Marie Stracenská
Na neskôr
„Ty nemáš rada žĺtko?" Kamarátka pozerá ako starostlivo okrajujem volské oko a obchádzam polotekutý stred. „Práve naopak. Preto si ho nechávam na koniec." Určite nie som sama.
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Marie Stracenská
Dlho som nevedela, že rána sú pekné
Byt spí. Ešte nie je šesť. Do uší strkám slúchadlá a vybieham. Keď sa o trištvrte hodiny neskôr vraciam, fučím ako parný valec. Ticho otvorím dvere - oproti mne zbojníčka, v ruke plyšák a dolu lícami dve slzavé rieky. Rýchlo vyfučať, na strečing teraz nevydá: "Čo sa deje?" „Je mi smutno za škôlkou, maminka." Spotenou rukou beriem jej malú, sadáme si do kresla. „Snívalo sa ti o škôlke? Preto ti chýba? To sa stáva, že sa nám sníva o ľuďoch a miestach, kde nám bolo dobre." „Ale ja chcem ísť naspäť do škôlky, búúúú..." Zmotaná v náručí ako bábätko, do tváre nevidím, len jej šepkám do ucha - že v škôlke by teraz bola príliš veľká a keby nebolo školy, nevedela by čítať, nechodila by do zboru, nepoznala by veľa fajn dievčat.
Marie Stracenská
V dobrom aj v zlom
Každú nedeľu sa vychystali do kostola. Už roky rovnako. Pani vždy aspoň o štvrť hodiny skôr, aby pred bohoslužbou chytila miesto v prvom rade a spievala žalmy s ostatnými ženami. Pán pomaly a rozvážne rovno hore na chór. Aj on do prvej lavice. Naklonil sa ponad zábradlie a skontroloval starkú dole, podal ruku priateľovi a omša sa mohla začať. Z kostola sa ostatné páry viedli prichytené „popod pazuch", oni to mali inak. Dedko po omši chodieval hrať karty do krčmy, babka pripraviť obed.
Marie Stracenská
Pri regáli
Stála som pred regálom s avivážou. Rada mením vône a nepreferujem žiadnu značku. Po chvíli som siahla po ružovej vôni. „Tomuto sa už skončila akcia. Keď si ju vezmete, zaplatíte viac,", ozvala sa mi zrazu spoza pleca predavačka. Ani som ju nepočula prísť. V ruke držala kartičky s cenami. „Ešte som to nestihla vymeniť. Teraz sa začala akcia na tento druhý," povedala mi ticho. „Cenovky teraz teda vymeníte, ale už platia?", ubezpečila som sa. „Áno, nablokujú vám to už správne." Poďakovala som sa, ona sa usmiala, vymenili sme si pri regáli miesto a ja som išla dokončiť nákup.
Marie Stracenská
Výzva na deväť
Týždeň pred. Konečne som sa odhodlala. Ráno som zabehla osem kilometrov. Každé ráno chodím okolo plagátu, ktorý pozýva na Pomlé run, mestský deväťkilometrový beh. Snáď by som ich zvládla. Pozerám na web, netušila som, že sa bolo treba prihlásiť. Sklamaná zisťujem, že už je neskoro. Predsa len - píšem mail - nedá sa ešte? Dá! Dozvedám sa na druhý deň. Super. Začínam sa tešiť.
Marie Stracenská
Do času
„To čo máš?“, ukazuje mi kolegyňa na ruku. Spod rukáva vykukujú modré písmená. Nad nimi je nakreslená postavička, slnko a dva motýle. Tie nevidno, iba písmená rukáv nezakrýva. Julke trvalo dobrých dvadsať minút, kým to všetko precízne nakreslila. Tetovacie fixky sú obľúbená hračka. Večer si to umyjem. Ale zajtra možno budem mať novú kresbičku.
Marie Stracenská
Ako chutí moc
Tentoraz som sedela na mieste spolujazdca. Bola tma, chladno a lialo. Okamih, ale zásadný. Zasvietila červená, priateľka nezabrzdila. „Au!“, uvedomila si hneď. Zlé, presvedčilo ju vzápätí policajné auto. Zastala za ním na kraji štvorprúdovej cesty. Na policajnom aute sa otvorili dvere a vyšiel uniformovaný muž. „Doklady, pani vodička. Viete, čo ste urobili. Ostaňte vo voze. Zavolám vás.“ Vzal si papiere a vrátil sa do auta. To bolo jediný raz za najbližších pätnásť minút, čo sa unúval.
