Obaja sme nespali, ale boli ticho. Užívali si, že sme konečne spolu. Bola nádherná, usmievala sa a cítil som, že sme šťastní.
„Ako malý chlapec som tento deň zbožňoval. Deň pred Vianocami som si užíval pokoj. Teplé kakao, koláče a knihu. Mal som veľký atlas a cestoval som po ňom, kde sa dalo. Vraj preto mám fantáziu,“ pošteklil som ju na ruke a v očiach sa jej zračil uštipačný pohľad.
„Povieš mi rozprávku?“ nezbedne na mňa pozrela.
„O rysovi a líške?“ načal som.
„Áno, o nich dvoch. Som samé ucho,“ líška sa zobudila, pohrýzla rysa do ucha a on jej to vrátil.
„Dúfam, že to bude pútave ako, keď psíček a mačička piekli tortu!“ povedal rys.
„Vy ich poznáte?“ opýtalo sa ich dievčatko so zápalkami a opatrne zapálila sviečku.
„Samozrejme. Každú noc mi to hovorili pred spaním, aby som nebol taký pažravý!“ povedal rys a začal sa umývať.
„Nepomohlo,“ nežne si ho doberala líška.
„Veď ty spíš skoro vždy. Teda okrem noci!“ povedal som mu ja, zasmial som sa.
„Idem spať, vyčerpali ste ma,“ ozval sa rys a líška si ľahla k nemu.
„Občas mám pocit, že ste nám obom bližší, než by som si myslela. Akoby som vás už poznala, najmä teba líška. Ale viem, že nie si líška z Malého princa,“ prezradila im tá, čo sa mi hrabala vo vlasoch.
„Ticho! Chceme spať! A samozrejme, že nás poznáte! Veď sme súčasťou vás. Aspoň vidno, že ste čítali Knihu prachu! Spomeňte si na to, o kom sú príbehy. Kto je najbližší postavám!“ zamrmlal rys, ale bolo cítiť, že sa usmieva.
„To ste naši démoni? Tiež si mohol povedať Temné hmoty, to by bolo asi jasnejšie!“ povedala mu, vzala si zápalky do vrecka a šli sme dole.
„Vlastne nemohol. Hrám sa so zvedavosťou, provokujem druhých, aby našli cieľ inak ako jednoducho. A posielam nejaké náznaky. Nepripomína ti to niekoho? A už nás nechajte spať!“ povedal rys a ja som žasol.
Prišli sme do kaviarne, kde sme mali na stole kávu. Čierna káva rozvoniavala a provokovala nás. Pri krbe bol postavený ligotavý stromček. (Snáď nenapadne rysa skákať po ňom, darmo, je to veľká mačka.)
Usmievavý Muž, ktorý sadil stromy nám pripravil raňajky, počítal si žalude, hodil si ich do naplecnej tašky a odišiel. Boli za ním len stopy. A časom duby.
„Pôjdeme na prechádzku?“ navrhol som, nemotorne som jej pomohol do kabátu a šli sme.
Kráčali sme po lese, v ktorom voňali borovice. Držali sme sa za ruky, rozprávali sa o všeličom. Nedoberali sme sa, nenaťahovali, boli sme vážni.
„Pre niekoľkými týždňami som bola smutná. Bola som obklopená ľuďmi, ktorí sa správali, akoby prestali byť ľuďmi,“ šepkala po tichu.
„Asi sme obaja stratili zápalky. Ale našli sa opäť a to je najdôležitejšie. Inak, tam za tou lúkou žijú draky,“ nahodil som.
„Zasa klameš!“ a pery sa jej roztiahli do širokého úsmevu.
„Nie je ti zima?“ spýtal som sa jej.
„Je, poďme už domov. Mohli by sme sa cestou staviť u mäsiara, tam, v meste, kde chodia vlaky. Predsa len, treba našich démonov nakŕmiť!“ zasmiala sa s chuťou.
„Mohli by sme im kúpiť aj nejaký darček, keď už idú Vianoce!“ hlesol som.
„Najkrajší darček pre nás je, že ste priviedli dohromoady,“ a niekde z húštin stromov vyliezla líška s rysom.
„Ako ste vedeli?“ začal som.
„Zbytočne odpovedať na také hlúposti, vieme to všetci štyria,“ prehodil rys.
Šli sme pomaly po lese so svojimi zvermi. Nebáli sme sa. Dokonca ani zlých ľudí. Zlí ľudia nepoznajú, aké to je, keď sa ide na prechádzku.
Prišli sme domov, vysušili sme sa a postavil som vodu na čaj. Šiel som do špajze pre slaninu, vajíčka, syr, zeleniu a chlieb. Vzal som aj víno a nejaké dobroty.
„Do kaviarne prišli nejakí ľudia,“ povedala mi a usmievala sa.
A skutočne, do kaviarne sa nahrnuli ľudia, ktorí boli hladní. Túžili po kúsku koláča a káve. Alebo po anglických raňajkách a čaji. Alebo si len prišli sadnúť, zohriať sa, a užívať si to ticho. Ich ticho. To, že nič nemusia, pretože sa zastavil čas. Ľudia, ktorí potrebovali počuť príbehy. Kaviareň sme si nazvali trochu po svojom. „Kaviareň, ktorá žije príbehmi!“
Deň pred Vianocami je plný príbehov. A je úplne jedno, že si nejaký príbeh vymslíme. Ako hovorila blúdička z Nekonečného príbehu. Pokiaľ máme fantáziu, máme nádej.
Staršie diely:
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-ii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iv
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-v
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-vi
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-vii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-viii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-ix
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-x
