Dôchodca s pestrou škálou záujmov. Zoznam autorových rubrík: Genealógia, Turistika, Cykloturistika, Cestovanie, Fotoreportáže, Súkromné, Nezaradené, Ako to vidím ja, Storočné noviny, Šariština
Rozľahlá, 11 kilometrov dlhá Kôprová dolina, tvorí hranicu medzi Vysokými a Západnými Tatrami. Od Tichej doliny ju chráni hrebeň Litovských kôp, od východu rázsocha Kriváňa a zo severu je ohraničená hrebeňom Vysokých Tatier.
Tichá dolina je najvýchodnejšia a jedna z najdlhších dolín Západných Tatier. Na západe je lemovaná hrebeňom Liptovských Tatier, na východe Liptovskými Kopami. Na severe a severozápade ju lemuje štátna hranica s Poľskom, prechádzajúca príťažlivým vápencovým hrebeňom Červených vrchov s dominatnými vrcholmi Kresanica a Malolučňiak. Do povedomia verejnosti sa Tichá dolina spolu s Kôprovou dostala najmä po veternej kalamite v roku 2004 sporom lesníkov a ochranárov o tom, či ťažiť kalamitné drevo, alebo ponechať na prírodu, nech si poradí sama.
Ocitol som sa na štyri noci v hoteli Kriváň v Podbanskom. Bol by to hriech, nevyraziť hneď v prvé ráno na ozajstný Kriváň, symbol Slovákov. Bol som na ňom síce už trikrát, ale od môjho posledného výstupu uplynulo trinásť rokov. Po výdatných raňajkách ma manželka zviezla na Tri studničky a v podvečer čakala na môj telefón. Počasie bolo ideálne a snáď prvýkrát som nemusel počas túry registrovať čas (stihnúť vlak, či autobus), tak som si to patrične užil.
Pozývam svojich cestovateľských priaznivcov na virtuálnu prechádzku do Malej Fatry. V predchádzajúcom blogu sme vystúpili zo Štefanovej cez Medziholie na Veľký Rozsutec a zostúpili do sedla Medzirozsutce. Do Štefanovej sa vrátime cez tiesňavy Tesná rizňa a Horné diery.
Jeden z najkrajších slovenských kopcov, Veľký Rozsutec, sa mi napriek pokročilému veku doposiaľ nepodarilo pokoriť. Dávny sen sa mi splnil až počas včerajšieho tropického dňa.
Najzaujímavejšia prístupová cesta ku Kláštorisku v Slovenskom raji vedie zo severu Kláštorskou roklinou. Roklina vytvorená potokom, prameniacim pod Kláštoriskom a ústiacim do Hornádu, bola sprístupnená až v roku 1960. Prvým krokom k sprístupneniu Kláštorskej rokliny bolo vybudovanie lanovej lávky pri ústi rokliny do Hornádu v rámci sprístupňovania Prielomu Hornádu.
Slovenský raj je jednou z najkrajších prírodných oblastí Slovenska. Priťahuje turistov a milovníkov prírody najmä svojimi roklinami a Prielomom Hornádu. Tentoraz som si naplánoval prejsť z vlakovej zastávky v Spišských Tomášovciach cez Tomašovský výhľad a Prielom Hornádu hore Kláštorskou roklinou na Kláštorisko.
Z turistiky mám najradšej hory, z hôr mám najradšej skaly. Pri plánovaní jednodňových výletov vlakom som objavil dva skalné útvary, ktoré som ešte nevidel. Najväčší skalný hríb v Európe pri Markušovciach a travertínový masív Dreveník by sa dali stihnúť za jeden deň a k tomu ako bónus Spišský hrad.
Najprístupnejším štítom vo Vysokých Tatrách je Predné Solisko. Zo Štrbského plesa naňho vystúpite za dve a pol hodiny a ak sa k Chate pod Soliskom vyveziete lanovkou, tak ste na vrchole za hodinu.
Medzery medzi tohtoročným letným dažďom využívam aspoň na kratšie cyklovýlety. Vo štvrtok sa mi dokonca podarilo obehať Zemplínsku šíravu včítane jazera Vinné a ani som nezmokol.
V nedeľu bolo v Malej Fatre nádherné slnečné počasie. Využil som ho na záver svojho víkendového pobytu na prechod Šútovskou dolinou zo Snilovského sedla cez Mojžišove pramene a Šútovsky vodopád.
Ako som sa už zmienil v predchádzajúcom článku, po piatkovom daždi som sa vzdal plánu vystúpiť v sobotu na Veľký Rozsutec. Kvôli šmykľavému terénu som sa netradične do Snilovského sedla vyviezol lanovkou. Dobre som urobil, ušetril som poldruha hodiny času a sily na dlhšiu hrebeňovku.