Marie Stracenská
Cena
Včera som stretla tri učiteľky, ktoré prišli na dvojdňové školenie. Z Trebišova im vlak odchádzal okolo jedenástej v noci, po šiestej ráno boli v Bratislave. „Dalo sa spať?", pýtam sa. Poznám útrpné nočné cesty vlakom. „No, sedeli sme... Lehátka aj lôžka sú drahé. To by nám škola nepreplatila. A my, viete, počítame každé euro." Vydýchnem. A počítam.
Marie Stracenská
Pohľadnica
„Snad ďábel sám mi napovídá, když pláčeš kvůli mně..." Hľadím na zloženú pohľadnicu, to sú už celé roky. Citát od Nedvěda, ale ako „prepáč" sa gýč povoľuje. Pamätám si ju. Vtedy som sa veľmi rýchlo prestala hnevať a prijala ospravedlnenie. Boli sme spolu čerstvo, niečo vyše roka. Prečo sme sa pohádali mi už z hlavy vyfučalo. Ale muselo to byť vážne, keď sa chlap odhodlal, kúpil pohľadnicu a ospravedlnil sa ňou.
Marie Stracenská
Záhada Zúbkovej víly
„Holému Havkovi vypadol zub", oznamuje mi večer zbojníčka hneď medzi dverami. „Prvý?" „No, myslím, že áno. Veď bolo načase, má šesť rokov. Aha, tu." Ukazuje mi plyšovú tvár s ňufákom a bez úst, tie sa dávno vypárali. Nič nevidím, ale hrám jej hru: „No, tak mu musíš povedať, aby tam nestrkal jazyk a že ho to bude bolieť len chvíľku." „A dám mu ten zub pod vankúš", uteká sojka nejaký pohľadať, „aby ho našla Zúbková víla."
Marie Stracenská
Nebude
Do dlhých ryšavých kaderí pomaly kĺže biela kefa. Tato veľkou rukou jemne prihládza vlasy hore na hlave a pridržiava potom spodné, aby to dievčatko nezašklbalo. Jemne a precízne. Dievčatko má prižmúrené oči, tato stisnuté pery a tvár maximálne sústredenú.
Marie Stracenská
Dve. A mnoho iných...
„Ale že vraj už teraz bude dobre.“ „To hovorili aj vtedy.“ „No ale teraz že vraj už našli poriadnych kupcov. A hovorili, že by mali spustiť aj nové modely.“ „No hej, len keby toľko nesľubovali. Aby to fakt bolo.“ Bratislavčan by len prešiel okolo. Tety tesne pred päťdesiatkou by prehliadol. Hovoria ticho a nárečím, všetci tu takto rozprávajú. Ženy spolu robili v jednej dielni. Nepoznali sa nejako extra. Odkedy sú na dlažbe, sú si bližšie. Keď ako mladé skončili textilnú učňovku, fabrika frčala na plné obrátky, robotu si našli hneď. Cez deň zhrbené pri páse, po večeroch doma pre deti a známych, čo na rozdiel od nich nevedeli šiť. Lenže závod predali, po pár rokoch dostal ďalšieho majiteľa a zas ďalšieho. Teraz tam robí už len pár desiatok ľudí. Niektoré kolegyne sa hodili na dlhú maródku. Ony dve nie. V elegantných nohavicových kostýmoch s perfektne rovnými švíkmi chodia ob týždeň na úrad práce. Už skôr pro forma než s naozajstnou nádejou, že sa to zlepší. Veď aj cvik pomaly stratili. Ani doma skoro vôbec nešijú, v čínskych obchodoch to vyjde lacnejšie a v tomto malom meste pánubohu za chrbtom nikto nerozhadzuje
Marie Stracenská
Opýtať sa
„Tato, a ty keď si bol mladý, aký si bol?" „Ako to myslíš, aký? A hlavne - kedy?" „No napríklad keď si bol na tej vojne. Bol si pekný?" „To neviem, Julinka." „Ako, nevieš? To tam nemali zrkadlá?"
