Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
V Kežmarskom hrade je o tomto čase mínus päť. Nevedeli sme. Je nás skoro dvadsať, väčšinou do šesť rokov. Vystúpili sme z mikrobusu a tešili sa, ako sa v mrazivom popoludní vonku aspoň trochu zohrejeme. No keď nám lektorka otvorila hrad, striaslo nás. Fúha! Toto má trvať hodinu a pol?
„Pôjdeme sa sánkovať! Alebo sa spúšťať na nafúknutom kruhu!" Na moje nadšené návrhy je odpoveďou zamračené odmietavé zamrmlanie. „Tak skúsime korčule?" To isté. Aj na nápad s bežkovaním a prechádzkou spojenou s objavovaním zajačích domčekov. Hranie sa na detskom ihrisku? Tiež neprešlo. Tak už neviem. A pritom je nádherne, fakt chcem byť s malými aspoň chvíľu vonku. Len nie im nasilu. „Maminka, keď mňa nič z toho nebaví." „A čo ťa teda baví, Matúško?" „No, mňa baví ... čítať si..." V duchu ma stisne - chlápätko, ty si tak veľmi po svojej mame! Nahlas to povedať nemôžem. Predsa len deti oblečiem a strávime hodinu na svahu. Matúš polovicu toho času čaká, kedy jeho sestru a mňa prejde chuť sánkovať sa. Naozaj ho to nebaví...
Jakubko kričí. Peťka tiež. Jakubko má tri roky. Peťka šesť. Sú brat a sestra. Normálne deti. Skoro. Až na malý detail - Jakubko nerozpráva.
„A prečo vlastne vykáš mamke? Lebo je to tu taký zvyk?" „No, je v tom taká... úcta, vieš." Kamarátovo vysvetlenie som si dobre zapamätala - a spomenula som si naňho, keď som ho začula hovoriť do telefónu: „Mám na sebe tie roztrhané rifle, no a čo, starajte sa o seba, dajte mi pokoj! A čo je vás do toho, kedy prídem domov!" Telefonoval s tou mamou, ktorej vzdával úctu vykaním.
Bojujeme s tým občas všetky - kilá. Nazvyš alebo chýbajú. Aj kamarátka to rieši. Podarilo sa jej pekne zhodiť, ustálila sa a stále sa drží. „Ale nejako sa mi to začína zas nabaľovať. Kilo, dve, nenápadne, ale nechcem sa dostať znovu tam, kde predtým." Tak sa rozhodla znovu sa naštartovať - nejakou kratšou diétou, ktorá ju namotivuje pár zhodenými kilami. A potom bude vraj pre ňu ľahšie znovu dodržiavať striedmosť a zhodené kilá nechať minulosti.
Málokedy jazdím po meste. Keď sa dá, idem obchvatom. A aj teraz som naň mierila, cez okraj mesta. Zastala som na semaforoch kúsok od veľkého nákupného centra, odbočovala som doľava. Vedľa mňa pás trávy, zamrznutý, zasnežený. Červená bola dlhá. Veľmi, veľmi dlhá. Počas nej stihol mladík s barlami prejsť pozdĺž odbočovacieho pásu niekoľkokrát tam a späť.
Bola vždy voňavá - hmla môjho detstva. Keď sme ráno vstali a vonku bolo mlieko, tešili sme sa. Vedeli sme, že keď sa bielo dvihne, príde krásny slnečný deň.
... mať odvahu ako Nika alebo Dada. Vziať si z detského domova malého Róma. Vypiplať ho, vychovať, dávať mu lásku a obetovať sa. Brať ho ako vlastné dieťatko a s tým ho hladiť, chváliť, ale aj kriticky usmerňovať. Znášať jeho ťažké roky. A ignorovať začudované pohľady okolia. Nikdy tú odvahu mať nebudem. A im za ňu - nielen za seba - veľmi ďakujem.
Rozhodne sa nedá povedať, že som bola pokojná. Stráviť v celkom neznámom prostredí s dvoma ukašľanými a zasoplenými deťmi mesiac na striedačku s manželom, s niečím, čo sa volá procedúry a ja si vôbec nič pod tým názvom nevybavujem, v januári v Tatrách, no, viem si predstaviť aj menej stresové chvíle. Samú seba som skúsila presvedčiť, že to bude dobrodružstvo pre všetkých a tak sa k tomu začala stavať. Kúpele sú predsa výborné, vraveli mi ľudia. Obavy a predsudky som sa snažila zatlačiť ako sa najhlbšie dalo.
Čítam si, že na Spiši pribudne policajtov. Aby robili poriadok s Rómami. A spomínam si na svoju poslednú návštevu v osade. Bolo to pred troma rokmi. Nikto nás tam neposielal. Nemuseli sme tam. Ale sme chceli. Možno každý, kto chce o Rómoch niečo hovoriť, by sa s nimi mal stretnúť a trochu ich spoznať. Nie sú všetci rovnakí. Vytáča ma, keď kradnú. A myslím si, že každý, aj rómsky starosta, by mal vedieť viesť svoju obec a nemať funkciu len preto, že ho všetci poznajú. Chodila som s Rómami do školy. Niekoľkokrát o nich robila reportáž. Teraz mám pár z nich v najbližšom susedstve. Neidealizujem si ich. Ale ani sa ich nebojím. Ale je pravda, že nežijem vedľa žiadnej osady a v mojom meste je ich menšina. Toto som si vtedy hneď po návšteve osady napísala...
