Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Býval to antikvariát Ostalo mi strašne smutno. Zmizlo niečo z mojich študentských rokov, asi nenávratne... Od kamaráta sa ku mne dostali staré platne. Také tie hrubé a ťažké. Po babke. František Krištof Veselý a podobná liga. Babka bola klasik, platní je celá veľká škatuľa. Odnesiem do antikvariátu, tešila som sa. Dávno som v žiadnom nebola, ale kedysi som si tam kupovala celkom pravidelne krásne veci. Aspoň mám dôvod na návštevu.
Viem prečo si, Julinka, včera tak ako každý večer po uložení volala z izbičky: „Môžem si dať jednu nohu von?" Viem, prečo si si potom spod paplóna vytiahla obidve a vyložila si ich na perinu s princeznou. Viem aj to, Matúško, prečo ty si si včera na perine rovno ustlal, ignorujúc podušky. Natiahol si sa naprieč postieľkou, vystretý ako anjelik, jedna ruka pod hlavou. Viem.
Po prvý raz som sa s ňou stretla, keď tam môj muž - vtedy priateľ - chodil. Pozval ma na obed, študentský. „Taký poriadny chlap! Na, tu máš chlieb!" Pani mu k miske plnej hustej fazuľovej polievky namiesto jedného krajca dala dva a ešte aj pätku. Mne dala jeden - asi nech mu dlhšie štíhlejšia ostanem.
Okolo dievčat pri Slovnafte chodím za tie roky už často nevšímavo. Občas mi ich príde ľúto, keď mrzne a prší. Dnes ráno som ich míňala ukolísaná pomalou pesničkou a rytmom auta. Rozmýšľala som, čo ma čaká v práci, na čo nesmiem zabudnúť. Zrazu sa mi ako po hromozvode zviezli oči po dievčine na krajnici napravo. Upravená blondínka, biela blúzka, pekná fialová suknička. A pod nimi obrovské guľaté brucho. Panebože, tehotná.
Večer. Pohoda. Konečne. Doma pokoj, vnútri v človeku tiež. Chvíľka pre seba. Sadám si pred obrazovku, púšťam film. Pár minút ticha, ktoré mi malí dopriali. Vo vedľajšej izbe pozerajú na počítači rozprávku. Počujem ich smiech a rozhovor. Beriem do rúk ihlice, pár riadkov určite stihnem upliesť. Neviem sedieť len tak. Manžel si už zvykol, aj priatelia.
Platím cez internet. Obvyklé platby. Jedno číslo za druhým. Počítač sa stále pýta, či som si istá. Som, jasné, poďme ďalej... Pri jednom z riadkov spozorniem. Do kelu. Tú predošlú platbu som práve poslala so zlým variabilným symbolom, zisťujem s hrôzou. Oči preskočili riadok. Čo teraz? Platba spracovaná. Do dvoch kelov. „Zaplatila som zdravotné odvody pod zlým číslom, čo mám robiť?" Manžel krčí plecami rovnako ako ja:" Skús tam zavolať a spýtaj sa."
„A s týmto neviem čo urobíme. Neviem, komu to dať." Kamarát stojí pri dvoch veľkých plastových vreciach. Prerába byt po babke. Bola poriadkumilovná a šporovlivá - vrecia sú plné vypratého pekne vyžehleného oblečenia. A mne sa v hlave vybavuje e-mail spred asi pol roka - bolo v ňom pár fotiek a výzva, že v nocľahárni pre bezdomovcov privítajú každé oblečenie. „Ja to odveziem, myslím si, že viem, kde by to mohli chcieť."
„Maminka? Prečo si plakala?" Julinka sa to opýtala šeptom, keď som ju utierala voňavú čerstvo vytiahnutú z vane. Až ma stislo. Dievčatko moje. Veď tie slzy boli okolo obeda! A snažila som sa, aby si ich nevidela. Tak dlho nad tým premýšľaš, trápiš sa? Ako ti to povedať, keď sa nechcem rozslziť nanovo a vysvetľuje sa to zle...„Bolo mi ťažko, Julinka, ale bude to lepšie. Už nebudem." A naozaj nebudem. Nechcem.