Marie Stracenská
Zrkadlo zo sadry
„To je ako mať o jedno dieťa navyše", skonštatoval známy, keď sa dozvedel, že nepodarený manželov výpad na tréningu sa skončil trojtýždňovou sadrou povyše kolena a následnou trojtýždňovou rehabilitáciou. Nikdy som nemala nič zlomené, vôbec som netušila, čo ťažká sadra na nohe obnáša. Mala som to pochopiť veľmi rýchlo. Už po ceste zo sadrovne sme zistili, že jediná možnosť transportu je krížom cez zadné sedadlá auta. Po prvých krokoch o barlách zistili, že schody sú fakt des a izby v byte máme nechutne veľké. „Prosím podaj mi", „môžeš urobiť", „treba zapojiť"... Nie „urobím, nechaj tak, nech sa páči". Doteraz sme boli na všetko spolu. A zrazu som si uvedomila, o čo všetko sa delíme.
Marie Stracenská
Stelárnik
„A ty robíš presne čo?," spýtala som sa priateľa. „Som stelárnik." Zaznelo hrdo. Stelárnik. Vznešené slovo. Bude to mať niečo s hviezdami, veď aj pracuje v astronomickom ústave. „Pekné. A čo to znamená?" „Skúmam dvojhviezdy." Musela som sa zatváriť veľmi teľaco, lebo hneď pokračoval: „Dvojhviezdy sú skoro všetky hviezdy vo vesmíre. Vyše 75 percent hviezd nie je samých, ale vyskytujú sa ako dvojhviezdy." Stále som musela vyzerať dosť nechápavo, ukázal mi teda monitor.
reklama
Marie Stracenská
Doktor? Trhovník?
Odpočuté u ortopéda. Do čakárne pred ambulanciou plnej ľudí je aj cez zatvorené dvere celkom dobre počuť, čo sa deje vnútri. Vošiel tam starší manželský pár. Pani je zrejme penzistka. Lekár jej už 15 minút predáva ortopedické papuče za 60 eur.
Marie Stracenská
Rozvedení
Jedného dňa mamka povedala – sťahujeme sa. Ovalil ma tupý pocit z neznáma. Na tejto ulici som sa naučila jazdiť na bicykli, z briežka ku garážam sa sánkujeme s kamarátmi, tu si so susedmi vymieňame koláče a pre kamarátov mamka pečie skvelé zemiakové lupienky. Z balkóna nás otec zo špásu spúšťa v horolezeckých sedákoch, v tejto škole mi vypadol prvý zub, tu raz za čas blúdim medzi bytovkami a hľadám svoju malú sestru, keď sa zabudne u nejakej inej škôlkarky. Tu sa ohadzujeme snehom aj blatom, beháme s otlčenými kolenami. A teraz tu všetkých kamarátov nechám, aby si to užívali ďalej – a pôjdeme preč. Do nejakého malého mesta, ktorého meno si ani neviem zapamätať.
Marie Stracenská
Aj s chybami...
„Prajem krasny vecer.poprosim Vas o zaslanie kontaktu na pana ktery bol dnes vecer v tv novynach.Jedna sa o pana fotografa co dostal stativ na fotak.No bol som prekvapeny ked na zaver povedal ,ze film si moze kupit az po dochodku...Ja by som sa s nim rad skontaktoval a poslal mu ten film alebo rovno jeden karton filmu do fotaku. Vopred dakujem Vas sledovatel ... so Sturova."
Marie Stracenská
Staré auto
Pán v klobúku na mňa máva a ukazuje doprava. Stiahnem okienko: „Potrebujete niečo?" „Ukážem vám, či máte ešte miesto." Nechápem. „No, snažíte sa vyjsť von, nie?" „Nie. Práve som zaparkovala." Vpredu auto desať centimetrov, vzadu tiež, s obrovským kombíkom bez posilňovača to fakt nebola sranda. „Aha." Pán onemie. A ja vyrastiem o pol metra, keď pochvalne pokýva hlavou: „Tak teda klobúk dole. Neviem, či by som to ja dokázal."
Marie Stracenská
Z lavičky
Večer v hudobke. Zvuky bicích sa miešajú s tónmi klavíra. Niekto sa pokúša o štvorhru. Z iných dverí znie dookola päť tónov hore a dolu, precvičujú prstoklad. V šatni sa všetko ozýva dvojnásobne. Čakajúce mamy sedia celkom ticho, čítajú časopisy, sŕkajú kávu z automatu.
