Všetci vravia, že som večný optimista. Asi som ten najlepší klaun na svete. Snažím sa nebáť sa. Zoznam autorových rubrík: Domáca politika, Spoločnosť, Z môjho života, Zahraničná politika, Škola, Osobnosti, zaujímavosti, Šport, Hudba, Nezaradené
V novinách prebleskla správa o konci dlhoročnej kariéry športovej, mediálnej, ale aj osobnostnej ikony, futbalistu Davida Beckhama. Niet sa čo čudovať, má na to už vek. To sa odzrkadľuje na jeho výkonoch, ktoré v posledných rokoch značne kolísali. Ani to však nič nemení na skutočnosti, že si jeho meno budú pamätať dlhdo predlho...
Písal sa rok 1988 a seveírsky konflikt prebiehal na plné obrátky. V danom roku si už vyžiadal životy viac ako stovky ľudí a nespočetné množstvo zranených. Mnohí z nich sa vyliečili, ale rán na dušiach obyvateľov tohto malého štátu, rozpolteného sektárskym násilím, pribúdalo. Hovorilo sa o tzv. akceptovanej miere násilia. Nie kžadý však chcel prijať toto povolené meradlo teroru. Nie každý mal však odvahu konať...až doteraz...
Dnes médiami prebehla ďalšia zo série správ o "excelentnom rozhodovaní" slovenských súdov. Tentokrát v prípade kontroverzného výroku kampane Mariána Kotlebu na župana z roku 2009. Určite nie som právnik, nie som odborník na lexiku, nemôžem teda hodnotiť konkrétne právnické postupy. Sedliacky rozum mi však vraví, že tento problém je omnoho komplexnejší a na to by súdy mohli prihliadať. Najmä v dobe rozmáhajúceho sa neonacizmu medzi našou mládežou. Alebo to snáď nechceme priznať?
Ľudia stoja vo veľkom počte na priestranstve pred kostolom. "Čo sa deje, kto zomrel?", pýtajú sa náhodní okoloidúci. Nie, ľudia tam nestoja, aby sa lúčili. Naopak, prišli niekoho vítať. Zrazu prichádza auto a všetci vedia, čo z nákladného priestoru vyvezú. Relikvie svätca, jeho pravá ruka v tele figuríny. Aké to zvláštne a možno aj absurdné...
Bitky na štadiónoch, demolovanie sedačiek, hluk v uliciach, nadávky, rasistické výkriky, hajlovanie,rozbíjanie sklenných tabúľ výkladov a podchodov. Špeciálne vlaky, ozbrojenci so štítmi, nahnevané policajné psy. Do toho ešte napádanie nevinných ľudí na ulici... Toho všetkému sme často svedkami v našich mestách. Človeku je z toho minimálne smutno. Ak sa však terčom ich stupidity stane dieťa...!!!
Človeku niekedy dobre padne zaplávať si, u mňa najmä v zimnom období. Vždy sa zregenerujem a zdravo unavím. Rovnako vždy obdivujem borcov, čo vydržia plávať aj celú hodinu a skutočne sú namakaní. Tentokrát som však na plávarni stretol aj iných namakancov - "čistých bodybuilderov"...
"Každý človek, aj ten najobyčajnejší, má v sebe ľudskú dôstojnosť - schopnosť rozhodovať sa a niesť si vlastnú mieru zodpovednosti...", povedala raz v jednom rozhovore. Zrovna som počúval jednu z prednášok kňaza, ktorý sa venuje práci z bezdomovcami a hovoril o tom, ako ľudí treba motivovať a učiť byť zodpovednými, keď som sa dozvedel o jej smrti...aká to paralela...
Keď som sa pred dlhším časom rozprával s jednou známou na tému "Modrého z neba", pustili sme sa do dlhého argumentovania. Naliehal som na ňu, aby menej prežívala tento "na city a emócie" hecovaný program. Nedala si povedať, nechcela priznať, že by tento program mohol byť len jedným z mnohých, podobne chudobných na duchu. Posledná časť je toho jasným dôkazom...
Kvetná nedeľa - slávny príchod dlho očakávaného kráľa, ktorý prichádza pokorne, na chrbáte oslíka. Dav jasá a víta ho spevmi chvál. Aj napriek tomu ho už o niekoľko dní rovnako hlučne posiela na pochod smrti. Dav je nevyspytateľná "veličina". Aj my sme často súčasťou tohto rútiaceho sa hurikánu. Dokážeme v ňom stáť pevne na zemi?
