Človek, ktorý si chce nájsť čas pre uvedomenie si vlastných myšlienok, postojov, názorov. Pochopiť určitú vec, teóriu, či událosť, mi prináša osobný rast a vytúžený pocit štastia. Zoznam autorových rubrík: Moja Rodina, Dining Guide, Prúd myšlienok, To čo ma potešilo, To čo ma zarmútilo, Vedeli ste, že...?, o živote, z vlaku, Zvieracie, readers diary, Súkromné, Nezaradené
Pomaly sa končí ďalší rok, aj keď mám pocit, že sa len včera začal. Čas sa premenil na veľmi relatívny pojem. Pondelok ráno sa zdá byť piatok večer ešte v nedohľadne, veľmi ďaleko, ale potom január vystrieda december skôr než príde večer. Až sa z toho slabším náturám gebuľa zatočí.
Slovensko je krásna krajina o tom niet pochýb, máme ešte kúsok prírody, hory aj zopár krásnych mest a dediny. Ale, čo je dôležité Slovensko má aj zmysel pre humor, hlavne čo sa cestovného ruchu týka. A pre cestujúcich pripraví vždy dostatok prekvapenia, či už ste domorodec alebo cudzinec. Ak máte tu šťastie-smolu byť cudzincom, zaručene na Slovensko budete spomínať ešte roky po dovolenke. Veď, akoby nie...
Tak ako mnohí z nás, sa zamýšľam nad učiteľmi. Dnes ani nie nad ich štrajkom, ako skôr nad podstatou ich povolania. Prečo sú takí dôležití? Prečo je to ich povolanie a nie len zamestnanie? Takže si skúšam zodpovedať otázku o hodnote učiteľa, nie o cene.
Slovo učiteľ sa skloňuje v týchto dňoch viac, ako sme nato zvyknutí. Čo by som nazvala prvým pozitívnym krokom. Vyťahujú sa dekády staré zážitky so školských lavíc. Spomienky na našich učiteľov. Ich povzbudenia, facky, krivdy aj nezištná pomoc. A tak podaktorí sú zaplavovaní vďačnosťou, iní hnevom a väčšina pohodlnou ľahostajnosťou, verní pravekej múdrosti, čo ťa nepáli, nehas...
Na začiatok je potrebné zdôrazniť, že som povahovo pesimistická od narodenia. Pred očami sa mi mihajú tie najhoršie možné scenáre. Naviac, je to aj súčasť mojej profesie, predvídať možné katastrofické scenáre, eliminovať ich alebo sa ne pripraviť. Ale keď už sa spoločnosť dostane do stavu, že deptá svojich naturálnych pesimistov, to už je abérne.
V prvej časti som sa viac venovala neverbálnej komunikácii, ktorá predchádza samotnému priebehu pohovoru. Teraz by sme sa mohli bližšie pozrieť na samotný pohovor, aké otázky vám položia a aké odpovede na ne čakajú.
Pohovor do zamestnania sa týka mnohých ľudí. Niekomu to naháňa hrôzu, iní sa zase naň výslovne tešia. Ja patrím do tej druhej kategórie. Absolvovala som stovky pohovorov počas posledných 15 rokov. Mala som príležitosť byť nie len kandidátkou ale v desiatkach prípadoch aj osobou, ktorá viedla pohovor a rozhodovala o tom, či kandidát je vhodný pre môj tím.
Už som si toľkokrát povedala, že sa nebudem rozčuľovať, ale verte mi, nedarí sa. Pretože, určité fenomény neviem tak ľahko a galantne stráviť. Niekedy mám dokonca neodolateľnú chuť, zatriasť s určitými jedincami. Obzvlášť so stúpencami populárneho náboženského hnutia, nesvätá trojica, ktorej členovia sa každým dňom rozrastajú
Týždeň sa pomaly blíži ku koncu, aspoň ku koncu toho pracovného. A s pribúdajúcou únavou a s vráskami pribúdajú aj čudné zamyslenia sa. Ešte stále mám na jazyku, chuť amerických volieb. V duchu si skúšam abstraktné cvičenia typu, aké by to bolo keby, všetkých našich politikov odniesla zubná víla, Mikuláš alebo iný čert. A tak si vzdychnem, že by táto krajina možno objavila dávno zakopaný poklad, morálku.
