Dôchodca s pestrou škálou záujmov. Zoznam autorových rubrík: Genealógia, Turistika, Cykloturistika, Cestovanie, Fotoreportáže, Súkromné, Nezaradené, Ako to vidím ja, Storočné noviny, Šariština
Vyhliadkový kopec Roh sa nachádza vo východnej časti Vihorlatských vrchov, mimo hlavného hrebeňa. Za dobrej viditeľnosti z neho dovidieť nielen na hrebeň Vihorlatu a hraničný hrebeň Popriečneho, ale aj na ukrajinské Poloniny. Včerajšieho pekného počasia využilo na peknú zimnú túru 11 turistov z oboch michalovských turistických klubov.
Keď som bol v prvej polovici minulého roku ako bloger na niekoľko mesiacov vyradený z výberu Sme, sľúbil som adminom, že ak ma do výberu vrátia, nebudem už písať o Cigánoch, ani o politike, ale budem sa držať osvedčených fotoreportáži z turistiky. V letnej turistickej sezóne sa mi vcelku darilo, aj som potešil svojich priaznivcov dvadsiatkou blogov na danú tému. Potom prišla turisticky ideálna (dlhá, teplá a najmä suchá) jeseň, ja som však mal smolu. Od septembra do decembra som polovičku času preležal, súžovaný rôznymi chorobami. K desiatke mojich diagnóz sa pridali aj také, že som nemohol sadnúť ani na svoj obľúbený bicykel. S veľkým potešením, ale aj závisťou som čítal blogy Janka Urdu, Zuzky Minarovičovej a ďalších milovníkov prírody, ako si užívajú v našich krásnych horách. Ako rekvovalescent som sa po takmer štvormesačnej nútenej prestávke zúčastnil až silvestrovského výstupu na Sninský kameň, z ktorého je môj posledný blog. Nesmierne som sa tešil na autobusový zájazd do Vysokých Tatier a Spišskej Kapituly, s dvojtýždňovým predstihom naplánovaný našim novým farárom na sobotu 4. februára.
Včera sa uskutočnil už 15. ročník výstupu na najkrajší vrch pohoria Vihorlat - Sninský kameň. Podľa odhadu zakladateľa tradície silvestrovských výstupov, rodáka zo Sniny, rímskokatolíckeho farára Mariána Fencáka, sa včerajšej akcie zúčastnilo približne 350 turistov a milovníkov prírody. Aj keď akcia nie je veľmi propagovaná, ani centrálne organizovaná, zúčastňuje sa jej čoraz viac ľudí. Turistické kluby z okolia si organizujú výstup samostatne, pribúda aj neorganizovaných milovníkov prírody. Prichádzajú celé rodiny, poniektorí aj s malými deťmi.
V hlavnom meste Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, 120-tisícovom Užhorode, som bol niekoľkokrát, žijem totiž iba 20 km od neho. Moja prababička chodila za monarchie a 1. ČSR do Užhorodu peši, bolo to naše župné mesto. Nebyť hraníc, aj ja by som si tam určite zašiel na bicykli aspoň raz mesačne. Užhorod v roku 1938 pripadol Maďarsku, v roku 1945 Sovietskemu zväzu a v roku 1991 Ukrajine. Keď pri rekonštrukcii hraničného priechodu Vyšné Nemecké - Užhorod pred pár rokmi zrušili prechod pre peších a cyklistov, zostala pre tieto kategórie turistov možnosť prejsť ukrajinské hranice iba cez Ubľu, alebo Veľké Slemence. Že je to dlhá obchádzka, presvedčil som sa minulý rok pri účasti na cyklistickej akcii Zelená míľa v Užhorode. Tachometer môjho bicykla vtedy nameral 180 km. Na niekoľkohodinové čakanie na hraniciach nemám dosť trpezlivosti, preto tam autom nechodím. Užhorod som si doposiaľ nikdy nenašiel času poriadne obzrieť, preto som tentoraz išiel linkovým autobusom.
Národná prírodná rezervácia Furkotská dolina je terasovitá úzka dolina medzi hrebeňmi Ostrej a Solísk. Je vyše 5 kilmetrov dlhá, zo severu uzavretá Furkotským štítom, na juh klesá k magistrále medzi Štrbským a Jamským plesom. Vyteká z nej Furkotský potok, ktorý po sútoku so Zlomiskovým potokom vytvára Biely Váh. Hrebeň Solísk medzi Furkotskou a Mlynickou dolinou vytvára hranicu povodia Váhu a Popradu, teda v konečnom dôsledku Čierneho a Baltského mora.
Po výstupe na Kriváň a "oddychovke" na bicykli v Tichej a Kôprovej doline, som si na tretí deň pobytu v Tatrách naordinoval opäť náročnú celodennú túru. Bol to okruh po žltej značke zo Štrbského Plesa Mlynickou dolinou do Bystrého sedla a návrat Furkotskou dolinou. Túto túru som v dávnejšej minulosti absolvoval dvakrát, ešte cez staré Bystré sedlo - lávku. Tá sa nachádzala cca 30 metrov severnejšie od súčasného sedla. Približne pred 15 rokmi bol chodník pre zosuv skál posunutý na terajšie miesto. Z pôvodného sedla viedol neoficiálny chodník na neďaleký Furkotský štít, na ktorý som si aj ja odbehol pri svojom druhom výstupe. Môj tretí okruh touto trasou pred dvanástimi rokmi už viedol novým sedlom, ktoré tvorí úzka štrbina medzi skalami, cez ktorú by mal objemnejší turista problém prejsť.
