Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Kosačka k nám domov pribudla okamžite potom, čo sme sa nasťahovali do bytu s predzáhradkou. Ešte sme nemali ani vybalené taniere a už bzučala vonku po trávniku. No, trávničku. Predzáhradka má asi 4 x 30 metrov. Veď predsa tu nebudeme mať prales, zdôvodnil manžel. Samozrejme, to tu predsa nebudeme mať, uznala som.
Veď sme ich mali aspoň štyridsať. Kde sú, kde sú... Pred očami mám krásne farebné štipce na bielizeň. Kúpila som ich pred časom v opojení jednoduchými hračkami. Boli v rôznych farbách a pôvodne vôbec nemali pomáhať pri vešaní bielizne. Zabávali sme sa tým, že som deti nechávala štipce triediť. Aké sú bystré, hrdo som vypínala hruď, keď sa im podarilo bezchybne oddeliť žlté od červených, zelené od modrých. Vyrástli, a kolíčky som odložila. Tak, aby som ich našla, keď budeme mať veľké pranie. No, práve to teraz máme. Lenže kde sú tie kolíčky? Kurník. Hľadaním všetkých možných potenciálnych úložných plôch som už strávila pol hodiny. Hm. Tak teda kúpim nové.
„V Nemčiňanoch žije postihnutý chlapec. Každú sobotu trúbi dedinčanom večierku. Príďte sa pozrieť." Nočné telefonáty na spravodajskú linku bývajú rôzne. Tento potešil. Pán volal v stredu. A v nedeľňajších plánoch Televíznych novín sa objavil riadok „Trubac Nemcinany".
„Čo robíte? To chcete všetok ten odpad vyvoziť v týchto vedrách? Čože?" „No, vyviezť to treba." „Ale však ti dám vozík, nie?" „Máš?" „No mám. Pristavím." „Tak vieš čo? Najprv na ňom prevezieme ten 120-kilový preklad, dobre?" „Tak ho pristavím."
Vždy, keď je na hojdačke, bojím sa. Veľmi skoro sa naučila kývať sa sama, nohy dopredu, nohy dozadu. Ihrisko bez hojdačky sa neráta, iba ak by ňom bola trampolína. A tá je málokde, tak chodievame na miesta, kde je hojda.
Sú skvelí. Chlapi, ktorí ostali niekde uprostred osemdesiatych rokov. Obaja prekvapivo útli, mocné ruky so špinou, ktorá sa nedá nikdy úplne umyť a drobné fúziky pod nosom. Odchádzajú sa vyspať, aby ráno od siedmej zas v montérkach nastúpili do práce. Nahadzujú omietku, búrajú staré a stavajú nové steny. Každý deň otváram oči - toto všetko urobili? Tak krásne? A rýchlo? Sú to pohoďáci a veľa toho nenahovoria, vraví mi muž. Pomáha ako sa dá, ale nestačí ich tempu. Pri umývadle odkvapkávajú tri poldecáky. Utriem ich a dám na kraj stola. Tu ich zajtra nájdu. Zaslúžia si.
Začína sa stmievať. Do ruksaku balím spacák a teplé ponožky, vodu, nožík a baterka sa tiež zídu. Prišli sme spolu s deťmi stráviť intenzívny týždeň plný hier. Teraz sa delíme. Deti čaká spoločná rozprávková noc, dospelí idú spať von. A ešte niečo, čo, uvidí sa neskôr.
Prááásk! Strhla som sa a strašne sa zľakla. Človek desať minút po polnoci premýšľa o živote a o svete a nechá sa unášať fantáziou. Motor auta pokojne vrčí, jazda plynulá. A zrazu ohromný náraz do pravého boku. Manžel za volantom sa snaží zvládnuť manéver a vyhnúť sa šmyku, zastavuje. „Niekto nám nedal prednosť", hovorí až prekvapivo pokojne. Ten niekto ide pomaly za nami. Keď zastaneme, pribrzdí tiež - ale kým stihneme vystúpiť, pohne sa a je preč. Kurnik! Prší, je hnusne zima, neskoro a domov ešte asi tri hodiny. „Ako je to na policajtov? 158?"