O pár hodín sa má rozhodnúť či Romney alebo Obama. Dávam si prestávku, počúvam ich tretiu debatu. Ale to čo ma zaujalo najviac je, akú prioritu má vzdelania a školstvo v týchto voľbách.
Nemám v úmysle písať morbídne, skôr s úctou. Pretože smrť patrí medzi veci, ktoré sú medzi nebom a zemou. Smrť je súčasťou života každého z nás, ale vnímame ju takmer každý inak.
Tento blog som začala písať už tucetkrát. Nikdy som ho nevedela dokončiť, emócie a smútok boli príliš silné. Ubehol takmer rok od toho strašného telefonátu. A zajtra máš sviatok, desiatky sviečok ale bez torty.
Pokiaľ, ešte stále veríte, že vaša platobná karta sa dá zneužiť len v prípade jej odcudzenia, potom mám pre vás nemilé prekvapenie. Kreditku môžte mať v peňaženke, ale váš účet, už tak bezpečný nie je. A vôbec to nemusí byť karta, ktorú používate pri online platbe.
Vášeň znamená utrpenie a súcit znamená spoločné utrpenie. Utrpenie vytvára vytrvalosť a vytrvalosť formuje charakter a charakter plodí nádej. A to povzbudzuje ľudí, keď vedia, že nie sú sami. Lacey Sturm Ale nie vždy je to takto, občas je len utrpenie - a nádej, tá už je preč.
Tým, že som si vymyslela rozprávkový týždeň, uverejňujem ako prvá svoju rozprávku.- Cesta po ktorej kráčal, sa kľukatila každú chvíľku. Viedla cez kopce aj doliny, do ďalekej krajiny. Kocúrik kráčal už mnoho dni, prestal ich počítať, ale vedel, že ich muselo byť stovky. Kocúrik si pomaly vykračoval, už sa veľmi neponáhľal, ale vedel, že si nemôže ani na dlho odpočinúť. pretože túžil prísť do cieľa čím skôr.
Nepoznám človeka, ktorý by ako dieťa nemal rád rozprávky. Poviedky, alebo beletria nezapĺňajú miesto, ktoré bolo vyhradené rozprávkam. Chýba im niečo podstatné. Chýba im hravosť, voľné pole pre fantáziu a sny. My, dospelí sme sa stali " rozumnými". A preto mám veľkú prosbu na vás všetkých, ktorí radi píšete.
Dnes som prišla na alarmujúce zistenie. Posledné týždne najviac vzrúša zažívam v MHD. Myslím, že sa musím nad sebou hlboko zamyslieť. Ale teraz k rannému príbehu,,,
Sú knihy, ktoré sú dobré, potom sú také, ktoré sú vynikajúce, strhujúce. Knihy, ktoré chceme mať vo svojej knižnici. Ale potom je tu ešte hŕstka takých kníh, ktoré sa po prečítaní premenia na hviezdu a stanú sa súčasťou vášho sveta. Živočíšne a pudovo povedané stanú sa krvou z vašej krvi. A viete, že by bolo hriechom dať ich na poličku, že musia isť do ďalších rúk a rozpovedať svoj príbeh, zažať ďalšiu hviezdu
Dážd evokuje zaujímavé pocity, myšlienky a spomienky. Jesenný dážď ide až na kožu, do špiku kostí. Dážď ma vlastný rytmus a keď sa zapojí vietor so svojou silou, väčšine ľudí zmizne úsmev z tvári. Dážď však v nás prebúdza túžbu po hĺbavosti, teplej posteli, horúcej šálke čaju a mnoho inom. Dážď preniká do nášho vnútra po kvapkách, až na dušu
Nie každý deň je rovnaký, sú dni, ktoré sú ťažké, vlečú sa a neprinesú ani krajšie rána. Mohli by sme aj povedať, že sú pochmúrne, ubíjajúce, sú to tie dni, ktoré keď pominú, máme pocit, že sme zostarli. Dni, ktoré zanechajú nezmazateľnú stopu, ryhu, vrásky. Každý z nás si žijeme vlastný príbeh, kráčame vlastnou cestou a hľadáme odpovede na otázky, ktoré sú pre nás dôležité