Písala ich Tatiana Oneginovi. Aj Goethe, Božena Němcová, Casanova, Picasso, Lenin. Tak ako milióny celkom bezmenných ľudí. Určite aj ich listy boli nádherné, očakávané a opatrované. Tí, čo ich dostávali, ich ukladali v škatuliach, albumoch, truhličkách. Previazané, zoradené podľa dátumu alebo trebárs len celkom náhodne nahádzané. Na to, aby mohli spomínať, keby chceli - na človeka, na čas.
Vojdeme a narazíme na chlapčeka s päťdesiatkou na tričku v slzách. Pusa skrivená: „Ja chcem ísť domov." „Poď sa radšej pošmýkať," ponúkam ho. Nechce. Ale chvíľu s ním hovorím a už neplače. O pol hodiny sa na mňa rehoce z trampolíny: „Aha, už nechcem ísť domov!" V guľôčkach sa topí strapec detí. Vôbec im nevadí, že do seba narážajú, šliapu si po rukách aj hlavách. Viem si predstaviť, že inokedy sú tí krpci hákliví na každé štuchnutie - teraz sú však v inom svete. Pri obrazovke s elektronickou hrou sa striedajú väčší, pri kuchynke menší.
Je ticho. Krátko po poludní. Pri domoch sa lúčia oslávenci začiatku roka, nasadajú do áut. Na uliciach len pár mačiek, málokto vychádza. Cesta je biela a tichá. Mrzne, ale príjemne. Začiatok roka začať s čistou hlavou. Vyfúkanou a vymrznutou... po prechádzke naprieč strapatým zmrznutým mestom.
Tá komoda vždy jemne zacinkala, keď sme pri nej vyskočili alebo zadupali. Na dvierkach zvnútra bol plagát - renesančný portrét rytiera Jasper Schade van Vestrum, bolo to meno prvého rytiera, ktoré som poznala. Na vrchných poschodiach sklo - poháre, misky aj maličké jemné lyžičky v tvare zvieratiek z tenučkého fúkaného skla. Dole porcelán cibulák a vedľa obrusy, prestierania a príbory.
„Kedy už bude ráno?", začína deň dieťa. Pomalý presun z postelí na gauč, deň netreba otvárať v zhone. Sviatočný určite nie.
„A nebolo by jednoduchšie, keby si upiekla štyri plechy z dvoch druhov koláčov? Nebolo by to menej práce?" „Bolo, jasné, že bolo. Ale ja radšej upečiem po jednom plechu z desiatich druhov." Odpovedajúc manželovi si mimovoľne utriem neexistujúci pot z čela a pokračujem vo vykrajovaní mesiačikov. Ako to, že tie babičkine bývali vždy také rovnaké? Krásne, bez zvyškov, poleva nepopraskaná. Veľakrát som ju pri tom sledovala, lúskala som orechy či robila inú pomocnú prácu. Také jednoduché to vyzeralo... Uf, ešte sa musím veľa učiť, babička, veľa učiť. Tak teda vykrajujem a učím sa.
Keď mi napadalo, že by som mohla požiadať o to, či môžem písať na blog, chceli odo mňa, aby som napísala niečo o sebe a o čom to asi bude. Napísala som, že aj o práci. Ale veľmi skoro som si uvedomila, že vlastne nechcem veľmi, aby to o práci bolo. Sú iné témy a mne bližšie a dôvodov je viac. No a teraz som prácu spomenula. Mohla to byť práca hocikoho, nešlo o ňu. Išlo o ukrutnú chudobu, ktorej som sa vďaka nej dotkla. Dojali ma skromnosť a neúprosnosť, ale aj zmierenie chudobného otca, ktorý sa stará o svojich štyroch chlapcov.
Deti sú v škôlke. Muž behá po streche. Spolu s kamarátmi, treba niečo opraviť. A aj navariť, stojím uprostred kuchyne a premýšľam. V ľudoprázdnom byte je tak zvláštne zrazu. Za oknom tmavo, asi bude pršať alebo snežiť. Nechcem tu byť celkom sama... Prehrniem platne, za rozprávkovými pár hudobných. Celkom vzadu niekoľko bítlsoviek. Dávno som ich nepočula. To je výborná spoločnosť!
Kolegyňa pripravuje reportáž. V očiach slzy - je veľmi ľahké pochopiť prečo. „Toho otca štyroch detí, ktorému umrela manželka, sa pýtali, čo také väčšie si kúpili do domácnosti v poslednom čase. Zamyslel sa. A až po chvíli odpovedal - minulého roku topánky. Chápete? Minulého roku topánky..."
Mala som na sebe zelenú košeľu a rifle, o ktorých som verila, že vyzerajú štýlovo staro. Na krku niekoľko kožených príveskov, medzi nimi klasický hippies znak. Vo vlasoch korálky. Vracala som sa zo svojej prvej stanovačky s priateľmi. Pri Červenom Kláštore bolo to leto teplé a krásne. Dunajec ľadový, ale nevadilo nám to. V devätnástich neprekáža nielen studená voda, ale ani jedlo z konzerv, čaj z ešusu a tri dni starý chlieb.
