Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Zdedila som šijací stroj. Babička na ňom vedela stvoriť zázraky. Preto som ho tak veľmi chcela. Ale keď už sa ku mne dostal, nie som schopná ho vytiahnuť. Možno práve preto, že pri ňom stále vidím babičku a to, čo jej vychádzalo spod rúk. Aj by som sa chcela veľmi naučiť ho obsluhovať. Ale nejako sa ostýcham.
Chodí každý deň do práce na siedmu. Oblečie biely plášť, pozdraví sa so sestrou a nasadí úsmev. Z tváre jej nezmizne celý deň. Keď, tak iba na chvíľu, keď jej vyčítajú, že zas neobedovala.
„Dobrý!" „Dobrý! Pomôžem vám?" „Netreba, stíham a nie je to také hrozné." Chlapíka som nikdy predtým nevidela. Stretli sme sa takto ráno pred niekoľkými mesiacmi, práve som oškrabávala námrazu z predného skla na aute. On pred sebou tlačil kontajner. Nový, modrý. Postavil ho k starému, čo nám stál pred bránkou. „Tento vám tu nechám, je na plasty a papier. A ešte vám aj starý vymeníme." Milý. Ako povedal, tak aj urobil. Teraz máme na predzáhradke dva smetné koše, jeden na komunálny a jeden na triedený odpad.
Mrzuté. Tak tento zips už dokopy nedám. Otvára sa aj jedným aj druhým smerom.Nečudujem sa. Fakt som ho dosť často šponovala. Tak nič, budem musieť svoju taštičku so ženskými somarinami vymeniť. Taká taštička je skvelý vynález. Pomáha mi neprehrabávať sa v kabelke a strácať čas a nervy hľadaním alebo zabúdať. Jedno vrecúško strieda druhé. Mám nejaké prázdne? Mám! Prázdne nie je, ale... Keď som pred niekoľkými rokmi odchádzala z práce na materskú, jednu takú kapsičku som bez zaváhania založila. A potom, keď som sa do práce vracala, som si zaviedla celkom novú. Teraz sa tá stará bude hodiť.
Promenáda na nábreží Dunaja. Príjemné popoludnie. Kopa času, pár desiatok ľudí, posedávajú na kamenných kvádroch aj na tráve, prechádzajú sa.
Teším sa, keď so mnou dieťa varí. Julinka to robí rada, dokonca mi asistuje rada nielen pri pečení koláčikov, keď môže beztrestne vylizovať misky a ďobkať cukor. Tentoraz sa však porciovanie mäsa skomplikovalo. „Maminka, a to bolo kuriatko?" „Bolo, teraz už to je len mäsko." Krájam kuracie prsia, snažím sa ich oddeliť od kosti. „A to ho nebolí, keď to režeš?" „Nebolí, Julinka, to kuriatko už nežije." „A prečo ho museli zabiť? To aby sme ho my mohli jesť? Ja si to neprosím." Malá sa už skôr rozhodla pre dobrovoľné vegetariánstvo, podľa mňa preto, že sa jej mäso nechce hrýzť. (Ak to nie je rezeň, na tom si, to je zvláštne, pochutí rada.) Nevadí, veď ty na to časom prídeš, myslím si. A pripomínam si zážitok z leta.
Piatok pol štvrtej. Bude otvorené? Nebude? Veď skúsim... V rukách daňové priznanie manželovo aj svoje, stojím pred dverami daňového úradu zatiahnutých žalúziami a čítam - otvorené do dvanástej, predĺžené pracovné hodiny až na budúci týždeň. Hm. Zvesím kútiky úst, tak nič. Ale predsa - neviem ani prečo - vyskúšam stisnúť kľučku. Aha! Veď nie je zamknuté.
„Krásna si teda chodila, kade chcela a každý deň keď bolo jedenásť hodín, drak sa vždy ticho privalil a hlavu jej položil na kolená. A smutno sa na ňu díval, až ho musela ľutovať." Oči čítajú po česky a rýchlo v hlave prekladám do slovenčiny, aby malí lepšie rozumeli. Matúško na jednej mojej strane a Julinka na druhej. Veľkú hnedú knihu s krásne pevnou plátennou väzbou držím v rukách už koľký raz. Ale akosi mi až dnes došlo, že rovnako ako ja ju kedysi čítal môj otec. Takisto v duchu prekladal a snažil sa rýchlo prebehnúť stránky bez obrázkov a pomalšie čítať tie, kde sme sa aj my so sestrou mali na čo dívať.
Keď som bola malá, neznášala som ich. Boli mi vždy veľké, nedržali na nohách, mali hnusnú farbu. Bola mi v nich zima na nohy. A ešte neviem akým činom do nich aj premokalo. Navyše som si vždy vravela - načo ich vlastne mám, keď do mlák ma naši aj tak nikdy nepustia...
