https://www.youtube.com/watch?v=5F1mDITTv1k Zoznam autorových rubrík: ahaho, recenzia, glosa, neobeat, songy, filozofia z práčovne, komentár, Nezaradené, video killed the radio star, rozprávka
Pri nedávnej prechádzke som natrafil na jednom z chodníkov na človeka ležiaceho na zemi. Pýtal som sa ho: „Bratku, čo ti je? Neodpovedal, iba sa bolestivo skrúcal. Zavolal som záchranku. „A nie je iba opitý? spýtala sa dispečerka. „Neviem, nekomunikuje. Udal som adresu a do piatich minút bola pri nás sanitka. „Neviem, asi je len opitý, ale vyzerá, že potrebuje pomôcť. Chlap mal po celej tvári rozmazané husté sople a stukal.
Írskeho pesničkára Mica Christophera som videl naživo prvýkrát a naposledy v roku 2001. Po koncerte, kde hral ako hosť kapely The Frames som si kúpil jeho EP Heyday a dal si ho podpísať. Vážim si ten podpis s venovaním, aj keď viem, že som bol preňho úplne neznámy človek. Aj preto, že ešte v tom istom roku Mic vďaka hlúpej tragickej náhode zomrel.
G bodu mojej frajerky sa odnechcelo prebývať na tom tmavom vlhkom mieste a tak sa jedného pekného dňa vyterigal von. Chvíľu si zvykal na dovtedy nepoznané svetlo a potom sa pekne krásne vydal na prechádzku po nohe. Keď dorazil k lýtku, bol už trocha ustatý, pretože na prechádzky predsa len nebol zvyknutý. Napokon si povedal: Čo ja budem toľko chodiť, veď tu mi je celkom dobre. A ostal tam. Dodnes.
Včera mi moja drahá v supermarkete oznámila: „V stredu si uvaríme niečo fajnučké. Zatváril som sa nechápavo. „Čo je? opýtala sa. „Nič, len premýšľam, či som zabudol na nejaký tvoj sviatok. „No, bude predsa Valentína. Odsunul som sa zahanbene k chladiacim boxom. Myslím, že na tú stredu budem potrebovať sladkú smotanu.
Včera tu jeden kolega uverejnil príspevok, v ktorom žiada, aby diskutéri nevystupovali pod prezývkami, ale pod celými menami, komplet aj s fotografiou (nehľadajte ho, je už stiahnutý). Chcel som hneď napísať reakciu, ale moje uvažovanie vzápätí skĺzlo k otázke, či diskusie ako také majú vôbec zmysel. Majú?
Vyšetrenie magnetickou rezonanciou je dobrým testom na vašu klaustrofóbiu. Ak vydržíte 30 minút až hodinu v nehybnom stave zastrčený v úzkom priestore bez stlačenia tiesňového balónika, rozhodne na tom nie ste až tak zle.
Nerád cestujem hromadnou dopravou. Už len preto, že sa pri tom nedá vyhnúť železničným a autobusovým staniciam. Sú plné zvláštnych postavičiek, ktoré sa sem zlietajú z celého mesta. Stanice ich lákajú ako orchidey kolibríky. Prešiel som už zopár slovenských staníc, ale číslo jedna je v tomto smere jednoznačne železničná stanica Bratislava...
Veriaci ateista, to je na prvý pohľad neprekonateľná kontradikcia. Dokážeme si ešte predstaviť, že z ateistu sa jedného dňa môže stať veriaci. Ale čo keby sme pripustili aj myšlienku, že ateista môže byť veriacim už vo chvíli, keď boha popiera?
Nie, nedajte sa zmiasť titulkom, toto nebude o štylistike. Nie som predsa až také sebastredné hovädo, aby som si o svojom písaní myslel, že je ktovieako výnimočné a ešte k tomu aj rozoberal, ako som sa k tejto výnimočnosti dopracoval. Moje meno nie je Charles Bukowski, preto tu nebudem rozdávať rady typu: Musíte piť viac a viac piva a raz týždenne chodiť na dostihy. Ja vám chcem povedať niečo o mojom krasopise, teda forme písma a zoznámiť vás s dvoma základnými krokmi riešenia problémov, ktoré možno aplikovať na čokoľvek.
