Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„Takéhoto malého si ťa pamätám...", zahryzla som si do jazyka v poslednej chvíli, aby som to nepovedala. Ako som to ja sama neznášala! Keď k nám po dlhšom čase prišli príbuzní alebo známi, začali hneď: „Takúto maličkú si ťa pamätám! Ty si vyrástla!" A rukou ukazovali niekde k svojim kolenám. Des. Nenávidela som to - načo mi pripomínajú, aká som bola malá? Nech si to nechajú! Čo sa ja starám do toho, čo si pamätajú?
Mama, mamka, maminka. To je ľahké. Keď chcete zistiť telefónne číslo na mamu hocikoho cudzieho, netreba veľmi hĺbať. Asi každý máme v zozname tú svoju uloženú podobne. Alebo žeby nie?
Aká romantika! Nakupovať keď má človek čas, nechať sa unášať ponukou a snami, nehľadieť na peniaze a obdarovať všetkých okolo... Prestavte si, že tieto vety ste počuli v zvukovom zázname, podfarbenom cinkavou jemnučkou hudbou. A zrazu sa ozve hlučné „grrrrghhhh!" Stop snívaniu. Krutá doba, rýchly čas, na niečo také väčšina z nás nemá. Vyberte si - silu, chuť, čas, nápady... Môžete si taký luxus dovoliť? Navyše - v obchodoch je stres, nakupovanie v davoch je hrozné, mnohí zabúdame - a potom zas len strácame čas naháňaním sa. Takže - čo tak skúsiť to s plánovaním a zapisovaním... Možno potupné, ale určite funkčné.
Keď som bola malá, zvykla som sa v izbičke u babičky, ktorá bola pre nás detská a pre ňu pracovňa, pozerať na jej portrét. Nešlo mi do hlavy, že je to ona. Sedela som na gauči, ona rapkala svojou starou krásnou singrovkou, vedľa z kuchyne vždy niečo voňalo. A ja som rozmýšľala, ako moja babička mohla byť kedysi tmavovlasou mladou paňou s takým prísnym pohľadom. Jeden svoj portrét mala babička v obývačke, druhý v tejto pracovni. Aj moja mamka má podobný, v rovnakom štýle.
Neviem ju nájsť. Najkrajšiu vôňu detstva, vôňu jaslí mojej sestry. Chodili sme po Julku spolu s mamkou a vždy to bolo krásne. Je to vôbec prvá vôňa, ktorú si pamätám, po ktorej som túžila a tešila som sa na ňu. Vtedy som nevedela, čo to vlastne vonia, dnes iba tuším. Sunar, materské mlieko, maličké bábätká a čistučko vypratá bielizeň – to všetko dokopy dalo esenciu, ktorej som sa nevedela dosýta nadýchať. Už nikdy potom som ju nikde nezacítila.
Bojovali možno bok po boku. Alebo možno práve naopak. Mnohí padli, veľa ich zranili, ochoreli. Tisícky spoločne zajali. Ruskí vojaci spolu s talianskymi sa ocitli v spoločných zajateckých táboroch. Jeden bol aj v našom malom Šamoríne. Zriadili ho v posledných rokoch prvej svetovej vojny a fungoval tu aj krátko po nej. Dnes to pripomínajú dva veľké kríže. Nemôžu byť rozdielnejšie...
Už niekoľko dní je na titulkách denníkov zvláštna smrť známeho právnika. Pochopiteľne. Tí, ktorí ho poznali osobne, ale aj tí, čo ho vnímali len cez jeho prácu, hľadajú každú novú informáciu. Polícia robí svoju prácu a informuje veľmi citlivo s striedmo. Pochopiteľne.
Gramofón som si vypýtala už pred časom, ale niekde sme založili ihlu a tak dlho len stál na polici. A teraz sme ju našli. Slávnostne ju idem nasunúť, najprv nejde. Potom sa mi to nejako podarí. Všetko zapojené ako má byť. Kladiem na prístroj prvú platňu. Hudba českých zemí z čias Karla IV. Jéj! Naozaj to hrá! Aké pekné! Najvyšší čas vyhrabať staré poklady z môjho detstva a zoznámiť s nimi malých. Vyberám platne jednu za druhou, očami sa s nimi maznám a obradne čítam názvy - O živej vode, O Snehulienke, Zlatá priadka, Vták Ohnivák, Werichovo Fimfárum. Zlatá brána. Erbenove rozprávky , Němcovej, príbehy ľudové aj modernejšie. Koľko ich len je... Ani si všetky nepamätám.
Úplné drobnosti niekedy vracajú spomienky. Na ľudí, po ktorých ostal pocit, cnenie a nostalgia. Túto babičku mi vrátila obyčajná škatuľa v obchode - koláč v prášku, aký si inokedy nevšimnem. Pečiem naozajstné, nepráškové. Bolo na ňom napísané - Makovec. Makovec piekla práve tá babička. Bol vždy skvelý, iný, než obvyklé makovníky.
Slnko, vietor, žlté a červené listy na tráve. Dávno nebolo na Dušičky tak pekne. Teším sa na večer, keď pôjdem okolo cintorína žmurkajúceho stovkami sviečok. Nie sú to pre mňa dni smútku. Ale svetiel. A spomienok.
