Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, fejtóny, moje šibnuté rozprávky, kritika, Súkromné, poviedočky
Je to skúsený muž, má prax v parlamente, má bohaté skúsenosti s politikou. Určite bude dobrý minister. Takto nejako povedala včera jedna poslankyňa svoju múdru reč o tom, prečo práve nejaký úplne neznámy chlapík, ktorý má, mimochodom, vyštudovanú vojenskú školu, môže byť ministrom životného prostredia.
Ach jaj, čo všetko ešte bude musieť Slovač podstúpiť, aby sa prebrala? To sme fakt taký divný národ, že ani s palicou po čumáku sa nepreberieme? Verím, že to nie je pravda, že ide len o akúsi novinársku kačicu s riadne čaptavými plávacími blanami…
Tento môj opätovný „útok“ na učiteľskú obec prosím, nechápte ako jednostranný. Je to len snaha nájsť nejaký kompromis, ktorý, obávam sa, vyústi do jediného riešenia - asi to svoje dieťa dám na inú školu. Aby bol aj vlk sýty aj baran celý.
(Smiešna stará) komunistka sa rozhodla kandidovať za prezidentku. Nebudem ju menovať, nedajbože, ešte ma zavrú. Zrejme sa nechala inšpirovať jedným z bývalých prezidentov, ktorý napriek svojej komunistickej minulosti dokázal, že sa nedá znechutiť minulosťou, tobôž nie vlastnou. „Čo bolo bolo, teraz skúsme nájsť to podstatné,“ spieva Jožo Ráž. Podstatné je, že nemá hanby!
Aj vy patríte k tým, čo i stačí pozrieť sa na večru a už priberáte? Koľkokrát som si povedala, že už nevečeriam, a vždy to prišlo: párky, paštéta, neskutočný hlad, ktorý v práci vôbec nepociťujem sa večer ozve strašnou silou. Nepomáha ani nalievať sa čajom bez cukru či minerálkou.
Pričmochtala sa na zastávku, za sebou pomaly ťahala škrípajúci vozík s čímsi, čo zrejme bolo pre ňu vzácne. Vo vetrovke, hoci bolo teplo. Smerom ku mne vyslala štrbavý úsmev a hneď spustila: „Viete, idem na stanicu, ja zbieram plechovky od piva…“
Slota je všade, ako v tom vtipe, že sa bojím otvoriť paštétu, lebo aj tam ho nájdem. Nesúďme náš národ podľa nejakých pár ksichtov, čo sedia v parlamente. Je to smutné, ale niekedy musím dať za pravdu môjmu svokrovi, čo je 11 rokov mŕtvy, a ten bol po rodičoch Maďar, aj keď srdcom Slovák a hovoril: Buta tóth... Blbý Slovák... Mala som chuť mu jednu prisušiť, lebo neviem, koho tým myslel. Mňa dúfam nie.
Otvorili Max. Len tak, ako správny gadžo v meste, som sa vybrala pozrieť sa tam. Hneď na úvod auto, vycapené ihneď pri vchode, aby ste si nemysleli, že je to nejaký ledajaký prior z môjho detstva. Ale aj napriek kobercom a horibilným cenám, nič moc.
Včuľ pred chvíľou prišla kolegyňa s vtipne-tragickou hláškou, že za tri útržky taoleťáku vo verejnom vecku na stanici pýtali 6 korún. Všetka česť, vecká zmodernizovali veľmi vkusne…
Už mi lezú na nervy tie všetky články o Smere a Ficovi. Ale toto je vrchol. Vraj chcú vyberať deťom hudbu! To je čosi ako z hororu od Hitchocka, keď malý Anthony, nejaká beštiálna príšera, čítal ľuďom myšlienky a keď sa mu niečo nepáčilo, jednoducho ho odstránil. Skúsili ste už dieťaťu vybrať hudbu do Mp3?
Na Slovensku stojí kilometer diaľnice miliardu. Fakt. A to nemá míľniky obité zlatom a čiary na ceste vykladané diamantmi. Minule dávali v správach, že prekrytie fontán v BA bude stáť milión korún. Taký igelitový stan vo forme kupoly na tri-štyri fontány. No čo na tom môže stáť milión?
Znie to veľmi pekne. Určite také existujú. Ale nie všetky sú také. Bohužiaľ. Niektoré sú bezcitné, kruté a bezohľadné. Hovoria priateľovi, čo sa s ním včera kamarátili, že smrdí, je debil, a vymyslia si aj horšie nadávky. Kam sa podeli dobré deti? Také, čo podržia kamoša, stoja pri ňom, nenadávajú a majú kúsok toho zázračného citu, nazývaného empatia?
Minule som dostala doporučený list od všeobecnej zdravotnej poisťovne. Vraj nemám doklad o tom, že od 17. 6. 2000 do 20.6.2000 som zaplatila zdravotné poistenie. Po ôsmich rokoch! Bolo to vtedy, keď sa mi skončila materská a do ôsmich dní som sa mala ísť hlásiť na úrad práce. Prišlo mi to sprvu smiešne, ale keď som si nalistovala na nete zákon, ktorý sa tam citoval, smiešne to byť prestalo.
Sedadlo v autobuse. Taký koženkový fľak, na ktorý si sadnete, keď sa už nevládzete ani voziť. Koľko príhod sa mi odvíja v hlave, keď sa zahľadím na ten kúsok oddychového priestoru. Asi všetky mamičky mi dajú za pravdu, že čas, ktorý signalizuje koniec deväťmesačného „nosenia batoha“, sa zdá byť neuveriteľne dlhý. Škrtala som si dni v kalendári. Počítala hodiny. Termín sa blížil. Už len tri dni...
Výkvet národa slovenského máme v tej národnej zrade. Smiešne, ale občas sa aj pobavím. Ako toť včera. Poznáte to Slotove: Ja neuverím Mečiarovi, že je mŕtvy… Aj keby bol, ešte mu dám pod nos zrkadielko, či naozaj… A podobné bonmoty. Niekedy sú tí naši poslanci naozaj zábavní. A robia naozaj zázračné veci. Najmä, ak im ide o dvíhanie vlastnej životnej úrovne či utajovanie čiernej minulosti.
