Všetci vravia, že som večný optimista. Asi som ten najlepší klaun na svete. Snažím sa nebáť sa. Zoznam autorových rubrík: Domáca politika, Spoločnosť, Z môjho života, Zahraničná politika, Škola, Osobnosti, zaujímavosti, Šport, Hudba, Nezaradené, Potulky Rakúskom
Drahé ako drahé. Myslené je skôr mobily moderné - plmé najrôznejších užitočných funkcií, ktoré sa však v rukách detí stávajú "zbraňou". Aby bolo jasné; proti mobilom a technike ako takej nemám absolútne nič. Načo je však 10-ročnému dieťaťu telefón s internetom, GPS-kom a podobnými prvkami? Nedokážem pochopiť...
"Bol som mladý a zaslepený vidinou veľkej kariéry. Odišiel som do Štátov, aby som mohol začať zarábať milióny na burze. V práci som trávil, spolu s jedným mladým kolegom, oveľa viac času, ako ktokoľvek iný. Bolo to vyčerpávajúce a stresujúce. Preto mi dobre padlo pozvanie na párty do klubu. Siahol som po niečom, čo by ma veľmi povzbudilo. Razom som zabudol na všetok ten stres. Ba čo viac, uvedomil som si, že by to mohol byť veľmi dobrý biznis. Preto sme postupne začali vo veľkom..."
Množstvo ľudí sedí každý týždeň pred obrazovkami televízorov, sledujúc dojímavé príbehy cudzích ľudí. Často pri tom aj vyronia slzu, rozcítia svoje vnútro na maximum. Niet sa čo čudovať; niektoré z príbehov sú skutočne silné. Čo však ďalej? Rozcítenie sa pominie, s ním odíde aj súcit a ľútosť... život ide ďalej. Načo potom všetko to ľútostivé divadlo?
Minule som stretol jedného človeka. Vravel mi o jednej rodine, ktorej sa snaží zohnať pomoc. Veľmi ma to prekvapilo, pretože ho poznám ako dosť výrazného egoistu. Na druhej strane som bol potešený. Človek niekedy koná inak, ako by sa očakávalo. Nie vždy však v pozitívnom svetle. Aj dobrí ľudia dokážu vykonať niečo veľmi zlé, prikladné a zvláštne. Podobne je to aj s vlakom pre veriacich na stretnutie, podporujúce ochranu života. Požiadavka na vlak bola zamietnutá. Zamietla ju spoločnosť, ktorá popri inom organizuje pútnické zájazdy. Žeby hodnotová schizofrénia?
Už zajtra oslavujeme jubilejné výročie príchodu solúnskych bratov - vierozvestcov, nositeľov písma, vzdelania... Prišli k nám v ťažkej dobe. O význame ich prínosu by správny patriot a rozumne zmýšľajúci človek nemal vôbec pochybovať, bez ohľadu na vierovyznanie. Aj napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí pochybujú, ba až zatracujú. A nájdeme ich aj v radoch politikov. Niet sa čo čudovať, veď ich odkaz na Slovensku pomaličky, ale isto vymiera. Stav našej spoločnosti je toho jasným dôkazom...
Človek by mal chuť napísať aj nejaký pozitívne ladený článok, ale sú veci, ktoré mu v tom niekedy zabránia. Dnes sa mojou reštrikciou stala informácia o súdnom pojednáví vo veci urážky na cti. V hlavnej úlohe, aj keď s neprítomným, opäť s pánom najvyšším sudcom... Myslím, že každý z nás by niekedy mohol zažalovávať a možno žalovať donekonečna.
A tak sme šli na bicykloch smerom k pokojnej krajine, vychutnať si jej čaro, zvuky prírody a rozjímať. Bohužiaľ sme však neboli sami a to nás nahnevalo. Zrazu však všetko stíchlo a kúsok od nás kľačali tri malé deti. Ruky mali zopnuté, modlili sa a svojím pohľadom vraveli: "Nerozčuľuj sa, veď na svete je tak krásne..."
V novinách prebleskla správa o konci dlhoročnej kariéry športovej, mediálnej, ale aj osobnostnej ikony, futbalistu Davida Beckhama. Niet sa čo čudovať, má na to už vek. To sa odzrkadľuje na jeho výkonoch, ktoré v posledných rokoch značne kolísali. Ani to však nič nemení na skutočnosti, že si jeho meno budú pamätať dlhdo predlho...
Písal sa rok 1988 a seveírsky konflikt prebiehal na plné obrátky. V danom roku si už vyžiadal životy viac ako stovky ľudí a nespočetné množstvo zranených. Mnohí z nich sa vyliečili, ale rán na dušiach obyvateľov tohto malého štátu, rozpolteného sektárskym násilím, pribúdalo. Hovorilo sa o tzv. akceptovanej miere násilia. Nie kžadý však chcel prijať toto povolené meradlo teroru. Nie každý mal však odvahu konať...až doteraz...