„... záchranári prestali prehľadávať zničené budovy, hrozí, že by sa mohli zrútiť..." hovorí hlas redaktora. V zábere tváre dvoch mladých ľudí, zúfalé, plačú. Záber trvá asi tri sekundy. Potom ho strieda druhý. Ale ten už nevnímam. Do hlavy sa mi vryli tí dvaja mladí. Možno sú tam v tých troskách ich blízki. Možno prežili, čakajú na pomoc. A tá neprichádza a ani už nepríde.
„Ahoj, Lienka!" Uťahaná viem, že chcem počuť len svoju úžasnú sestru. Vždy sa mi s ňou dobre hovorí, neraz mi pomôže zmeniť náladu a často aj pohľad na svet. „Ahoj, Maryšenka." Jej has v telefóne je strašne smutný. „Prepáč. Vrátila som sa práve domov." Od pacientov, tak to u nej býva. Je výrazne po ôsmej večer. „Musím sa trochu otriasť. Asi mi umiera Maroško."
Kráčam nocou od bratislavského Auparku k železničnej stanici. Naschvál, ako rýchlo to pôjde. Tmavý chodník Sadom Janka Kráľa nebol úplne najlepší nápad. Stretávam však len ježka, len len že naňho nestúpim a bozkávajúci sa párik chalanov.
Čítam si o tom, ako v jednej nemocnici zanedbali preležaniny a doplatili na to. Ublížili otcovi panej, ktorá to nechcela nechať len tak. Sťažovala sa a vyhrala, nemocnica zaplatí pokutu. Len či peniaze stačia...
Dal mi krížik na čelo. Kňaz, s ktorým som sa chvíľu rozprávala. O všeličom. Na rozlúčku ma objal -a dal mi krížik na čelo. Jemný dotyk palca, v tej chvíli silný ako elektrický výboj. To, že to bol krížik, mi došlo asi sekundu potom.
Tož tak. Boli sme na Mlynoch. Inak, než kedysi. Vtedy som tu štyri roky bývala a boli celý môj svet. Malá izba s dvoma najlepšími priateľkami, starým otlčeným nábytkom a zeleným koberčekom, ktorý zničila fľaša čučoriedkového kompótu, keď naň raz vypadla a rozbila sa. Robievali sme na ňom všetko - jedávali, debatili, učili sa. Spoločná kúpeľňa pre štyri izby so záchodom a maličkou sprchou, na prvý pohľad odpudivá, ma naučila, že zvyknúť sa dá na všetko. V predsienke sme nikdy nezhasínali, starší nám povedali, že tak sa tam neukážu šváby, boja sa svetla. Ani v kúpeľni sme nezhasínali, pre istotu.
"Vždyť ty a tvých pět přítelkyň jste napletly už na pět zim a blbnete tím pletením a žvaněním..." Spieva Jaromír Nohavica prebásnený Vysockého text. A teda ako ho mám rada, musím povedať, že sa ma dotkol. Blbnete? Pletením? Vidno, že o pletení vôbec, ale vôbec nič nevie...
Na chvíľu sa včera ukázala dúha. Veľká cez celý obzor, prerušená, ale pokračovala. Bola krásna. Bála som sa, že havarujem. Vždy, keď vidím dúhu, chcem ju vypáliť do očí a hľadím a hľadím... A viem, že o chvíľu prejde - dúha alebo ja do iného uhla, tak si ju chcem vypozerať čo najdlhšie.
„Aha, vezú drevo, to už sme asi v Slovenskom raji." „Do kelu, hnusná jama, hádam som nechytila podvozok!" „Pozor, ten chlapík sa tacká, ako by ťa vôbec nevidel." „Chcelo by to pumpu, už som dobrých 50 kilometrov žiadnu nevidela." Aj toto sme si hovorili po ceste ku krásnej jaskyni.
„Mamka, čo ma šklbeš?" „Našklbem, len sa mi také prisnilo..." Počúvame rozprávku Tri zlaté vlasy Deda Vševeda. Malý veľmi pozorne: „Maminka, a ona ho naozaj šklbe a teraz klame, však? A klamať sa nemá, však?" Vzdychnem si. Hm, je super mať bystré deti. Hoci...
Spod snehu pod vlekom vykúka tráva. Na ľadovej ploche klziska sú kde tu malé roztopené mláčky. Nad všetkým visí neviditeľný závoj lúčenia. Všade je tak ticho. Koniec sezóny. Kúpele sa na niekoľko týždňov lúčia s návštevníkmi. Boli sme tu na dlho poslední. Poisťovne vraj rozhodli, že sem pacienti nejaký čas neprídu.