„Za čo sa hanbíš? Veď tú slepotu si neukradol!“ Na tú vetu nezabudnem. Budú to presne o tomto čase štyri roky, čo som sa po prvý raz stretla s pánom Ličkom. Chceli sme robiť niečo so školou pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Pani riaditeľka Múdra (nomen omen na ňu platí absolútne) mi dala telefónne číslo na pána, ktorý nám o svete ľudí bez zraku bude vedieť veľa povedať. Zavolala som. Dvihla pani Ličková. Manžel je v záhrade, zavolá ho. Cez telefón sme si dohodli stretnutie o pár dní.
Dieťa si pritiahne maminu hlavu celkom blízko. Tak, že keď dýcha, teplý pravidelný prúd jej zohrieva čelo alebo líce. Chytí jej prst a drží, pevne. Sadne si na kolená, zmotá sa do náručia.
Staviame z lega a kociek už tretí dom pre Gormitov. Tento má dve dlhé chodby, veľkú bránu, vežu a strechu bude mať z mapy krajiny Gorm. Predtým sme si čítali z obľúbenej knihy. A hneď ráno absolvovali prechádzku mestom - s nákupmi a vyšetrením.
Závidela som vždy kamarátom, ktorí mali filmy zo svojho detstva. Hoci sa tam triasla kamera, zábery sa začínali a končili v pohybe a časť bola navyše neostrá. My sme nikdy nič také nemali. Aj tých pár fotiek naši opatrovali v súkromí škatule, aby ich od nás uchránili, neukazovali ich veľmi často.
„Malovaný džbánku z Buchlovského zámku..." Mamka sa točí po kuchyni, utiera taniere, kladie jeden na druhý. Neviem, kde je Buchlovský zámok ani čo je na džbánku z neho také výnimočné - ale spievajúca mamka v modrotlačových domácich šatách v tej slnkom rozjasnenej kuchyni je krásna.
Toto nebude pekné ani láskavé. Iba zo života. Od bratislavského Slovnaftu je do Šamorína asi dvadsať kilometrov. Po ceste sú štyri benzínky a hneď skraja Šamorína piata. Včera cestou z práce som na tých dvadsiatich kilometroch videla pri ceste troch pánov. Stáli s rukami vpredu a od zipsu na nohaviciach sa im tiahol tenký oblúčik. Jeden stál za autom. Ďalší dvaja sa ani nenamáhali zísť z cesty na trávu.
Taká škoda. Ani päťmetrový rebrík nestačí na tie najkrajšie kúsky celkom hore. Naťahujem sa odušu a viac to nejde. Plody nižšie vyzbierali drobci. Teraz je rad na mne. Julinka stojí pod rebríkom a nastavuje (bielu! au!) sukničku: „Maminka, hoď a ja ich potom dám do vaničky k ostatným." Tieto dni sme na marhuliach živí.
Ako môže batoh vŕzgať? A tak odporne? Pri každom kroku, kurnik. A ešte sa mi aj sandály trhajú. A to nás čakajú ešte tri dni. A prečo som stále ja tá pomalšia? Huch, to fakt tento kopec? Frflem si popod nos, rozladená a precitlivená - veď som chcela byť taká dokonalá a očarujúca!
Včera sa kúpali, dnes si večer len sadnú na okraj vane. Smiech a štuchance. Päťroční čertíci, ktovie kam dali únavu z tých milión pohybov, ktoré dnes urobili. Necháme odtiecť vodu, kým nejde teplá. Namočíme, namydlíme, umyjeme. Letné nohy.
... mäkká - povedala mi priateľka Petra, keď som bola tehotná. Vravela: „Keď ju objímeš, nesmie ťa tlačiť. Máš mať pocit, že mama je všade, že sa do nej môžeš celá ponoriť. Má ťa pritúliť a tebe je v nej vždy bezpečne."
Ticho sedím. Počúvam motor auta, hučí pri vytočení, preradím na päťku, za Lužnou už môžem. Ešte päť kilometrov. Mojich päť kilometrov. Rovno, medzi poľami slnečníc. Už sa zatvárajú. Zajtra ma zas ráno žlto potešia. Potom spomaliť a dvakrát doprava a som doma.
„Maminka, čas...Čas... Čas behá. Ešte sa to nezačalo?" „Čas beží, Julinka. Neboj sa, keď sa to začne, už budeme tam. Ale bude tam tma. Nebudete sa báť, dobre?" „A budeš tam s nami? Tak potom sa báť nebudeme." Stojíme na križovatke na červenej, z rádia detské pesničky, malých čaká veľká premiéra.
