Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„Vchádzame do stanice Bratislava - hlavná stanica. Je to vaša konečná stanica. Želáme vám pekný deň." Viacerí prikývneme späť na pozdrav neviditeľnému rušňovodičovi. Prihovára sa nám príjemne civilne s jemným maďarských prízvukom. Vyrazil z Komárna. Ktovie, koľký raz to už dnes vraví, kedy vstával. K dverám sa pomaly stavajú zababušení ľudia, vyhýbajú sa veľkým taškám a ruksakom.
„A v škole nám dali niečo veľmi dôležité", trvala malá na tom, že jej tašku osobne prezrú obidvaja rodičia. „To je asi toto," vytiahol tato potlačený papier. A ten odštartoval búrlivú debatu. Neznámy muž Patrik Tóth ani len netuší, ako nám dvihol tlak. A možno na tom bola podobne nejedna domácnosť šamorínskych školákov.
Nasadám do auta, vnútri je mrazivo. Kým som bola behať, deti s tatom nakupovali. „Julka ti chce niečo povedať." Julka je ticho, pery stiahnuté, kúsok od plaču. Počká, kým sme doma. Sadne si tak, aby sa na mňa nemusela pozerať, ale aby som ju mohla objať. Takmer jej nerozumiem. Začne plakať skôr, než povie prvé slovo. „Chcela som zobraaať žuvačkyyyy..." Najprv nechápem. Až potom ma obarí. Chcela kradnúť. Pokoj. Počúvaj, vravím samej sebe. Malá rumádzga, brunátna fľakatá tvár, mokré líca, opiera sa o mňa. Trasie sa, chrbátik jej pri vzlykoch nadskakuje. Pýtam sa, ona odpovedá. Strašne jej je ľúto.
Tvorivá mama nerobí deťom na školskú desiatu rožky so šunkou. Tvorivá mama vymýšľa. Tousty. Pečené koláčiky namiesto kupovaných keksov. Nátierky a jednohubkové vychytávky. Dáva im na desiatu zdravé jedlo a super mňamky, ktorým sa deti tešia a odlišujú ich od spolužiakov. Také som mala predstavy. Lenže moje deti ma z nich veľmi skoro vyviedli.
Zo zažltnutej obálky sa vysypú papieriky. Kartičky, aké poznám z modlitebných knižiek - podobizne svätých, modlitby, citáty z Biblie. Usmejem sa - to by nebola babička, milovníčka umenia. Medzi nimi maličká reprodukcia od Ghirlandaia a Michelangela.
Zhlboka dýcham, vyše osemnásť metrov nad zemou. Od obrovskej chrámovej lode ma delí len tenká látka. Zahalila vzácny oltár. Kým ho opravia, ľudia ho uvidia len na tomto obraze, ktorý zakrýva lešenie. Vrcholec oltára mám naozaj na dotyk. Môžem sa dotknúť vrcholca oltára. Je zapustený v kupole. Malo to tak byť, aby bol stabilnejší? Alebo sa stavitelia pomýlili v rozmeroch a dieru do klenby vyvŕtali dodatočne? To sa asi už nedozvieme.
Obyčajná domáca práca. A taká intímna. Nikdy mi tak nepripadala. Až teraz. Malí sa zajtra vracajú z kúpeľov. Týždeň som ich nevidela. Bol to týždeň slobody, pokoja a pohody, ale... Už sa ich neviem dočkať. Prezlečiem postele, nech majú prvú noc po dlhom čase doma voňavú.
Chvíľu to trvalo, kým sa Matúš skamarátil s písmenkami. A pochopil, že V a I tvoria slabiku a ďalšiu chvíľu, kým ju prečítal správne ako „vi" a nie triafal „lo" či „ma". Na našu veľkú radosť sme prišli do štádia, že malí čítajú všetko, čo sa dá. „Vá-že-ní hos-ti-a, vážení hostia?" „Ne-vstup, nevostu? Ne-v-s-tupo-va, Nevosotu-povať?" V aute sme náhodou nechali pár českých detských komiksov Čtyřlístek. Pri každej jazde dlhšej ako desať minút ich malí chytili a začali slabikovať. Super - na jednej strane, ale čeština nám neprišla úplne ideálna. Ešte nevedia čítať ani po slovensky, treba ich to naučiť správne.
Pol siedmej ráno, típnem budík. Otočím sa v posteli, ešte chvíľku môžem. Doma by som už štvrť hodiny behala po byte a dávala sa dokopy. Ale sme v kúpeľoch, tu nemusím byť v gala. Univerzálne tatranské oblečenie otepľovačky nevyžadujú šperky ani mejkap. Základ je hotový za pár minút. Ako to robia mamy, ktoré si dajú dolu čiapku a stále majú perfektné vlasy, som prestala riešiť. Zobudím malých, ideme na raňajky. Ktoré pripravil niekto iný. A potom do školy, chvalabohu deti za ten mesiac nič nezameškajú. Čo ročník to trieda, prvákov je len päť a učiteľka sa venuje každému zvlášť.
Labužnícky sa prevaľuje na posteli. Zrazu sa záhadne usmeje, vyhrnie si perinu, vypúli zadok - a puk! Nahlas, presne miereným smerom rovno na sestru.
Mami? A tebe to nesmrdelo, keď si nám utierala dupu? A sople? A keď sme si grcli? A popišali sa? Fúj! Predbiehajú sa, kto sa spýta na niečo odpornejšie. Mám na jazyku niečo o materskej láske. Ale nepoviem to. Jasné, že aj mamám to vadí. Len im nič iné neostáva. A vedia, že jedného dňa sa to skončí. Alebo - transformuje...