Dnes médiami prebehla ďalšia zo série správ o "excelentnom rozhodovaní" slovenských súdov. Tentokrát v prípade kontroverzného výroku kampane Mariána Kotlebu na župana z roku 2009. Určite nie som právnik, nie som odborník na lexiku, nemôžem teda hodnotiť konkrétne právnické postupy. Sedliacky rozum mi však vraví, že tento problém je omnoho komplexnejší a na to by súdy mohli prihliadať. Najmä v dobe rozmáhajúceho sa neonacizmu medzi našou mládežou. Alebo to snáď nechceme priznať?
Ľudia stoja vo veľkom počte na priestranstve pred kostolom. "Čo sa deje, kto zomrel?", pýtajú sa náhodní okoloidúci. Nie, ľudia tam nestoja, aby sa lúčili. Naopak, prišli niekoho vítať. Zrazu prichádza auto a všetci vedia, čo z nákladného priestoru vyvezú. Relikvie svätca, jeho pravá ruka v tele figuríny. Aké to zvláštne a možno aj absurdné...
Bitky na štadiónoch, demolovanie sedačiek, hluk v uliciach, nadávky, rasistické výkriky, hajlovanie,rozbíjanie sklenných tabúľ výkladov a podchodov. Špeciálne vlaky, ozbrojenci so štítmi, nahnevané policajné psy. Do toho ešte napádanie nevinných ľudí na ulici... Toho všetkému sme často svedkami v našich mestách. Človeku je z toho minimálne smutno. Ak sa však terčom ich stupidity stane dieťa...!!!
Človeku niekedy dobre padne zaplávať si, u mňa najmä v zimnom období. Vždy sa zregenerujem a zdravo unavím. Rovnako vždy obdivujem borcov, čo vydržia plávať aj celú hodinu a skutočne sú namakaní. Tentokrát som však na plávarni stretol aj iných namakancov - "čistých bodybuilderov"...
"Každý človek, aj ten najobyčajnejší, má v sebe ľudskú dôstojnosť - schopnosť rozhodovať sa a niesť si vlastnú mieru zodpovednosti...", povedala raz v jednom rozhovore. Zrovna som počúval jednu z prednášok kňaza, ktorý sa venuje práci z bezdomovcami a hovoril o tom, ako ľudí treba motivovať a učiť byť zodpovednými, keď som sa dozvedel o jej smrti...aká to paralela...
Keď som sa pred dlhším časom rozprával s jednou známou na tému "Modrého z neba", pustili sme sa do dlhého argumentovania. Naliehal som na ňu, aby menej prežívala tento "na city a emócie" hecovaný program. Nedala si povedať, nechcela priznať, že by tento program mohol byť len jedným z mnohých, podobne chudobných na duchu. Posledná časť je toho jasným dôkazom...
Kvetná nedeľa - slávny príchod dlho očakávaného kráľa, ktorý prichádza pokorne, na chrbáte oslíka. Dav jasá a víta ho spevmi chvál. Aj napriek tomu ho už o niekoľko dní rovnako hlučne posiela na pochod smrti. Dav je nevyspytateľná "veličina". Aj my sme často súčasťou tohto rútiaceho sa hurikánu. Dokážeme v ňom stáť pevne na zemi?
Na dnes hlásili veľmi pekné počasie, preto som po dlhšom čase túžil zájsť niekam do prírody. Človeku to skutočne dobre padne, prijať trošku prvého jarného slnka, aj keď ešte značne zubatého. Ale tento dnešný pobyt na čerstvom vzduchu bol vďaka nápadu kamoša a ochote viacerých ďalších omnoho príjemnejší. Výsledok a úsmev na tvári hovorí za všetko...
Keď príde na pretriasačku téma pôstu, zvyčajne si predstavíme človeka so zúfalým pohľadom, ktorý sa zubami nechtami snaží zrieknuť sa niečoho, čo má veľmi rád. Sladkosti, iné jedlo, alkohol, to sú asi najčastejšie témy na pôstny režim. A veru, niekedy dá zriekanie veľa zabrať a odnášajú si to všetci naokolo. Niet sa potom čo čudovať, že z pôstnehu režimu majú iní zábavu. Pôst však nie je vždy iba o horkokrvnom boji proti žiadostiam tela, teda aspoň by nemal byť.
Dnes sme sa dozvedeli fantastickú správu - Matej je na Slovensku. Človek by neveril, že k tomu môže prísť tak rýchlo. čo všetko za tým je? Asi je to v tejto chvíli úplne ukradnuté, pretože sú aj dôležitejšie veci - napríklad taký zachránený ľudský život.
Minule mi do očí vbehol pútavý nadpis: "Mladícka nerozvážnosť opäť zabíjala". V článku sa písalo o mladom chalanovi, ktorý kvôli rýchlej jazde nezvládol riadenie a to bolo pre neho osudným. Hneď som si predstavil mnohých mladých šoférov, ktorí riskujú nebezpečnou jazdou svoj život a život iných. "Tak mu treba", pomyslel som si. Po chvíľke som sa však nad mojimi slovami zamyslel a prišlo mi ho strašne ľúto...veď ani neviem, ako to skutočne mohlo byť...
