Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Prosím ťa, tu zastav. Pozri aký krásny výhľad. Čo si sa zbláznila? Stúpenia najmenej 30%, samá zákruta, plná čiara pomaly od už od Matiašoviec a Ty , vraj zastav. Z Liptova na Oravu sa ide takouto cestou. Za každou zákrutou ako stúpame sa však objavuje pekná panoráma.
Mám jeden . Neviem za koľko rokov sa počíta blogorok vo vývoji človeka. Viem, že jeden psí rok je za sedem človečích. Prvý rok človeka, to je najväčšie objavovanie, učenie, skúmanie a prekvapenie, zábava . Aj na blogu.
Boví ma žub. Veď Ti ho ešte nevytrhli, tak čo šušleš? Bojím sa ho dotknúť jazykom, lebo potom ma bolí ešte viac. Choď k zubárovi. Veď idem, ale najprv zavolám. Ďakujem, tak hneď prídem. Áno akútne, povedala by som veľmi akútne.
Už ste kopali? A aká je. Ale hééj, celkom pekná. Na dedine je kopanie zemiakov nielen zberom úrody a práca, ale aj radostná udalosť. Na poli sa zíde celá rodina. Prídu aj frflajúci vysokoškoláci z miest . Niekto kope ručne motykou a tam je každá ruka potrebná. „Za traktorom“ to ide rýchlejšie, ale aj tak sa treba poriadne obracať. Keď je pekné počasie, aj roboty pekne odbúda.
Mám vek jesene. Dokonca aj úradne potvrdený výmerom. Prekročila som už jesennú rovnodennosť a dni sa rýchlo skracujú. Nemusím nič robiť, iba pozbierať úrodu svojho života a tešiť sa z nej. Aj to robím. Moja jeseň je krásna. Bohatá na farby života. Pravdaže rátam s tým, že jeseň má dni aj zahmlené tmavými a smutnými farbami. Aj tie patria k farbám jeseni života.
Veľmi dobre si pamätám na pocit „u cudzích je všetko lepšie“. Nechodila som ešte ani do školy. Chlieb s maslom a medom mi nikde tak nechutil ako u susedov. A mama zase kričala: „Priveď aj Oľgu s Milošom na puding, keď im u nás tak chutí. Bola som vnímavé dievča , tak som skoro prišla na to, čo je vo veci. Je to v inakosti. Nemusí to byť lepšie, ani horšie, skrátka iné, nie na čo som zvyknutá.
Stáli poslušne v oplotenej ohrádke. Trošku sa kymácali sa vo vetre, v rovnakých zelených ihličnatých rovnošatách, podobní detským škôlkárom. O mladé stromčeky sa starajú v škôlkach väčšinou staršie ženy z dedín pod horami. Škôlky, alebo školnice sú často súčasťou lesa. Keď stromky podrastú, chodia ich vysádzať do hory. Kým vyrastie z malého stromčeka statný smrek je zo škôlkára zrelý muž.
Dobré rááno. Pozri sa z okna. Ukáž, nech neblázni. Veď vždy najprv len tak pocukruje, ako práškovým cukrom. Sneh v noci obliekol horu do takej krátkej letnej sukničky. Čudná kombinácia. Ešteže pozná svoju hranicu, ale aj tak, čo je taký nedočkavý.
Keď krájam mrkvu, občas plačem. Nie vždy. Iba začiatkom septembra. Mrkvová polievka sa mi spája s mojou mamou a jej poslednými septembrovými dňami i jeseňou jej života. Prišla som už neskoro. Na šporáku bola navarená ľahká mrkvová polievka, len mama už nebola. Tak preto bývam smutná.
Svieže ráno na konci augusta. V noci kvapky dažďa usilovne šuchotali listami stromov, akoby niečo balili do darčekového papiera. Ráno bolo všetko čisté a vyumývané. Nebolo poutierané , to mi nechal dážď ako darček.
Nedá sa jej uprieť prvé miesto v kráľovstve športu. Beh, skok, hod. Od týchto troch základných disciplín sú odvodené všetky ostatné v ľahkej atletike . Vlastne v každom športe, v rôznych obmenách. Rada by som videla na vlastné oči kráľovský sviatok ľahkej atletiky v Japonskej Osake. Majstrovstvá sveta.
Každý rok mávame cez prázdniny psiu návštevu. Naozaj psiu, nie návštevu pod psa. Kde dať psíka, alebo aj iného domáceho tvora cez dovolenku je naozaj problém. Pre všetkých zainteresovaných. Teraz nemáme vlastného psíka, tak prečo by som nepomohla.
Nie nevyštrnglo mi „r“. Mohla som napísať s dabljú. Weckové. To je jedno, aj tak nikomu neprajem také trampoty.
Leto má mnoho podôb . Poskytuje nám veľa dojmov na všetky naše zmysly. Prchavých zážitkov a okamihov všetkých odtieňov nálad, farieb, vôní a chutí.
Nešoférujem. Nie že by som bola šoférsky negramotná. Mám vysvedčenie z autoškoly, vodičák mám. Dokonca veľmi dlho.
Kto to vyzváňa! Práve som príjemne zadriemala, mysliac si, že čítam. Popoludnajšia siesta. Idem, idéém, horí, či čo.
Nevinnému sa nedá odpustiť. Túto vetu som si zapísala na zdrap papierika z nejakej knihy, lebo ma zaujala. Nevinnému predsa nie je čo odpúšťať. Jednoducho je nevinný. Iba ak by urobil nejakú chybu a ani o tom nevie?
Prestaň, hovorím Ti prestaň. Neprestanem, veď sa pekne hrám, flochla na mňa psími očami, v ktorých je vraj ukrytý celý vesmír, ak sa do nich dlhšie pozeráte.
Pôvodne som chcela kapuccino. Premýšľala som aj o banánovej. Karamelová a čokoládová veľmi lahodia mojej chuti. No na vanilkovú nenechám dopustiť. Takže máme dom vanilkovej farby, aj keď také jemne našľahané kapuccino , nádhera.
Spoznať nie partnera, ale samého seba. Nikdy by som neverila čoho som schopná, pokiaľ som sa nevydala. Aká viem byť protivná, rafinovaná i zraniteľná. Aj aká viem byť milujúca, hrdá i silná. Objavila som v sebe, čo som ani netušila.
