Dôchodca s pestrou škálou záujmov. Zoznam autorových rubrík: Genealógia, Turistika, Cykloturistika, Cestovanie, Fotoreportáže, Súkromné, Nezaradené, Ako to vidím ja, Storočné noviny, Šariština
Tretí rok som sledoval letný pléner rezbárov v Klokočove pri Zemplínskej šírave. Výsledkom troch plénerov je 14 zastavení Krížovej cesty a reliéf Klokočovskej Bohorodičky. Kostolík v Klokočove, na severnom brehu Zemplínskej šíravy, je najznámejším pútnickým miestom gréckokatolíckych veriacich v zemplínskom regióne.
Ďalším z kopcov Malej Fatry, ktorý sa dá prejsť z Terchovej za dopoludnie, sú Boboty. Hrebeň Bobôt je dlhý dva a pol kilometra a tiahne sa od Tiesňav na východ k sedlu Vrchpodžiar pri Jánošíkovych dierach. Zo severu masív ohraničuje obec Terchová a jej časť Biely Potok, z juhu Nová dolina vo Vrátnej a Štefanová.
Ocitnúť sa v Terchovej a nevybehnúť si na nejaký malofatranský kopec, to by som považoval za hriech. Mojim prvoradým turistickým cieľom počas tohtoročných Jánošíkovych dní bol Malý Rozsutec, na ktorý som minulý rok nestihol vyliezť. Keďže som vlani z Veľkého Rozsutca schádzal dolu Hornými dierami, teraz som si to namieril opačne.
Tohto skvelého folklórneho podujatia som sa zúčastnil prvýkrát a prinášam si z neho len tie najlepšie dojmy. Jubilejnému 50. ročníku Jánošíkovych dní prialo aj počasie. V Terchovej zapršalo vo štvrtok popoludní, čo príjemne osviežilo vzduch pred slávnostným otvorením podujatia. Po peknom piatku, sobote a nedeľňajšom dopoludní sa rozpršalo až po populárnom konskom vozovom sprievode.
Dňom 1. júla 2012 vstúpila do platnosti novela zákona č. 281/1997 Z. z. o vojenských obvodoch, ktorá okrem iného umožňuje vstup širokej verejnosti na územie vojenských obvodov bez nutnosti mať povolenie ministerstva obrany. Táto novela sa týka aj vojenského obvodu Valaškovce, na území ktorého sa nachádza najvyšší zemplínsky vrch Vihorlat.
Najnavštevovanejšou roklinou Slovenského raja je Suchá Belá. Dôvodom jej obľúbenosti je ľahká dostupnosť z osady Podlesok pri Hrabušiciach, ale aj jej podmanivá krása. Roklina bola dlhý čas panenským územím. Prvá skupina prešla celou 4 km dlhou roklinou s prevýšením 409 m v roku 1910. Sprístupnená verejnosti bola až v roku 1959 po zabezpečení kritických miest technickými pomôckami.
Pri svojich denných cyklovýletoch po málo frekventovaných cestách pozorujem okolitú prírodu. Včera upútali moju pozornosť divé maky za obcou Veľké Revištia.
Včera sa mi splnil ďalší turistický sen. Prešiel som sa po úseku schengenskej hranice a zároveň vystúpil na najvyšší kopec svojho rodného okresu Sobrance. Tým najvyšším kopcom nášho okresu je Vetrová skala (1024 m n.m.) v podcelku Vihorlatských vrchov Popriečny.
Včera otváral humenský Klub vojenskej histórie Beskydy nový náučný chodník Po stopách Veľkonočnej bitky v Karpatoch 1915/2012. Akcie som sa zúčastnil s michalovskými turistami a gymnazistami. Do obce Výrava pri poľských hraniciach, juhovýchodne od Medzilaboriec, nás prišla z Michaloviec takmer stovka. S Humenčanmi a miestnymi sa nás nazbieralo cca 150.
28. ročník Veľkonočného výstupu na Šimonku (1092 m n.m.), najvyšší vrch Slánskych vrchov, už tradične zorganizovali prešovskí turisti. Náš Prvý michalovský klub slovenských turistov absolvoval výstup, podobne ako vlani, spoločne s turistami zo Strážskeho. Po vlaňajšom 20-kilometrovom okruhu z Hermanoviec sme si tohto roku zvolili menej náročnú trasu z lokality Laš nad obcou Zamutov.
Prírodné jazero Morské oko v pohorí Vihorlat je sprístupnené z Remetských Hámrov asfaltovou cestou. Autom sa dostanete až na záchytné parkovisko v lokalite Krivec, kilometer pod jazerom. Bicyklom môžte vyšľapať až k jazeru, musíte však z parkoviska prekonať výškový rozdiel 60 metrov. Ja to mám z domu z obce Úbrež na Morské oko 17 km. Ide sa stále do kopca, musím prekonať prevýšenie 490 metrov, zvládam to na cestnom bicykli za poldruha hodiny. Naspäť sa skotúľam aj za polhodinku, ak sa po ceste nezastavím.
V chránenom vtáčom území Senianske rybníky, juhovýchodne od Michaloviec, ornitológovia usporiadali v podvečer Dňa vtákov exkurziu pre verejnosť s názvom Vítanie žeriavov. Tisíce žeriavov popolavých si tu robí niekoľkotýždňovú prestávku počas jarnej migrácie z Afriky a Blízkeho východu do škandinávskych tundier.
V prvý jarný víkend som si to opäť zamieril na bicykli smerom na Zemplínsku šíravu. Tentoraz som prešiel severné pobrežie a bol som sa pozrieť aj na Vinianske jazero.