„Mal ich poukladané ako tie mince, ktoré zbieral. Pamätáte sa na nich?" Počúvam Samka a vravím si, že je jasné - a pritom trochu zvláštne, že môj dedko je aj jeho dedko - aj Zuzkin a Martinov, ktorí sedia vedľa seba na gauči. Sesternice a bratranci. Akí sme už dospelí...
Od rána som rozprávala. Rozmýšľala, naplno napínala pozornosť, prednášala. Sedem hodín v kuse. Teraz dve hodiny pauza a ešte jedno stretnutie. Nevládzem. Túžim vypnúť. Na chvíľu len tak existovať...
„Tato, pôjdeme dnes za Riškom?“„Za akým Riškom?“„Zo škôlky. To je môj zaľúbenec.“ „Hm. A nemáš tých zaľúbencov trochu veľa?“
Škôlkou poletujú motýliky radosti - deti sa rozprávajú vzrušenými hláskami, ukazujú si malé ruksačiky, preberajú ich obsah. Všetci sa stretajú v maličkých šatniach naraz, dnes bolo treba prísť skôr. Rodičia sa na seba chápavo dívajú a robia si miesto pri malých skrinkách. Dnes zázračne netreba malých napomínať, idú ako hodinky. Rýchlo, rýchlo do triedy. O chvíľu príde autobus. Škôlka ide do ZOO.
„Maminka, som smädný!" „Prosím si keksík!" „Vzala si opaľovací krém?" „Maminka, nemáš nejakú knižočku?" Jasné, v pohode, nech sa páči, prosím. Ako by mama mohla nevyhovieť?
Cez okno električky som ju videla už z diaľky. Nádherná mamička, pomyslela som si. Až keď začala s veľkými komplikáciami nastupovať dnu, uvedomila som si - má dvojkočík. A poriadne dlhý, malí sedeli oproti sebe. Sotva polroční. Statočná, napadlo mi, takto s drobcami cestovať hromadnou dopravou. Do električky je pomohol starší pán, ledva stihla kočík narovnať v chodbičke, keď sa vozeň pohol.
Milujem ruky od múky, keď pod nimi vzniká niečo dobré. Dnes to nie je koláč, ani slané drobnosti. Dnes je to torta. Ráno sme do škôlky odniesli zopár maškŕt pre kamarátov, popoludní bude tá najväčšia čakať na stole. Už po piaty raz.
Je to taký malý obchodík s množstvo krásnych vecí. Z niektorých sa dajú vyrobiť náušničky, z iných obrázky, ikebany, svietniky, hlinené sošky, korálkové drobnosti... Skvelé miesto pre tvorivých. Stačí sem prísť, zasnívať sa a počkať na nápad - a potom si nájsť trochu času. Tento týždeň sa pred vchodom objavila tabuľa - veľké zľavy.
Zvláštne vyzerá ruženček vedľa počítačovej klávesnice. Ale chcem ho tam nechať ešte ležať. Kolegyňa - priateľka sa vrátila z Izraela: „Toto som ti priniesla." Desať drevených korálok na nitke, uprostred drevený krížik.
Do Holandska, na tri dni. Konferencia, veľa rozprávania, veľa stretnutí... večer vyčerpanie zo sociálnych kontaktov. Pivo a prechádzka po uliciach viac než nutné. Nepoznáme to tu, len tak chodíme ulicami. China Town. Reštaurácie, obchody, bary. Aha, Coffee Shop.
Vážim si Gáborkových rodičov. Za to, že s ním nehovoria svojím materinským jazykom. Hovorili tak s ním spočiatku, keď bol malé bábätko. Maznali sa s ním po maďarsky, po maďarsky mu mamka spievala, hovorila prvé rozprávky.
V pondelok som bola na koni. Ha! Mám vás! Sčítacia komisárka, ktorá u nás bola, ale nič nenechala! A pritom mala - urobila chybu. Teda, to sčítanie je pekne zbabrané, vravela som sebe aj kolegom. Vraj mám zavolať na mestský úrad, hovorili v rádiu, a reklamovať postup. Dobre, zavolám. Ale keď mi to na prvý raz nikto nedvihne, nebudem sa viac snažiť, zastrájala som sa.
