O chlapcovi, ktorý stratil zápalky XII

Kráčali sme s rysom po lese. Len my dvaja.

Písmo: A^- | A⁺

Potrebovali sme byť sami. Rozprávať sa ako chlapi.

„Občas nerozumiem, prečo si bol taký tvrdohlavý,“ začal rys pokojným hlasom. Rád používal také slová pokojne, akoby oznamoval, že zajtra bude pršať.

„Kedy?“ nerozumel som, na čo naráža.

„No nechať sa poučovať takými bláznami. Ako istého času toho, čo sa z teba smial, že nič nevieš. Vraj nie si hoden byť chlapom a podobne. A pritom máš po svojom boku úžasnú ženu, ktorá ťa miluje,“ prezradil rys a usmial sa.

„Sú Vianoce, šli sme sa prejsť, aby sme sa porozprávali. Viac-menej aj o nich,“ načal som.

„Veď práve, sú Vianoce. A teba chytila úzkosť z ľudí, ktorí ti ublížili!“ okríkol ma rys, usmial sa.

„Občas to príde, možno im neviem zabudnúť, čo urobili,“ povedal som rysovi.

„Týraš sa absolútne zbytočne. Veď už vystúp z komfortnej zóny a začni robiť kroky. Máš tu celý život! Máš mňa!“ kričal, ale bol vystrašený.

„Ja viem, prečo vlastne o sebe pochybujeme?“ opýtal som sa ho.

„Pretože sa bojíme, že nedosiahneme niečo, po čom (kom) túžime. Ale to predsa vieš,“ nahodil rys.

„Občas ma to chytí. Asi to neviem vyliečiť len tak!“ povedal som mu. Zrejme aj po pravde.

„Pozri sa, nebudem ti hovoriť, aby si na nich kašľal, to ti nepomôže. Ale pozri sa, kam si sa až dostal. Máš mňa a tvoje dievčatko so zápalkami kvitne každým dňom. A tá líška,“ povedal s úsmevom, zasnil sa, akoby ju videl priamo pred sebou.

„Čo s líškou?“ podpichol som ho.

„Táto otázka nie je na mieste. Keď si minulosť poslal električkou niekam preč, je na čase si začať veriť! Kaviareň v lese, občas sem príde Muž, ktorý sadil stromy, občas Malý princ. Všetci spolu s nami. To všetko si už objavil a to je už niečo. Fantázia nie je diera, fantázia je nádej! A nielen, že ty si našiel svoju nádej, keď ti opäť doniesla zápalky, ale ukázal si nádej aj nám! Potrebujeme ťa! Ver si!“ posledné slová povedal so slzami v očiach.

Potrebovali sme sa. Občas na mňa príde, že si neverím. Aj po tom všetkom, čo som našiel a vybudoval. Dievčatko so zápalkami ma potrebuje a ja ju. A ja si občas neverím. Rys ku mne prišiel a reálne trpel. Chcel mi pomôcť, ale stál pri mne. Cítil, že ho potrebujem.

Zrazu sa objavil muž s futbalovou loptou. Rozprával po srbsky. Vyzeral ako legendárny tréner Juhoslávie z 30. rokov 20. storočia.

„Keby ste hrali futbal, povedal by som, že ste ako Tirke a Moša,“ a kopol nám loptu. (Tirke a Moša boli legendárni futbalisti Belehradu, symboly svojej doby. Pozn.)

Predstavil sa ako Boško.

„Ja som nevedel, že Belehrad sa premenil na les,“ nadhodil mu rys a Boško sa na neho pozeral.

„Vy poznáte môj príbeh?“ spýtal sa nás.

„Čiastočne,“ usmial som sa a spomenul na príbeh, ktorý ma zasiahol.

Hoci je príbeh vymyslený, mám ho celkom rád. V roku 1930 boli prvé majstrovstvá sveta vo futbale. Juhoslávia musela vyhrať ešte predtým nad Bulharskom, aby mohli ísť. A vyhrala.

„Po polčase sme prehrávali s Bulharskom. V kabíne bola neskutočná atmosféra. Nenávideli sa. Neverili si. Tak, ako teraz ty. Ja som im povedal, že im verím. A potom ešte niečo. Chlapci, vo futbale máte druhý polčas, v živote nie. Začni si veriť a začni kopať druhý polčas. Máš na to!“ povedal a venoval mi loptu. Legendárny tréner Boško Simonović. Po jeho slovách zmizol ako tieň.

„Už mi je lepšie, rys,“ povedal som mu, pohladkal ho po krku a šli sme domov.

„Musíme chodiť na tieto prechádzky častejšie! Môj drahý priateľ! A počúvaj, ako to ľudia robíte, keď chcete niekomu prejaviť lásku? Nemôžem líšku stále len umývať!“ červenal sa a smial sa.

Prišli sme domov, kde nás čakali obe. Jej oči. Nádherné oči plné nehy a lásky. Ako som si mohol neveriť, keď ma čakajú také oči?

„Tvoje oči strelili šípy do môjho srdca!“ skríkol som a objal ju.

„Daj si čaj a prečítaj mi rozprávku. O Medvedíkovi Pu, dobre?“ a nespustili sme zo seba oči.

Rys a líška sa k sebe túlili a čosi si rozprávali, ale ja som im nerozumel.