Novinárka a mama. Ale väčšinou mama a novinárka.http://www.bux.sk/autori/49127-jana-shemesh.htmlhttps://www.facebook.com/pages/Jana-Shemesh/276179095889965 Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Marina išla darovať krv už dvadsiatykrát, keď jej lekárka povedala, že nemôže. Nechápala. Prišla pár týždňov po odporúčanej pauze medzi odbermi, cítila sa dobre. Na transfúznej stanici ju vždy vítali, lebo mala krvnú skupinu, ktorej je sústavne nedostatok.
Mazal sa nikdy nesťažovala na rodinné problémy na sedeniach, na ktorých sme ich preberali. Nebola ani z tých, čo o nich nevedeli hovoriť verejne, ale medzi štyrmi očami si pofrfľali alebo poplakali. Mazal mala skrátka rodinu, ktorej sa jej ochorenie zázračne nedotklo.
Americká spisovateľka Gretchen Rubinová napísala knihu o tom, ako sa rozhodla byť šťastná. Jednou z vecí, na ktorej chcela popracovať bola aj jej vďačnosť za veci, ktoré často prehliadame, ktoré berieme za samozrejmé a ktorých hodnotu si uvedomíme, až keď o ne prídeme.
Nenávidím písať záver tohto príbehu. Ešte v lete som bola optimistická. Teraz si vyčítam, že som možno niečo privolala, že som sa nechala strhnúť vonkajškom a krátkodobou vlnkou šťastia na inak celkom blbom grafe, kde sa všetko pohybuje tesne nad nulou.
Abigail sa pred rokmi v Argentíne živila ako kritička reštaurácií. Potom prišla obrovská ekonomická kríza a nikto nechcel čítať recenzie na luxusné reštaurácie. Abigail sa ako mnohí argentínski Židia vysťahovala do Izraela. Ku kritike reštaurácií sa tu ale nedostala.
Nadja je arabská kresťanka z Nazaretu. Onkologickou pacientkou je už dvadsať rokov. Jej život sa dá prirovnať k divokej jazde na horskej dráhe. Ona však nezažíva vzrušenie, ale čoraz viac bolesti. Je hlboko veriaca a o svojej chorobe hovorí ako o súkromnej krížovej ceste.
Noa prečítala desiatky motivačných kníh. Verila v pozitívne myslenie, agresivitu tlmila jogou a meditáciou, nejedla mäso a každému priala len to najlepšie. Chodila na semináre ku chlapíkovi, ktorý sa nechal oslovovať guru. Podľa toho, čo im hovoril, choroby dostávajú len závistliví, nevyrovnaní, zakomplexovaní a vystresovaní ľudia.
Bola som doma, u rodičov tri týždne a len jediný raz nastala situácia, keď sme plakali zo strachu, čo bude. Lebo ma, a teda zase nás všetkých, čaká ďalšie kolo trápenia. Inak sme predstierali, že jediné čo nás trápi je neznesiteľné počasie a občasné vtrochy mojej dcéry.
Prvýkrát som ju zazrela v Izraeli netradičnom pohrebnom aute s krížom. Vystúpila z neho a do nemocnice doprevádzala trúchliacu ženu. Možno manželku, možno matku alebo sestru.
Naša podporná skupina sa podporuje aj virtuálne. Píšeme si maily, odkazy na facebook, posielame si smsky. Zväčša sú to vážne veci, už sa nestrašíme nejakými báchorkami. Lebo každý, kto uvidí mail od niekoho z onkológie, akosi čaká niečo zlé.
Bývalý americký prezident George Bush si vyholil hlavu, aby podporil chlapčeka bojujúceho s leukémiou. V Bushovi sa spojil otec, ktorý kedysi stratil dieťa v boji s rovnakou chorobou a celebrita, ktorá má potenciál pritiahnuť pozornosť na na dobrú vec.
No uvidíme, s kým sa uvidíme po prázdninách. S týmto nevysloveným, ale o to prítomnejším heslom sme tento týždeň ukončili podpornú skupinu. Stretneme sa až v septembri a dúfam, že v plnom počte.
Bracha sa nikdy, ale nikdy nesťažovala. Nikdy nevzdychala, neplakala, nenadávala na drahé lieky, ani na to, koľko musí čakať, kým jej zdvihnú telefón v poisťovni.
Tento blog píšem v takmer euforickej nálade. Dokonca ma ani nebrzdia moje zvyčajné brzdy skepsy a zlých skúseností. Reuvenovi, o ktorom som nedávno písala s tým, že možno ho čakajú posledné prázdniny s jeho deťmi, sa polepšilo. Zázračne, dalo by sa povedať.
Naša Ruth mala minulý týždeň rozlúčkovú slávnosť škôlke. Veľmi som sa premáhala, aby som jej to nepokazila, ale moja povaha ma dobehla. Padali mi slzy ako hrachy. Slzy dojatia a vďačnosti. Za to, že som tam bola a za to, že to naše dieťa zvládlo.
Tá žena vyzerala hrozne. Postava anorektičky, vulgárno- groteskné líčenie, strašne vysoké opätky, ktoré ešte viac zvýrazňovali jej vychudnutosť a šaty na ramienka s neprehliadnuteľnými kľúčnymi kosťami. Vlasy mala vždy natupírované ako študentky na maturitných tablách zo 60. rokov minulého storočia.
Takmer pred rokom zomrela moja lekárka a kamarátka Svetlana. Pomáhala mi hlavne ako človeku a tak jej strata bolela ešte viac. Potom ale do Izraela prišla Svetlanina mama.
Americký herec Mickey Rourke v jednom z televíznych rozhovorov rozprával o svojom bratovi. Vždy ho vyťahoval z jeho škandálov a pomáhal mu postaviť sa znovu na nohy.
Keď som počúvala príbeh Racheli pýtala som sa, koľko môže byť naložené jednému človeku. A ako to môže spolu so svojou rodinou znášať. Príbeh Racheli bol zatiaľ najsmutnejší, aký som na onkológii počula. Ona sa však usmieva.
Bolo to zdrvujúce, lebo som si prestala pripúšťať, že sa mi to môže stať. Sedela som na recepcii onkológie a revala som ako už dávno nie. Vyšetrenia po takmer polroku relatívne sľubných výsledkov, nedopadli práve najlepšie. Nebolo to tragicky zlé, ale bolo to zlé. Prisadla si ku mne "moja" koordinátorka procedúr Marysa a ako vždy našla niečo, čo zastavilo slzy.