Keď ma prvýkrát v živote vyhadzovali z kapely, odišiel vtedy so mnou aj kamarát - klávesák. Povedal kapelníkovi: „Keď pôjde on, idem aj ja. Som jeho kamarát, ak vieš, čo to znamená. A šli sme. Celú cestu domov som bučal. To gesto ma fakt dostalo a potom - nie je to bohviečo, keď vás v trinástich vyhodia z kapely.
Na mediálnej scéne je v poslednej dobe akosi horúco. Mainstreamový divák môže skákať od radosti. Hoci si je stále menej a menej naistom, či vysielanie pôjde podľa programu v tlači, o zábavu má postarané. V boji o čísla sledovanosti si príde aj na také pochúťky ako kydanie na manžela v priamom prenose. A to z úst dievčiny, ktorá ešte donedávna rozdávala užitočné rady, ako si pestovať pekný a kvalitný partnerský vzťah.
Dvere mi otvára prsnatá blondína, usmieva sa, pozýva ma ďalej. Sadáme si v obývačke na diván, vyťahujem diktafón a chcem položiť prvú otázku, ona ale rázne vstáva a stláča STOP: „Žiadne nahrávanie!
Včera som odstránil svoju fotku z blogu a dal som si tam mňa. Nechcem sa totiž pozerať na seba po tom, čo som sa so mnou rozišiel. Nechcem si ma zbytočne pripomínať. Stalo sa to včera, no zrelo to vo mne už dlhšiu dobu. Jednoducho som si prestal so sebou rozumieť a bolo načase odo mňa odísť. Viem, že to nebude ľahké, už teraz si chýbam, ale viem, že čas všetko vyrieši. Čas je dobrotivý cherubín.
Už keď som prvýkrát uvidel tú reklamu na televízor nemenovanej značky, viete, tú, v ktorej skáču tisíce malých farebných loptičiek, vedel som, že budem musieť vypátrať autora hudby, ktorá v tom spote znela. Cítil som, že počujem čosi nezvyčajné a neobjavené, priťahovalo ma to ako magnet. Lenže darmo som sa pýtal kamarátov - hudobníkov, nik netušil o koho ide. Čas plynul a ja som na tú vec takmer zabudol. A potom sa jedného dňa vrátil z Anglicka jeden z mojich dobrých priateľov a položil mi na kuchynský stôl, len tak, akoby mimochodom, CD Josého Gonzáleza - Veneer. A ja som v tej chvíli pochopil, že svet je pospájaný tenkými neviditeľnými nitkami.
Tejto noci som nemohol spať a tak som premýšľal o zmysle života. Zvyknem to v takých prípadoch robievať, no sľúbil som si, že to bolo poslednýkrát. Znova som sa totiž k ničomu nedopracoval. Neviem, aký je zmysel života, no viem, aký je zmysel existencie práčky. Zmyslom existencie práčky, je, priatelia, robiť naše veci čistými. To znie ako toporný preklad z angličtiny, ale nechajme to už tak. V každom prípade, a v tom sa ukrýva dlhoročná empirická múdrosť, zmyslom existencie práčky nie je príprava jedál.
Jedna z vecí, ktoré v rámci hudby pre mňa ostávajú už dlhší čas nepochopené, je otázka, ako je možné, že som doteraz pri ladení slovenských rádií nikdy nenarazil na pesničky Gemmy Hayes. Fakt, že naši hudobní redaktori a dramaturgovia ignorujú existenciu tejto írskej pesničkárky je pre mňa jednoducho záhadou. Má totiž všetky predpoklady na to, aby si ju všimli: je z Dublinu, jedného z centier svetovej pop music, je pekná, je blonďavá, má strašne sexi hlas a robí neskutočne príjemný popík.