Bicyklujem denne, bez ohľadu na ročné obdobie, stačí mi, ak su suché cesty a teplota nad nulou. Včerajšieho pekného počasia prvého jarného dňa som využil na cyklovýlet k Zemplínskej šírave. Cestou som sa zastavil v prírodnej rezervácii Pod hrabinami, našej najväčšej lokalite bledule jarnej karpatskej.
Vyhliadkový kopec Roh sa nachádza vo východnej časti Vihorlatských vrchov, mimo hlavného hrebeňa. Za dobrej viditeľnosti z neho dovidieť nielen na hrebeň Vihorlatu a hraničný hrebeň Popriečneho, ale aj na ukrajinské Poloniny. Včerajšieho pekného počasia využilo na peknú zimnú túru 11 turistov z oboch michalovských turistických klubov.
Keď som bol v prvej polovici minulého roku ako bloger na niekoľko mesiacov vyradený z výberu Sme, sľúbil som adminom, že ak ma do výberu vrátia, nebudem už písať o Cigánoch, ani o politike, ale budem sa držať osvedčených fotoreportáži z turistiky. V letnej turistickej sezóne sa mi vcelku darilo, aj som potešil svojich priaznivcov dvadsiatkou blogov na danú tému. Potom prišla turisticky ideálna (dlhá, teplá a najmä suchá) jeseň, ja som však mal smolu. Od septembra do decembra som polovičku času preležal, súžovaný rôznymi chorobami. K desiatke mojich diagnóz sa pridali aj také, že som nemohol sadnúť ani na svoj obľúbený bicykel. S veľkým potešením, ale aj závisťou som čítal blogy Janka Urdu, Zuzky Minarovičovej a ďalších milovníkov prírody, ako si užívajú v našich krásnych horách. Ako rekvovalescent som sa po takmer štvormesačnej nútenej prestávke zúčastnil až silvestrovského výstupu na Sninský kameň, z ktorého je môj posledný blog. Nesmierne som sa tešil na autobusový zájazd do Vysokých Tatier a Spišskej Kapituly, s dvojtýždňovým predstihom naplánovaný našim novým farárom na sobotu 4. februára.
Včera sa uskutočnil už 15. ročník výstupu na najkrajší vrch pohoria Vihorlat - Sninský kameň. Podľa odhadu zakladateľa tradície silvestrovských výstupov, rodáka zo Sniny, rímskokatolíckeho farára Mariána Fencáka, sa včerajšej akcie zúčastnilo približne 350 turistov a milovníkov prírody. Aj keď akcia nie je veľmi propagovaná, ani centrálne organizovaná, zúčastňuje sa jej čoraz viac ľudí. Turistické kluby z okolia si organizujú výstup samostatne, pribúda aj neorganizovaných milovníkov prírody. Prichádzajú celé rodiny, poniektorí aj s malými deťmi.
V hlavnom meste Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, 120-tisícovom Užhorode, som bol niekoľkokrát, žijem totiž iba 20 km od neho. Moja prababička chodila za monarchie a 1. ČSR do Užhorodu peši, bolo to naše župné mesto. Nebyť hraníc, aj ja by som si tam určite zašiel na bicykli aspoň raz mesačne. Užhorod v roku 1938 pripadol Maďarsku, v roku 1945 Sovietskemu zväzu a v roku 1991 Ukrajine. Keď pri rekonštrukcii hraničného priechodu Vyšné Nemecké - Užhorod pred pár rokmi zrušili prechod pre peších a cyklistov, zostala pre tieto kategórie turistov možnosť prejsť ukrajinské hranice iba cez Ubľu, alebo Veľké Slemence. Že je to dlhá obchádzka, presvedčil som sa minulý rok pri účasti na cyklistickej akcii Zelená míľa v Užhorode. Tachometer môjho bicykla vtedy nameral 180 km. Na niekoľkohodinové čakanie na hraniciach nemám dosť trpezlivosti, preto tam autom nechodím. Užhorod som si doposiaľ nikdy nenašiel času poriadne obzrieť, preto som tentoraz išiel linkovým autobusom.
Národná prírodná rezervácia Furkotská dolina je terasovitá úzka dolina medzi hrebeňmi Ostrej a Solísk. Je vyše 5 kilmetrov dlhá, zo severu uzavretá Furkotským štítom, na juh klesá k magistrále medzi Štrbským a Jamským plesom. Vyteká z nej Furkotský potok, ktorý po sútoku so Zlomiskovým potokom vytvára Biely Váh. Hrebeň Solísk medzi Furkotskou a Mlynickou dolinou vytvára hranicu povodia Váhu a Popradu, teda v konečnom dôsledku Čierneho a Baltského mora.
Po výstupe na Kriváň a "oddychovke" na bicykli v Tichej a Kôprovej doline, som si na tretí deň pobytu v Tatrách naordinoval opäť náročnú celodennú túru. Bol to okruh po žltej značke zo Štrbského Plesa Mlynickou dolinou do Bystrého sedla a návrat Furkotskou dolinou. Túto túru som v dávnejšej minulosti absolvoval dvakrát, ešte cez staré Bystré sedlo - lávku. Tá sa nachádzala cca 30 metrov severnejšie od súčasného sedla. Približne pred 15 rokmi bol chodník pre zosuv skál posunutý na terajšie miesto. Z pôvodného sedla viedol neoficiálny chodník na neďaleký Furkotský štít, na ktorý som si aj ja odbehol pri svojom druhom výstupe. Môj tretí okruh touto trasou pred dvanástimi rokmi už viedol novým sedlom, ktoré tvorí úzka štrbina medzi skalami, cez ktorú by mal objemnejší turista problém prejsť.
