Novinárka a mama. Ale väčšinou mama a novinárka.http://www.bux.sk/autori/49127-jana-shemesh.htmlhttps://www.facebook.com/pages/Jana-Shemesh/276179095889965 Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nedávno som pozerala dokumentárny film o Izraelčanovi, ktorý žil v kibuci a veľmi chcel študovať. Kibuc ho však potreboval na fyzickú prácu a až keď mal štyridsať rokov, povolili mu študovať na univerzite. Konečne mohol robiť to, po čom vždy túžil.
Takmer pred tromi rokmi som napísala blog o Liorovi a Asafovi. O synovi a otcovi, ktorí si pomáhali prežiť a prekonávať svoje limity. Lior mal Downov syndróm, Asaf nevyliečiteľný typ rakoviny. Minulý týždeň som Liora celkom náhodou stretla. Bez otca.
Nino prišla na onkológiu rovno po skončení vojenskej služby. Už mala zaplatenú letenku na cestu do Indie a potom chcela začať študovať psychológiu. Za jej zadýchavaním nebola prechodená chrípka, ale nádor na pľúcach.
Na konci minulého roka som si spísala, čo sa stalo v našej skupine. Na začiatku roka nás bolo 24, na konci o jedného menej. To znie takmer optimisticky.
Nemocničný park túto zimu ťažko postihlo niekoľko krupobití a silný vietor. Na miesta, kde posedávali hospitalizovaní aj dochádzajúci a ich rodiny, pristavili stavebné stroje a park obohnali páskami s nápisom Nevstupovať. Všetok ruch z parku sa preniesol do vestibulu, fajčiarne a čakární. A zrazu nám to došlo: je nás tu akosi priveľa.
Väčšina onkologických pacientov, ktorých poznám, hovorili o tom, ako sa ich rodina zomkla, keď ochoreli. Niekedy to nevydržalo tak dlho, ako by si želali, lebo niečo rozvrátené nedokáže zlepiť ani tragédia, inokedy to malo šťastnejší koniec. Maša ale od svojej rodiny musela utiecť. Deptali ju.
Udi sa do Izraela prisťahoval z Francúzska. Hoci je zo židovskej rodiny a doma dodržiavali aj isté tradície, o Izraeli nikdy nerozmýšľal. Mal dobrú prácu, priateľov, cítil sa byť Francúzom a svoje náboženstvo neriešil.
Je to asi zbytočné a môže to byť bolestivé. Rozmýsľať o tom, čo by bolo, keby. Aj tak to na človeka občas príde. Môže to vytesňovať, koľko chce. Ja som si minule spísala, čo by bolo, keby som neochorela. Položky na ten zoznam sa mi nepísali ľahko, ale napokon sa mi uľavilo.
Všetci ich poznáme. Dámy, zriedkavejšie pánov kŕmiacich pouličné mačky. Má ich azda každá štvrť. Aj onkologický pavilón. Mačky tam kŕmi Dalia. Už tri roky. Na pamiatku svojej sestry Zehavy.
Inna je na invalidnom dôchodku. Má necelých štyridsať. Všetci z jej práce sú na tom podobne. Každý má istý stupeň invalidity, alebo je na ceste k nej. Inna bola baletka. Sólistka, obsadzovaná, obletovaná.
Minule som sa mojej doktorky pýtala, ako a kedy pacientovi povie, že už ďalej nebudú pokračovať v liečbe. Lebo sme mali takú debatu ovplyvnenú mojou momentálnou krízou
Anna je osamelá matka, má tri deti. Dve z nich majú Downov syndróm, tretie má ťažký diabetes. Ona chodí po operácii prsníka už desať rokov na onkológiu. Výsledky máva raz dobré, raz horšie. Lekári ju vystríhajú, že tak to bude až do konca jej života. Nikdy nebude úplne vyliečená.
Vo vchode do "mojej" nemocnice je stena plná tabuliek s menami ľudí, ktorí ju finančne podporili. Izraelčanov aj Židov z celého sveta, hlavne z USA. V Izraeli je to bežná vec a takto sú zaplnené steny aj v starobincoch, knižiniciach, múzeách, či na univerzitách. Na tú v našej nemocnici minule priskrutkovali ďalšiu. Bolo na nej meno dámy, s ktorou som niekoľko mesiacov drala sedadlo v čakárni onkológie.
Pazit vyštudovala medicínu pred tridsiatmi rokmi. Bola jedna z najlepších v ročníku, miesto ju ponúklo viacero špičkových nemocníc, dokonca aj na oddelenia, o ktoré sa mladí lekári bijú. Pazit ale musela odmietnuť.
V nejakej knihe, nepamätám si presne v ktorej, opisovali televízny rozhovor s niekým, komu zostávalo pre chorobu málo času. Zaznela otázka, aké to je.
Šaike je nový sanitár na lôžkovom oddelení. Vozí ležiacich na terapie, pomáha im pri ich najelementárnejších potrebách a keď má čas, robí im spoločnosť alebo im číta knihy.
Chladnejšie rána máme už aj v Izraeli a tak som sa vrátila k zdravotným prechádzkam. Po takmer troch mesiacoch prestávky a uprostred ďalšieho kola terapií to bolo náročné. Ale len na začiatku. Teraz si prechádzky chválim a snažím sa na ne vybrať každý deň.
Musíš byť zdravá, aby si si mohla dovoliť byť chorá. Túto vetu často opakuje moja doktorka. Jej paradox je len zdanlivý. Aj ja som si všimla, že rakovinu lepšie zvládajú ľudia, ktorí sa pred ochorením snažili žiť zdravo, boli vo forme a ich život bol skôr organizovaný ako chaotický. Neplatí to samozrejme paušálne, ale istý vzorec tam je.
Dikla sa narodila pred dvadsiatimi rokmi. Jej rodičia boli onkologickí pacienti. Zoznámili sa na onkológii, mama na onkológii strávila aj prvý trimester tehotenstva.
Viktor sa do Izraela najviac tešil na pláže a takmer nepretržitú plaveckú sezónu. Kúpanie v ľadovej vode ho už omrzelo a mal svoje roky. Keď s manželkou emigrovali, boli už dôchodcovia a tak celé dni vysedávali na pláži.
