všetkým tajomným, záhadným a veľkým, čo pod svojím rúškom zakrýva Spiš. Poďme aspoň malý kúsok poodhaliť spolu.
Včera som znova pocítil, aký je to veľký a dušu prenikajúci pocit, keď človeku niekto niečo odpustí. Keď mu odpustí Boh, je to o to väčšia udalosť. Nechcem teraz propagovať svoju vieru, chcem sa pár vetami zastaviť nad zmyslom odpustenia v živote.