Sedia so sklonenými hlavami. Pohnú sa, keď po schodoch hore k nim prichádza žena. Dvihnú obočia, vymenia si pohľady. Prekvapené, ale nie zvedavé. Toto je mužský svet. Tak ako im patrí dedinská krčma, je ich aj tento kostolný chór. Pevným stiskom ruky sa bez slova zdravia s priateľmi. Na reči bude čas a miesto inde.
Buch! Tma, pol tretej ráno. Ach. Dieťa spadlo z postele. Doma spia na vysokých, meter a pol nad zemou so zábranou. Skoro vždy, keď ich niekde mimo domov uložíme na klasické, zošmyknú sa. Nevedia to na nich. Veď preto pod ne dávam vankúše. Tak teda Matúš je dole. Ostrím v tme na ležiace dieťa. Bojujem so zvyškami spánku. Bezmocne si pretriem čelo. Presne viem, čo bude ráno. Nevrlá, nevyspatá, nebudem schopná sa vyhrabať spod perín. Neznášam to!
„Tato na mňa kričal. Ľubim ťa maminka. Som mala kveťinka." „Toto napisala Julinka aj nakreslila." „Od Gaborka a Matuško." Na linke, stole v obývačke, na vankúši pod ich posteľami. Nemusím sa pýtať, ako sa mali. Krátke útržky dňa sa objavujú na kúskoch papiera.
„Ale naváľalo! Fúha! Na klzisku sme ráno zmerali tridsať centi čerstvého!" Po kolená v snehu som sa brodila naposledy ako dieťa. Vtedy som mala kolená výrazne nižšie, než dnes. Ráno sme vyšli z chaty do záveja, cestu na raňajky som rehotajúcim sa deťom musela prerážať. Fučali sme a uhýbali sa vločkám, ktoré vialo zhora do tváre. Muselo snežiť celú noc. A stále padá. Na schodoch k škole si správca utiera čelo, dnes mu nezávidím. „To je teda zima. Tu skončím, idem odhádzať pred jedáleň, potom k rehabilitáciám a zas sa môžem vrátiť." Hej. Dnes sa lopata riadne otlačí do dlaní.
„Tak ten toho musí mať dosť za sebou." Obzreli sme sa za mužom so vzhľadom bezdomovca, ktorý mizol za bránou kostola. „Často ho tu vidím", povedala som kolegovi . Chodievam tade do práce skoro každý deň v tom istom čase. Zarasteného chlapíka v špinavom oblečení, v rukách veľké napratané tašky, stretávam na ulici pred chrámom alebo vchádzať doňho obdeň. „Pochybujem, že sem chodí pre hriechy", pokračoval kamarát. „Potrebuje sa zohriať. Možno aj pospať si, odtiaľ ho nevyhodia", dokončil s dešpektom.
„Cit.71-1.cast.pis2.3" Kukám na esemesku a nerozumiem. Neznáme číslo. Nejaké citáty? Niekto niekomu posiela čosi k faktúre? Či? „Prisla mi od vas zvlastna sprava, asi to bol omyl", odpisujem. „Poslala som d.u. z pisania a citania." Aha. Nebol to omyl. Píše mi učiteľka detí. Ráno nešli do školy, ostali s plnými nosmi doma. A tak mi pani učiteľka napísala ich povinnosti, aby veľa nezameškali.
Svietiace oko prázdnej nádrže schladí jej úľavu. Konečne sa podarilo odhrabať auto spod kopy snehu a oškrabať ľad z predného skla. Trvalo to dobrých pätnásť minút, je skoro štvrť na deväť večer a domov 50 kilometrov. Ráno sa ponáhľala, nenatankovala. Tak nič, teplo sa odkladá. Najbližšia čerpačka je samoobslužná. Zastane, dohodne sa s automatom, odomkne nádrž... Odomkne nádrž... Tak odomkne! Prečo sa to nedá otvoriť?!
Keď som si pred časom spomenula na dávnu pani učiteľku klavíra z môjho malého mesta, snažila som sa o nej zistiť čo najviac. Internet a telefonáty ma doviedli k inej žene. Rehoľnej sestre, ktorá jej bola roky najlepšou priateľkou. Bývali spolu za mladi, spolu sa dostali do problémov pre ukrývanie kňaza, spoločne ich odsúdili a v rovnakom čase boli vo väzení. Neskôr spolu slúžili v reholi a bývali - vo Svidníku a potom v Prešove. Zatelefonovala som tam. „Počkajte chvíľu", poprosil ma mladý hlas, „sestra Nikolaja je chorá, pomaly chodí, hneď príde". Pár minút čakania som rozhodne neoľutovala. Hovorili sme spolu skoro hodinu. Spomienky jej hlas omladili o desiatky rokov. Rozprávala a ja som si predstavovala jej tvár z fotiek. Má cez osemdesiat ale smeje sa mlado. Bol to dlhý rozhovor. A sľúbila som si, že nebol posledný.
„Toto možno nebudeš potrebovať, ale pre istotu si zober, vyskúšaš." Veľakrát som si na priateľkinu vetu spomenula, každý deň viac ako rok. Povedala mi ju, keď mi dávala nosičku. Brala som si ju ešte s veľkým bruchom, ťažko som si vedela predstaviť, ako do nej budem vkladať dieťa a nosiť ho v nej. Keď malí prišli na svet a boli schopní držať hlavičku, okamžite sme pozháňali aj druhú.
