Soňa Kallová
Prišiel na psa mráz
Ešte stále sa občas štipnete, aby ste sa uistili, že to, čo sa deje na svete a na Slovensku, nie len zlý sen? Že to nie je len katastrofická fabulácia americkej kinematografie?
Prírodný tvor a (preto) skeptik. Viac o mne: www.beacons.ai/woykas, pracujem tu: www.woykas.sk a tu: www.chaty-tatra.com Zoznam autorových rubrík: Slovenská spoločnosť, Pamiatky, Politika, Súlad, Cestovanie a turistika, Súkromné, Nezaradené

Ešte stále sa občas štipnete, aby ste sa uistili, že to, čo sa deje na svete a na Slovensku, nie len zlý sen? Že to nie je len katastrofická fabulácia americkej kinematografie?

Podľa preferencií sa zas a znova javí, že veľká časť Slovákov hľadá v kandidujúcich lídroch politických strán sympatie, charizmu a slovný prísľub. Lenže vládnutie nie je o sympatiách ani o charizme.

Môj otec z ďalekého slovenského východu spomína ako bola v päťdesiatych-šesťdesiatych rokoch minulého storočia vypísaná odmena 2000 Kčs za zabitie vlka, slušný to peniaz na tú dobu. Ale pokiaľ viem, veľa odmien vyplatených nebolo.

Obzerali sme už aspoň desiate historické mestečko stredného Talianska, keď nás znova prepadla túžba po tiramisu. Boli sme v Gubbio, v regióne Umbria, v ten deň sme mali za sebou Assisi a v pláne dňa bolo ešte Urbino a San Leo.

To platí nielen v lese, ale aj vo vinohradoch, na poli, vlastne kdekoľvek vo voľnom teréne. Nejde o to aby vy ste videli. Ide o to, aby vás v miestach, kde jazdia len tí vyvolení s povolením, nezrazilo auto.

Na druhý sviatok vianočný som sa s dcérou vybrala na prechádzku do karpatského lesa. Urobili sme okruh sčasti po turistickej značke, sčasti mimo nej. Vo vyšších častiach bol poprašok snehu.

Už ste počuli o krajine Slovensko? O tom, akí sú Slováci, čím žijú, aké sú ich zvyky? Tento mesiac uzrie svetlo sveta štvorjazyčná knižka „Slovensko pre začiatočníkov“,ktorá predstavuje Slovensko inak ako turistickí sprievodcovia.

Letné poludnie v národnom parku Slovenský Raj. Po prechode rokliny sme si sadli na trávu asi poldruha metra od turistického chodníka. Po krátkej chvíli sa pri nás pristavil strážca prírody.

Rastúce k nebu, nechajú sa láskať aj bičovať rozmarmi dažďa aj vetra. Ich dotyk, obzvlášť dotyk starých stromov, je dotykom prírody, ktorej sme stále súčasťou. Formujú časť nášho sveta, čím ďalej tým menšiu.

Vianoce sú pre väčšinu z nás späté s rodinnými tradíciami. Ako v dnešnej dobe vnímame decembrové sviatky a ako ich prežíva tá menšina?

Voči keksíkom či iným baleným sladkostiam (a slanostiam) som našťastie, imúnna. K nákupu keksov som sa tak dostala, až keď som po dni hladovania kvôli brušným peripetiám potrebovala niečo diétne.

Koľko takých prípadov každý z nás za volantom denne vidí? Minimálne jeden, niekedy aj päť. Smrť zvierat pod kolesami áut. Toto je blog pre všetkých, čo jazdia autom.

Pokračovanie júnového putovania po švédskom národnom parku Abisko za severným polárnym kruhom.

Linus mal ako dieťa sen. V rozprávkovej knihe Zázračná cesta Nilsa Holgerssona sa dočítal o lete gunára Martina na chrbte s chlapcom Nilsom ponad Švédsko. Odvtedy bolo jeho snom navštíviť okolie najvyššieho vrcholu Švédska, Kebnekaise. Tadiaľ totiž práve gunár Martin prelietal.

Pri cestách cez Strážky som vždy išla oči nechať na gotickom kostole, krásnej renesančnej zvonici a oproti stojacom kaštieli s okolitým parkom. Dopriala som si sem výlet až v jeden októbrový podvečer.

Divoké zelené hory z tých najbujnejších snov, prerušované zrázmi a skalnými platňami, aké v Tatrách nevidno. Pod ľadovcom vyhladenou stenou s dlhými nitkami vodopádov, kde by ste očakávali pleso, začína oceán. Nádherná biela pláž a tyrkysová voda láka do plaviek, ale zdanie klame. V skutočnosti sa treba poriadne priobliecť.

Niekoľko mesiacov sa nedal zohnať. Úzky profil. Keď som sa mu konečne dovolala, až príliš dobrácky hlas ma už po tretíkrát pýtal telefónne číslo sľubujúc, že sa mi ozve. Rezignovane som čakala, ani som sa naňho nedokázala hnevať.

Gigantická kamenná záhrada. Oblé skaly pitoreskných tvarov, ktorých rozmery je ťažké si predstaviť na fotke bez mierky. Skutočnosti sa asi najviac približuje rozprávka o ľuďoch v krajine obrov. Preliezanie bizarných žulových balvanov pripomína, akí sme ničotne malí. Stratiť sa tu je záležitosťou desiatich minút. Ľudia sa napriek tomu ako zakliati vracajú na miesta, na ktorých už boli a tie ich opäť prekvapia niečím novým. Priznávam, patrím k nim aj ja.

Hlboké vertikálne kaňony s bujnou vegetáciou, vytvorené tečúcou lávou a po veky šľahané morskými vetrami a stále visiacimi hmlami alebo nepreniknuteľný vavrínový prales, kde sa nemusíte báť žiadneho jedovatého hada. Kilometre dlhé vodné kanály postavené vo vertikálnej stene s množstvom vyhĺbených tunelov pre vodu alebo jeden z najväčších sopečných kráterov s nestabilným, večne sa meniacim reliéfom a chodníkmi, čo musia byť neustále sanované pracovníkmi, ktorým by vzdal hold aj horolezec svetového formátu.

„Posledné roky sa nám super predáva Litva, Lotyšsko a Estónsko.", povedala mi na moje prekvapenie produkt manažérka istej (napriek kríze) úspešnej cestovnej kancelárie v Madride. „Slovensko sme toho roku vyradili, lebo sme mali veľmi malý záujem", dodala, „máte veľmi slabú propagáciu. Tie tri pobaltské krajiny sa spojili a robia si v Španielsku silnú kampaň." Pomyslela som si - klasika, stále počúvam to isté. A mohla som jej dať len za pravdu. Billboardy s pobaltskými krajinami sa dali vidieť v celom Madride.