Dobrodruh milujúci štyri ročné obdobia. Zoznam autorových rubrík: ...on the road..., FotoOko, Súkromné, Nezaradené
Za vytrvalého dažďa, ktorý v severovýchodnej časti Turecka nie je ničím výnimočným stopujeme pod strechou autobusovej zastávky. Našťastie v Turecku sa dlho nečaká a o chvíľu už sedíme v suchej kabíne a raňajkujeme čerstvé ovocie, ktoré nám ponúka ďalší dobrosrdečný Turek.
Po dlhej, takmer celodennej jazde v stopnutom mikrobuse sa dolámaní vlečieme predmestím severotureckého mesta Samsun na pobreží Čierneho mora. O chvíľu sa bude zvečerievať a zatiaľ nevieme kde skončíme v noci. Obavy nemáme - sme predsa v Turecku.
Jedno z najbežnejších tureckých slov, ktoré sa nám do uší (a žalúdkov) dostáva denne niekoľko krát je „yemek" - jedlo. Turci sú neuveriteľne pohostinný národ. Práve dodávka s veľkým nápisom YEMEK nás doviezla do mestečka zapísaného do zoznamu svetového dedičstva UNESCO - Safranbolu.
Na konci posvätného mesiaca Ramadán sme mali tú česť zažiť jeden z najväčších tureckých sviatkov roka - Bayram.
Zvečerievalo sa a my sme sa pomaly blížili do rozprávkovej dedinky Selime na západe Kapadokie.
To, že ideme po zemi do Indie a ešte k tomu stopom zobral prvý šofér až neočakávane chladne. Alebo, možno my sme boli až príliš vzrušení...
V Laoskom mestečku Vang-Vieng som si požičal bicykel a vybral sa na potulky po okolitých dedinkách učupených v okolí tropickej rieky raziacej si cestu vápencovým pohorím.
Dedinka Tipova (číta sa Cipova) v Moldavsko - Podnesterskom pohraničí ma okamžite očarila. Doviezol ma tam miesty hrdina Serijoža, šofér jediného autobusu, ktorý do Tipovy raz denne premáva.
Ako tradične, keď sa vrátim po letnom cestovaní domov, za oknami pomaly začína opadávať brezové lístie. To je pre mňa dôkaz, že ten čas, odkedy som koncom júna odišiel z domu naozaj uplynul a že sa mi to všetko len nesnívalo. Aj keď, jeden nikdy nevie. Každopádne, pomaly sa prebúdzam do našej srandovnej slovenskej reality.
Pondelok - spíme na čajovej plantáži. Utorok - nocľah na rybej farme. Streda - vo fabrike, kde balia lieskovce. Štvrtok - hasičská stanica. Normálne sa teším na ďalšiu noc.
A sme opäť v doma Turecku. Hneď od niekoho dostaváme známy trabzonský 2kg chlieb, autobus nás vzal zadarmo a prespali sme na krásnej romantickej pláži pri Čiernom mori. Nad hlavami zelené bralá porastené lianami, neďaleko čajová plántáž.
Stále, už ôsmy týždeň, postupujeme na východ. Očarila nás Mtscheta, bývalé hlavné mesto a súčasne najväčší komplex stredovekých stavieb v Gruzínsku. A odtiaľ poďho na hory. Na Kaukaz sme sa tešili už doma.
Okrem rozpadnutej infraštruktúry, Gruzínsko oplýva množstvom historických pamiatok a najmä fantastickými prírodnými krásami.
Keď sme z moderného Turecka prešli cez hranice do Gruzínska, ostali sme v šoku. A tento pocit z nás neodišiel ani po pár dňoch strávených v tejto krajine. Miestami sme už mali toho dosť.
Veci sa stále dejú. Len krútime hlavami, čo nás ešte postretne. Teraz sme sa na pár dní odmlčali, a to preto, že sme boli mimo civilizácie. Splnil sa mi jeden zo snov. Včera sme vystúpili na bájny biblický Ararat.
Z horúceho Diyarbakiru sme sa vydali na cestu na sever. Stopuje sa skvele, sme štyria so štyrmi veľkými batohmi, ale prakticky nečakáme. Už nemá zmysel deliť sa na dvojice.
Sme v Diyarbakire, hlavnom kurdskom meste, mieste odporu voči Turkom, Amerike, Izraelu, mieste, kde sú sústredené všetky politické špičky boja za nezávislosť a vedúce zložky Kurdskej strany pracujúcich a jej ozbrojených krídel.
Už sme na ceste šiesty týždeň. Je to skvelé, klopem si na drevenú hlavu, žiadny zdravotný ani iný problém sme zatiaľ nemali, a to si nejak extra pozor na stravu a vodu nedávame. Jeme a pijeme to, čo domáci.
Západ Turecka je posiaty antickými pamiatkami. Sobotu sme nazvali „dňom spomienky na vojnové obete a nedeľu „antickým dňom. Tak sa nám pritrafilo.
Do Macedónska sme vstupovali plní očakávaní a dojmov z Albánska. Hneď za hranicami sa okolo nás prehnala šialená svadba.