„Nebudem hovoriť historky o deťoch! Žena, ktorá ich rozpráva, je tou najmenej sexi bytosťou na svete! A ja taká nechcem byť!" Takto to povedala hrdinka v mojom obľúbenom seriáli svojmu mužovi. Pýtal sa jej, prečo svojim priateľom nikdy nerozpráva o ich ročnom chlapčekovi. Fakt? Naozaj? Červíček v hlave sa zahniezdil a vŕta.
Z kúpeľne počujem len rehot a krik. Radšej tam ani nejdem. Určite by som schytala sprchu z vodnej pištole, prinajmenšom. Malí sa kúpu, ako vždy nahlas a tak, že spravia okolo seba malý Balaton. Majú to tak radi a nás veľkých ich radosť teší. My pekne sedíme pred správami a je nám rovnako dobre. O chvíľu pôjde manžel krpatých vymydliť. A potom mi ich po jednom prinesie, každého vo svojom župančeku. Posadíme ich na gauč vedľa seba, zamotáme do periny a až keď sa zohrejú a trochu oschnú ich prezlečieme do pyžamky. Máme to tak už od ich roka. Vždy rovnaký postup. Zatiaľ sa nám nezunoval.
Pomaly sa to malí učia. Modrý kôš je na všetko. Tam Julinka hádže nerada. Vždy si demonštratívne chytí, otvorí skrinku, rýchlym pohybom dnu vhodí odpadok a rýchlo zabuchne. Ono to tam v skutočnosti až tak nesmrdí. Ale je predsa nejaká princezná. Čierny plátenný kôš pod policou vpravo je na plasty. A rovnaký vedľa neho na papier. Na sklo nemáme, sklo potrebujeme vyhodiť málokedy a dovtedy zvyčajne pokojne počká pri modrom koši na všetko.
Vstávam. Kúpeľňa, obliekanie, doplnky, uvariť si na cestu kávu do termohrnčeka. Tichučký odchod, aby som nezobudila deti. Dnes je TEN deň. Jedinečný, dúfam, jeden z mnohých, keď to dám. Podarí sa. Musí sa. Sľúbila som si, že dám deň bez čokolády.
Strašný krik je u nás už od rána. Na návšteve je krstná Julka. Deti sa ňou naháňajú a hrajú na skrývačku. O chvíľu príde jej kamarát Peter, dozvedela som sa toť pred minútou. Ešte, chudák, nevie, že ho okamžite zamestnajú tiež. Dokončievam palacinky, ešte chcem urobiť orechový koláčik.
Čo tých ľudí viedlo usadiť sa tak blízko pri rieke? Koľkokrát ich muselo vytopiť. Komáre ich trápili. Mnohí sa iste aj utopili. Ale aj tak pri vode stoja dediny, mestá. Keď sme sa prisťahovali do Šamorína, často som nad tým na hrádzi Dunaja rozmýšľala. Vodní ľudia, tak som hovorila tým, ktorí tu bývali prví. Šamorín založili pred stáročiami. Dunaj tu vtedy nebol taký široký ako dnes. Ale aj vtedy sa na druhú stranu dalo dostať určite iba loďkou. Možno aj nejakým prevozom. Podobným dnešnému.
„A viete, čo dnes budeme robiť? Dnes je zvláštny deň, je referendum. Re-fe-ren-dum." „Refe...Refe..." Julinka sa snaží zopakovať, trochu to drhne. „To je keď sa nás niekto pýta na niečo dôležité a my môžeme povedať, čo si o tom myslíme. Tak tam pôjdeme." „A môžeme ísť s tebou?" „Jasné, pôjdeme spolu. Pomôžete mi písať, ako predtým, keď boli voľby." „A môžeme aj hádzať lístok?" Deti sa obliekajú, ja dopekám mafiny. „Maminka, a nemôžeme ísť na to refeldum zajtra?", skúša ešte Matúško. Po hlasovaní ideme k priateľom, chce to urýchliť. „Zajtra už nebude. Ale bude to len chvíľka. Neboj."
„Čo kreslíš najradšej?, pýta sa redaktorka. „Mamu, brata, sestru a mňa", odpovedá dievčina v okuliaroch trochu nezrozumiteľne. Nájazd na ňu ako maľuje tušom, strih a záber na štyri kresbičky na výstave. Na nich štyri tváre, tri vyzerajú žensky, štvrtá má bradu. *
Strašná spara. Už teraz. Nebo úplne čisté. Skoro ráno, slnko je ešte nízko. Najvyšší čas ísť kosiť. Odchádza na pole, len v sukni a bielej blízke. Kosu na pleci, spolu so sedemdesiatimi krížikmi. Kto už pokosí, keď nie ona. Muža niet, deti sú preč. Pole ostalo. Zaháňa sa, klasy padajú. Vlasy vyliezajú spod šatky, dlhé a biele. Svietia na opálenej zbrázdenej tvári. Ešte chvíľu, kým je teplo znesiteľné. Rozopína si blúzku a zaháňa sa ďalej. A práve vtedy prichádza fotograf. Pozrie na ňu tmavým objektívom a cvakne.
Z rádia ide „Forever young, I want to be forever young". Ale to nie je „to" Forever young. Niekto si to vzal a vložil tam čudné tuc tuc a pokazil to. A ešte aj Infinity, aj to teraz hrávajú. V sedemnástich som sa na to mohla utancovať na diskotéke. Teraz znie inak. Možno to zbožňujú rovnako mladé dievčinky, aj keď to nie je „to" Infinity...