Na dnes hlásili veľmi pekné počasie, preto som po dlhšom čase túžil zájsť niekam do prírody. Človeku to skutočne dobre padne, prijať trošku prvého jarného slnka, aj keď ešte značne zubatého. Ale tento dnešný pobyt na čerstvom vzduchu bol vďaka nápadu kamoša a ochote viacerých ďalších omnoho príjemnejší. Výsledok a úsmev na tvári hovorí za všetko...
Keď príde na pretriasačku téma pôstu, zvyčajne si predstavíme človeka so zúfalým pohľadom, ktorý sa zubami nechtami snaží zrieknuť sa niečoho, čo má veľmi rád. Sladkosti, iné jedlo, alkohol, to sú asi najčastejšie témy na pôstny režim. A veru, niekedy dá zriekanie veľa zabrať a odnášajú si to všetci naokolo. Niet sa potom čo čudovať, že z pôstnehu režimu majú iní zábavu. Pôst však nie je vždy iba o horkokrvnom boji proti žiadostiam tela, teda aspoň by nemal byť.
Dnes sme sa dozvedeli fantastickú správu - Matej je na Slovensku. Človek by neveril, že k tomu môže prísť tak rýchlo. čo všetko za tým je? Asi je to v tejto chvíli úplne ukradnuté, pretože sú aj dôležitejšie veci - napríklad taký zachránený ľudský život.
Minule mi do očí vbehol pútavý nadpis: "Mladícka nerozvážnosť opäť zabíjala". V článku sa písalo o mladom chalanovi, ktorý kvôli rýchlej jazde nezvládol riadenie a to bolo pre neho osudným. Hneď som si predstavil mnohých mladých šoférov, ktorí riskujú nebezpečnou jazdou svoj život a život iných. "Tak mu treba", pomyslel som si. Po chvíľke som sa však nad mojimi slovami zamyslel a prišlo mi ho strašne ľúto...veď ani neviem, ako to skutočne mohlo byť...
"Som už takým človekom nanič", povedal kedysi smutne. Ja som len pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. Nerozumel mi, ale to nevadí. V tom spočíva to tajomstvo zraniteľného, chorého človeka...
A znova sme o rok starší, alebo inak povedané, rútime sa do nového kalendárneho roku. Toto obdobie sprevádza okrem bujárých osláv, nezriedkavého hlavybolenia, ostrých zvukov rakiet a petárd aj priestor, v ktorom sa väčšina ľudí snaží zamyslieť sa nad svojím životom. Množstvo z nich dospeje aj do štádia odhodlania zmeniť niečo. Preto si stanovia najrôznejšie predsavzatia. Ja k tomu typu ľudí nepatrím a rád sa zamýšľam počas celého roka. Aj napriek tomu bol rok 2012 veľmi zaujímavým...
Znova sme o rok starší. Aspoň tak si hovorievame pri vyznamných sviatkoch. Áno, znie to ako gýč. Každý rok to isté - rovnaké zvyky, rovnaké jedlá, podobný priebeh dňa. Znova sú tu sviatky radosti, pokoja, lásky a mieru. Znova sú tu Vianoce...
Po sýtom posilnení "chmeľovou polievkou" stojím pri barovom pulte. V ruke držím účet za pivko, ktoré samo o sebe nebolo lacné. Jednoducho mám rád robré pivo, keď už tak, a nie len kaďejaké "patoky". Chystám si peniaze, platím... Vtom zaznie hlas môjho známeho. Vyčíta mi, že som nenechal tringelt. Otáčam sa k nemu, následne smerom k čašníčke...nasadzujem si čiapku a vravím "Príjemný večer prajem". Darujem úsmev - to bol môj tringelt...
Ako tak človek trávi viac času doma - "štrajkuje", hľadá slová, ktorými by vyjadril svoje pocity. Na jednej strane je to vynikajúce, že aj tak heterogénna skupina, akou sú učitelia, akotak ťahá za jeden povraz, na druhej strane však vníma réalnu situáciu úplne skreslene. Štrajk, ktorý je často vnímaný ako "žobranie o almužnu" nemusí priniesť požadovanú zmenu...
Ak v dnešenej dobe nevieš, kto to je Oskar Dobrovodský, považuje sa to za dosť zvláštne. Ani ja som ešte prednedávnom netušil, o koho sa jedná. Preto som so zvedavosťou sadol za internet a našiel si jeho webovú stránku. A to, čo som tam videl, bolo naozaj strašné...
Nikdy som nebol na žiadnom z týchto veľkých pútnických miest. Boli obobia, kedy som po tom nesmierne túžil, ako keby ich návšteva mala byť jediným cieľom môjho života. Aj keď túto túžbu stále nosím v srdci a verím, že sa mi časom splní, nie je už u mňa bezvýhradne upredňostnovaná... Prečo?