Rozľahlá, 11 kilometrov dlhá Kôprová dolina, tvorí hranicu medzi Vysokými a Západnými Tatrami. Od Tichej doliny ju chráni hrebeň Litovských kôp, od východu rázsocha Kriváňa a zo severu je ohraničená hrebeňom Vysokých Tatier.
Tichá dolina je najvýchodnejšia a jedna z najdlhších dolín Západných Tatier. Na západe je lemovaná hrebeňom Liptovských Tatier, na východe Liptovskými Kopami. Na severe a severozápade ju lemuje štátna hranica s Poľskom, prechádzajúca príťažlivým vápencovým hrebeňom Červených vrchov s dominatnými vrcholmi Kresanica a Malolučňiak. Do povedomia verejnosti sa Tichá dolina spolu s Kôprovou dostala najmä po veternej kalamite v roku 2004 sporom lesníkov a ochranárov o tom, či ťažiť kalamitné drevo, alebo ponechať na prírodu, nech si poradí sama.
Ocitol som sa na štyri noci v hoteli Kriváň v Podbanskom. Bol by to hriech, nevyraziť hneď v prvé ráno na ozajstný Kriváň, symbol Slovákov. Bol som na ňom síce už trikrát, ale od môjho posledného výstupu uplynulo trinásť rokov. Po výdatných raňajkách ma manželka zviezla na Tri studničky a v podvečer čakala na môj telefón. Počasie bolo ideálne a snáď prvýkrát som nemusel počas túry registrovať čas (stihnúť vlak, či autobus), tak som si to patrične užil.
Pozývam svojich cestovateľských priaznivcov na virtuálnu prechádzku do Malej Fatry. V predchádzajúcom blogu sme vystúpili zo Štefanovej cez Medziholie na Veľký Rozsutec a zostúpili do sedla Medzirozsutce. Do Štefanovej sa vrátime cez tiesňavy Tesná rizňa a Horné diery.
Jeden z najkrajších slovenských kopcov, Veľký Rozsutec, sa mi napriek pokročilému veku doposiaľ nepodarilo pokoriť. Dávny sen sa mi splnil až počas včerajšieho tropického dňa.
Najzaujímavejšia prístupová cesta ku Kláštorisku v Slovenskom raji vedie zo severu Kláštorskou roklinou. Roklina vytvorená potokom, prameniacim pod Kláštoriskom a ústiacim do Hornádu, bola sprístupnená až v roku 1960. Prvým krokom k sprístupneniu Kláštorskej rokliny bolo vybudovanie lanovej lávky pri ústi rokliny do Hornádu v rámci sprístupňovania Prielomu Hornádu.
Slovenský raj je jednou z najkrajších prírodných oblastí Slovenska. Priťahuje turistov a milovníkov prírody najmä svojimi roklinami a Prielomom Hornádu. Tentoraz som si naplánoval prejsť z vlakovej zastávky v Spišských Tomášovciach cez Tomašovský výhľad a Prielom Hornádu hore Kláštorskou roklinou na Kláštorisko.
Z turistiky mám najradšej hory, z hôr mám najradšej skaly. Pri plánovaní jednodňových výletov vlakom som objavil dva skalné útvary, ktoré som ešte nevidel. Najväčší skalný hríb v Európe pri Markušovciach a travertínový masív Dreveník by sa dali stihnúť za jeden deň a k tomu ako bónus Spišský hrad.
Najprístupnejším štítom vo Vysokých Tatrách je Predné Solisko. Zo Štrbského plesa naňho vystúpite za dve a pol hodiny a ak sa k Chate pod Soliskom vyveziete lanovkou, tak ste na vrchole za hodinu.
Medzery medzi tohtoročným letným dažďom využívam aspoň na kratšie cyklovýlety. Vo štvrtok sa mi dokonca podarilo obehať Zemplínsku šíravu včítane jazera Vinné a ani som nezmokol.
V nedeľu bolo v Malej Fatre nádherné slnečné počasie. Využil som ho na záver svojho víkendového pobytu na prechod Šútovskou dolinou zo Snilovského sedla cez Mojžišove pramene a Šútovsky vodopád.
Ako som sa už zmienil v predchádzajúcom článku, po piatkovom daždi som sa vzdal plánu vystúpiť v sobotu na Veľký Rozsutec. Kvôli šmykľavému terénu som sa netradične do Snilovského sedla vyviezol lanovkou. Dobre som urobil, ušetril som poldruha hodiny času a sily na dlhšiu hrebeňovku.
Do Krivánskej Malej Fatry som sa chystal už dlhšie, zabezpečiť nocľah pre jednu osobu je však problém. Dohodol som sa s prevadzkárom Chaty na Grúni na dvoch nociach s polpenziou v najbližšom voľnom termíne. Ten bol 15. júla, tak som mal týždeň na prípravu. Vytýčil som si maximalistický plán, v piatok prejsť Janošíkové diery, v sobotu vyliezť na Veľký Rozsutec a v nedeľu prejsť cez Snilovské sedlo popri chate pod Chlebom, Mojžišových prameňoch k Šútovskému vdopádu a potom sa už pohodlnou cestičkou dostať k vlaku do Šútova. Prečítal som si všetko o Kriváňskej Malej Fatre a mal som pripravené náhradné trasy. Keď som v Žiline v piatok pred dvanástou vystúpil z vlaku, začalo pršať. A keď som si v poludňajšom autobuse do Terchovej s naplno pracujúcimi stieračmi vypočul, aký lejak tu bol v noci, nemal som z toho najlepší pocit.
Cyklus fotoreportáži z osemdňového túlania po českom vidieku som začal chronologickým opisom cesty, pokračoval som piatimi fotoreportážami zo severočeských skalných útvarov. Ukončiť ho chcem výberom toho najkrajšieho z mestečiek, v ktorých sme sa zastavili.