Do Krivánskej Malej Fatry som sa chystal už dlhšie, zabezpečiť nocľah pre jednu osobu je však problém. Dohodol som sa s prevadzkárom Chaty na Grúni na dvoch nociach s polpenziou v najbližšom voľnom termíne. Ten bol 15. júla, tak som mal týždeň na prípravu. Vytýčil som si maximalistický plán, v piatok prejsť Janošíkové diery, v sobotu vyliezť na Veľký Rozsutec a v nedeľu prejsť cez Snilovské sedlo popri chate pod Chlebom, Mojžišových prameňoch k Šútovskému vdopádu a potom sa už pohodlnou cestičkou dostať k vlaku do Šútova. Prečítal som si všetko o Kriváňskej Malej Fatre a mal som pripravené náhradné trasy. Keď som v Žiline v piatok pred dvanástou vystúpil z vlaku, začalo pršať. A keď som si v poludňajšom autobuse do Terchovej s naplno pracujúcimi stieračmi vypočul, aký lejak tu bol v noci, nemal som z toho najlepší pocit.
Cyklus fotoreportáži z osemdňového túlania po českom vidieku som začal chronologickým opisom cesty, pokračoval som piatimi fotoreportážami zo severočeských skalných útvarov. Ukončiť ho chcem výberom toho najkrajšieho z mestečiek, v ktorých sme sa zastavili.
Národná prírodná pamiatka Pánska skala je vulkanický čadičový útvar, ktorý vyčnieva z náhornej plošiny pri Kamenickom Šenove v severných Čechách. Skalu tvoria až 15 metrov dlhé a 20-25 cm široké, štyri až šesťhranné čadičové stĺpy, usporiadané zvisle a šikmo. Útvar je známy pre svoj vzhľad ako "kamenné varhany". Vďaka ľahkej prístupnosti je to najnavštevovanejší geologický útvar v Čechách. Menej známa, ale zato mohutnejšia skalná stena z čadičových stĺpov je na neďalekom Zlatom vrchu.
Národná prírodná pamiatka Pravčická brána je najznámejším geomorfologickým útvarom českých skalných miest. Nachádza sa v národom parku České Švajčiarsko, v blízkosti nemeckej hranice, 4 kilometre od Hřenska. Svojimi rozmermi (výška 16 m, šírka 27 m, šírka oblúka 7 m, minimálna hrúbka oblúka 3 m) je to najväčšia pieskovcová skalná brána v Európe. Na skalný oblúk je od roku 1980 prísny zákaz vstupu, pretože vďaka zrýchlenej erózii vplyvom človeka sa skalný oblúk stenčil za predchádzajúcich 100 rokov o 70 cm.
Popri Adršpašsko-teplických skalách ma pri potulkách Českom najviac oslovilo České Švajčiarsko. Tento najmladší národný park v Česku, vyhlásený v roku 2000 na rozlohe 79 kilometrov štvorcových, sa nachádza v severných Čechách. Je súčasťou širšej oblasti Labských pieskovcov, nazývaných už dve storočia Českým a Saským Švajčiarskom.
Známejším a navštevovanejším z dvoch skalných miest Adršpašsko-teplických skál je skalné mestečko Adršpach. Rozpriestiera sa na ploche 20 kilometrov štvorcových v nadmorskej výške 500 m n.m. Pomenovanie dostalo podľa neďalekej zrúcaniny hradu Adršpach. Vstup do areálu je z dediny Dolní Adršpach, do ktorého sa dostanete po ceste z mestečka Teplice nad Metují (cca 5 km). Adršpašské skaly sú skutočným prírodným zázrakom. Vstupom do Adršpašských skál sa ocitnete akoby v inom svete. Hneď po vstupe do areálu sa pred vami na peknej zelenej lúke objavia nádherné obrovské skaly rozmanitých tvarov.
Ako obdivovateľ prírody som pri tohtoročných potulkách Českom opäť zistil, že aj v blízkych Čechách sa nachádzajú prírodné skvosty, ktoré som ešte nevidel. Najviac ma uchvátili Adršpašsko-teplické skaly a České Švajčiarsko. Národná prírodná rezervácia Adrpašsko-teplické skaly je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Broumovsko a nachádza sa v severovýchodnom výbežku Čiech pri hraniciach s Poľskom. Východiskovým bodom pre turistiku v tomto národnom parku je mestečko Teplice nad Metují, nachádzajúce sa 26 km severne od Náchoda a cca 30 km východne od Trutnova.
Po mesačnej stresujúcej práci sčítacieho komisára som sa veľmi tešil na už tradičné júnové potulky so svojimi súrodencami, žijúcimi na opačnom konci Slovenska. Po minuloročnom Taliansku sme si tentoraz vybrali Česko. Postupovali sme osvedčeným spôsobom, nemali sme presný plán cesty, kľučkovali sme po českom vidieku a keď sa nám v podvečer niekde zapáčilo, tak sme si tam pozháňali nocľah. Táto taktika sa nám opäť osvedčila, videli sme nádhernú prírodu, aj architektúru, nocovali sme na viacerých atraktívnych miestach.
